Prázky-krásky.

Ja som zas zabudla, že viem písať. Stáva sa mi to dosť často v poslednom čase. Napíšem niečo negatívne, potom som negatívna a smutná. z toho mám pocit, že moje písanie je nanič a radšej si celé Vianočné sviatky nenapíšem do sloníkového denníku ani len dátum. A možno aj preto, lebo chodím spať veľmi neskoro a už nechcem dlho svietiť, nech neobťažujem doluspiace sestry, prípadne len jednu, ak sa druhá práve učí na štátnice do pol tretej rána. A pri tom, život môže byť fajn.

Dokonca aj Vianoce môžu byť fajn, keď si nepripustíš, že sú Vianoce a musíš byť šťastná. Poviem si radšej:

"Toto je oveľa krajší deň ako normálny štvrtok." namiesto:
"Toto sú oveľa horšie Vianoce ako tie v dvetisícštvrtom."

Lebo to, z čoho bývam sklamaná sú práve tie očakávania. Keď sa dva mesiace teším na vianočnú večeru, potom je mi ľúto, že mám v kapustnici málo zemiakov a v kaprovi veľa kostí, no pritom mám na večeru kapustnicu a kapra namiesto jogurtu a dvoch mandaríniek. To čo sa nesmie, je nechať Vianociam rozkazovať a tešiť sa z pekného dňa, nie smútiť zo škaredých Vianoc. Potom si po tme v záchode utieram slzy a pozorujem v zrkadle, či nemám príliš červené oči na to, aby som sa vrátila do rozjarenej spoločnosti. Po ukončení všetkých rituálov úplne zabudnem, že sú nejaké sviatky a práve vtedy sa mám dobre. tento rok nejdeme po spievaní, lebo mum je prechorená a všetci sme z toho šťastní, lebo po spievaní chodiť neznášame.

Ale o tom už bolo dosť napísaného.

Prázdniny. Zimné prázdniny vôbec nie sú o dobrodružstvách a tak to má byť. Ráno vstať na obed, do večere sa váľať pyžame a pojedať rôzne dobroty strategicky porozmiestňované po byte, čítať knihy, vymýšľať veci a žiť v útulnom chlieviku, hoc' aj pod kuchynským stolom, zabárajúc prsty do chlpov koberca. Ach, a túliť sa sama k sebe, lebo mám najhebší županček, potom prečítať celú krajčírsku knihu, takú inšpirujúcu, že si ušijem bľúzu ešte v ten večer a šijací stroj vypínam o polnoci.

Christmas to-do list:

- Vyprodukovať čo najväčšie množstvo zhorených betónových koláčikov, na ktorých pečenie sa tešíš a po siedmych hodinách strávených v oblaku múky ťa omrzí. Koláčiky zo súcitu skladuj až do Veľkej noci, pred ktorou cca týždeň ich vyhodíš.

- Tak strašne sa snažiť, aby bol tento Štedrý deň dokonalý, že si pokazíš dlhý čas pred nimi a po nich, takto: pred Vianocami zle zle zle, ale to nič, veď to robíme preto, aby sme sa potom mali super, potom dvadsiateho štvrtého:  Eh. Juhú. Vianoce. Toto nie je až také spešl, ako sme čakali, ale poďme sa tváriť, že je, nepokazíme predsa ostatným zábavu. Po Vianociach: Zas som pribrala, už sa nevojdem do tých šiat, čo som si kúpila na Silvester (čo je v mojom prípade úplne jedno, lebo pravdepodobne aj tak strávim Nový rok v pyžame, keďže by ma radšej doma priklincovali, ako by som ho mala stráviť s tým, koho ľúbim), život je o ničom, ďalší obdarúvavací sviatok mám až o pol roka a neviem, kam dám tých 17 párov ponožiek.

- Rozposlať vianočné pozdravy, najlepšie vypisovať o jednej ráno posledného dňa, keď je otvorená pošta.

- Upratovať, upratovať, upratovať. Kto neupratuje, je vydedený a Vianoce strávi v útulnej škatuli pod mostom.

- Nakúpiť darčeky na poslednú chvíľu, najlepšie také, aké sa nikomu nepáčia, alebo ich nikomu netreba. Najlepšie červené tričko s modrým nápisom "Bez trička vyzerám ešte lepšie" v comic sanse alebo ťažítko.

- Rozmotávať svetielka, byť pri tom červený v tvári a volať na pomoc Ježiša, Máriu, Jozefa, boha, svätú trojicu,  a iné nadprirodzené bytosti, ktoré ti naozaj na pomoc neprídu, lebo v tej istej sekunde ich volá asi miliarda iných ľudí, ktorým, či prídu na pomoc je dosť diskutabilné.

- Obvešiavať stromček všetkými tými čečenými vecami, čo zaberajú polku šatníka a vyberáš ich raz za rok, urobiť ho tak, že sa nikomu nepáči a všetky tebou vešané ozdoby premiestnia.

- Vulgárne nadávať, že tento rok zas a zas a zas nie je sneh, robiť o tom vtipy, ktoré už každý počul minulý rok, prípadne postnúť tú sedemročnú fotku snehuliaka vyrobeného z blata na svoju facebookovú nástenku. Alternatíva, ak sneží: Buď si napísať status o tom, že sneží, alebo si napísať status v ktorom zhejtuješ tých, čo píšu, že sneží. Alebo si napíšeš status v ktorom zhejtuješ všetkých dokopy.

- Kopírovať z internetu vinše, za ktoré by sa nehanbil ani najväčší vogónsky básnik, vložiť ho na svoju selfie a označiť na to 142 svojich priateľov. A nezabudnúť sa ospravedlniť všetkým zvyšným 2847, že sa ti ich už označiť nepodarilo.

- Samotrýzniť sa potravinami, na ktoré som prudko alergická, ale sú príliš dobré a tradičné na to, aby som nejedla.

- Vysvetľovať populácii vesmíru, prečo nemám rada Vianoce. Keď ja si každý rok začiatkom adventu naivne poviem, že tento rok to už bude lepšie, teším sa na pečenie a na to, ako si všetci rozbalia moje darčeky, na príjemné prekvapenia, ale potom príde všetko toto a prekričí to.

Šťastné a veselé, dietky.

Riešením je láska.

Cítim sa tak trochu ako spisovateľ. Lebo sedím pekne pod perinkou a pri teplom radiátore (och, veď mu to aj trvalo) a mám sa fajn. Napriek tomu, že neviem graficky nájsť ťažisko pri momente sily, cítim príjemnú rovnováhu.

V živote sa totiž dejú rôzne veci.

V mojom živote sa dejú samé dobré veci. Aspoň to tak vnímam. Odkedy sa našla v obrovitom nákupnom centre moja stratená peňaženka, mám pocit, že mám dlh voči vesmíru a snažím sa robiť ešte viac dobra ako pred tým. Robenie dobrých skutkov a čokoláda zlepšia človeku život o pár stupňov Celzia.

Ľudia sú prekrásni. Všední ľudia na ulici a v škole, v obchode a vo výťahu, všetci sú takí prekrásni. Každý ma v hlave vlastnú niť myšlienok, cestou sa odmotáva, zachytáva o stĺpy a rozbité telefónne búdky, kovové preliezky a ploty. Vracajúc sa zo školy, práce, obchodu, vlakovej stanice, namotávajú klbko naspäť. Ako Ariadna.

Pri tomto stĺpe som myslela na to, že moja dcéra potrebuje písanku na kontrolné diktáty. 

Obchádzajúc túto budovu, rozmýšľal som nad farbou očí toho dievčaťa, čo šlo oproti, zelené, či modré? 

Keď som šla po moste pred dvoma týždňami, cítila som krehnúce prsty, fúkalo a dosky mi vŕzgali pod nohami, človek má pocit, že spadne do Oravy a ja som nemala čiapku, do uší mi fúkalo, fúkalo... 

Čo asi robí tá pani, čo býva v tomto dome? Možno sa práve rozpráva so sivou mačkou, čo sedáva na okne.

Klbká majú rôznu hrúbku, štruktúru a farbu, niekde sú zviazané s novou niťou, úplne odlišnou. Ľudia sú nádherní. Majú podobné aj odlišné problémy. Sú šťastní a smutní. A všetci do jedného sú krásni.

Čo asi toto ryšavé dievča s kočíkom? Má peknú čiapku a pod čiapkou určite myslí na svoju mamku a na výbornú čučoriedkovú bublaninu, ktorú práve doma pečie. Pridá do kroku.

Sú aj iné krásne veci okrem ľudí. Napríklad také baliace papiere. Voňavé, farebné a šuštiace.

A štrikované svetre.

A ockovia, ktorí všetkým spravia večeru.

A večere, ktoré všetkým spraví ocko.

Človeku prestane byť ľúto, že zmizol z niektorých myslí, že už nie je číslo jedna, keď chcú niekoho kreatívneho, kto kreslí. Ľudia sú nádherní vo svojej zábudlivosti. Tí, čo zabudnú, že im niekto ublížil, aj ockovia, ktorí dajú svojim dcéram lúhovať zelený čaj a nevšimnúc si,že je zelený lúhujú ho pol hodiny, aj tí, ktorí zabudli, že mali dať žiakom diktát a žiaci, ktorí si zabudli napísať domácu úlohu.

Si človek. A si krásny človek.

Len nezabudni, že ostatní ľudia sú tiež ľudia. A že sú to krásni ľudia. A všetko, čo robia, robia z nejakého dôvodu.

Tak to chodí.

Neviem, čo mi zas je.

Asi som frustrovaná z celodenného ležania v posteli. Mám neutíšiteľnú chuť na čokoládu a nechuť k svetu (mhm, moja nechuť je k svetu, nechceš ju za ženu?). Mám veľa času a málo chuti hýbať sa, tak ležím, overthinking.

Všetko je také zložité, ale nie tak pekne zložité, ako v slnečné dni, keď kráčam po ulici a všetko je posplietané geometricky dokonalou zelenou sieťou, tak pekne komplikované. V hlave to vyzerá úplne inak ako vo svete. Vlákna siete sú rôznych hrúbok, všetky sivé, jedno po druhom pribúdajú,no nemiznú, sú všade, motajú sa medzi sebou, motajú sa popod nohy, sú vša-de.

Keď ja tak veľmi neviem. Ani nemám teplotu. A chce sa mi revať, ale sami nedá a aj by som bola rada, ale vôbec sa mi nechce rozmýšľať,z čoho. Chcela som si dneskúpiť knižku a potom byť šťastná autobuse a byť šťastná na ulici a pozerať sa z okna a nájsť všetky pekné veci, navliecť ich na nitku a zavesiť blogu na krk. Takto má na krku šibnuté deprimované dievčisko, bosé v svetri ležiace v posteli, kde sa jej vysypala kukurica a aj tak to nebolo ono.

Oh shit, načo vôbec píšem, keď sa na to necítim? Mám úplný blok, neviem,ako sa kreslia čiary a neviem ani, ako sa píšu písmeká, len vykašliavam na papier odporný hlien.

Toto predsa nie som ja. Agáta, ktorá miluje celý svet, vrátane seba, lebo je krásny a ona je krásna a všetko je krásne a všade sú len samí krásni ľudia a robia krásne veci. Vôbec sa necítim ako to super dievča, smrdím po octe a hnusných štipľavých mastiach,prehĺtam tabletky na počkanie

Tabletky:
Na kašeľ
Na bolesť
Na počkanie

Vpíjam sa do čaju a čaj sa vpíja do mňa. Ja nechcem byť chorá. Ani mať mokré líca.

Vieš, že ešte včera bolo všetko pekné? Bola som anjel, robila som anjelsku robotu a cítila sa krásne. A cenne. A dôležito. A ako dobrý človek. Ako Agáta. Chlapec z ústavu mával vytŕžene rukami nad hlavou, smial sa a kričal, že to je krásne, že to je na úrovni a že chalani, čo tancujú, majú úroveň na úrovni. Je to krásny človek s krásnou dušou. A ja sedím na okraji javiska. Počúvam nábožné piesne. Ježiš si ma získal, moje putá rozlámal, môj nádherný Pán, len láskou nad smrťou si zvíťazil. Spomienky. Rýchlo sa mi vráti, prečo som tomu verila. Lebo je to krásne. Dokonca miestami spievam so zborom. Potom sa pozriem späť na divákov. Na dospelých mužov, ktorí majú na hlave pripnutú prilbu, lebo vo voľnom čase bijú hlavou o stenu, tak aby si neublížili a vravím si, že keby tam hore bol dobrotivý stvoriteľ, nedopustil by to. Potom už nespievam o Ježišovi, ktorý mi rozlámal putá.

Ľudia by si mali lámať putá sami, o tom to je. Alebo keď už, tak aspoň sebe navzájom, nie spoliehať sa na niekoho, o kom si nik nemôže byť istý, že tam niekde na nich čaká. Nikto nepríde, ako tvrdí Perer Bero, ktorého som si celého jedenapolkrát prečítala, lebo bol položený na stolčeku v záchode.

Okrem toho som chcela písať poéziu, ale neviem to asi, lebo akokoľvek začnem, točí sa stále len okolo jedného, potom vykrádam vlastné nápady a všetky sú na jedno kopyto, kde-tu sa nájde skvelý nápady, ktorý ale vytrhnutý z kontextu nič nehovorí. Potom to nedopíšem a obrátim stranu v krúžkovom bloku. Prečítam si to o tri mesiace a poviem si: "Škoda, že som to vtedy nedopísala,teraz už to nedokážem." Tak to chodí.

V sobotu.

Málo píšem, ale to len preto, lebo zabúdam, že to viem.

Dnes je svätého Mikuláša. Dostali sme sa do naozajstného cyklu, už žijeme v špirále, pretože pred rokom aj jedným dňom, mala som vlasy vo vrkoči, bielu stužku, presne si to pamätám, šla som do Trstenej s mliečkom v tube a všetko. Teda toto už je druhý Mikuláš náš spoločný.

Aj by som písala o niečom inom, ale toto mi príde dôležité. Lebo asi je to tak, že sa mám veľmi dobre. Nemám chuť sa na nič sťažovať a všetko je v pohode. Najlepší je pocit vedomia, že ma majú radi. Niekto, hocikto, ale lepšie, keď niekto, nie hocikto, keď ma majú radi ľudia, na ktorých mi záleží a dávajú mi to najavo.

Filip mi doniesol od Mikuláša balík kokosiek, mandarínky a šumák z lidla, lebo ma bolí hrdlo a šumáky z lidla sú zas jeho najobľúbenejšie placebo.

Nelka nakreslila v škole taký krásny pozdrav, že jej ho pani učiteľka ani nechcela vrátiť domov, že ho dá na výstavku. Nakoniec jej ho dala, Nelka pribehla domov, ukazovala ho Lucke a potom šla do izbičky napísať doňho venovanie. Lucka sa veľmi tešila, ale v pozdrave bolo:

"AGÁTKA, TOTO JE PRETEBA
MÁMŤA RADA
VESEL ÉVJANOCE"

A pod tým kvietky a srdiečka a anjeliky, v srdiečku:

"NELA," na druhej strane "NELKA." v srdiečku.

Ráno som si v papučiach našla sladkosti od výmyslu sveta a myslím, že dozajtra budem mať cukrovku.

Na stole mi ležia krídla.

Toľko premien v jednom človeku. Fuj. Že sa nehanbím.
Vlastne áno. Hanbím sa. Veľmi sa hanbím.

BB.

Krása. Nebudem na matike, dejáku a nábožku. Cez veľkú prestávku sedím u starkých a napchávam sa kapustnicou, až mi je smutno, že som zas tak veľa jedla a nevládzem chodiť. Tak teda ani nechodím, nastúpim do auta a ideme do pečere.

Cestou sa rozprávame o živote, Lucka mi dá narodeninkáčové sloníky a ja sa teším, lebo s tým kvietkovaným denníkom je ťažká reč. Rodičia nás vykladajú a kráčame mrznúcou Bystricou do Európy. Nákupy sa môžu začať, naša cesta štartuje v Gate, v ktorom všetko stojí 13€ a inak tam nič nemajú. Lucka si v kabínke NewYorkeru skúša dvoje rifle (veľmi krásne!) a ja žlté tričko (stále ma drží tá žltosť). V zrkadle v kabínke sa sama sebe veľmi páčim, takže najvýnimočnejšie na svete, odfotím sa potajomky v zrkadle a cítim sa zadosťučinene. Tá fotka za nič nestojí, ale keď ju uvidím, pripomeniem si, že som vtedy bola pekná.

Keďže sme obe našli, čo sme hľadali, mierime ku pokladni, kde Lucka pchá ruku do ruksaku a zrazu sa zatvári ako kyslá uhorka čudujem sa. Trochu. Potom prestane hrabať a začne pobiehať. Zmizla jej peňaženka.

Stresy.

Ideme všade po našich stopách. Všetko prejdeme, všade sa opýtame, protivné upratovačky zazerajú, že čo ich vyrušujeme pri debate,veď ony pracujú. Hlavný SBSkár je z nás otrávený, lebo dnes nie sme prví a on chce asi niečo nové, nielen zmiznuté peňaženky. Daňové podvody, drogy a tak.

"No nič, tak si to ohláste na polícii. A zablokujte si kartu. Zbohom."

Tak teda ideme do ČSOB pobočky (našťastie tam je), kde nám milá pani v priehradke poskytne všetky telefónne čísla na svete. Ja mám vybitú baterku a Lucka nemá kredit, spojíme sily a vymeníme si SIMky. Karta zablokovaná. Máme čakať policajnú hliadku.

Čakáme policajnú hliadku. Premýšľame, či sa tu môže parkovať, ale policajti hádam môžu.

Vidíme policajtov. Idú pešo, čiernovlasá nižšia žena, vysoký zelenooký muž s krivými zubami. Sú celkom milí. Berú nás na policjanú stanicu policjaným autom. Prežívame veľké dobrodružstvo, policajným autom sme ešte nešli.

V miestnosti, do ktorej nás dovedú to vôbec nevyzerá ako na profesionálnom pracovisku. Vlastne, trochu vyzerá, ale len trochu.

Na socialistickovyzerajúcej nástenke visí fotka vysmiateho Kaliňáka, rovno pod popripichovanými písmenkami. Na stole ďalšia fotka, nejakého mladíka, nie až tak vysmiateho. Je čiernobiely a spotený. Nejaký páchateľ, zrejme. Okolo umývadla sú hnusné ružovofialové kachličky, z ktorých na rohovej je poloodtrhnutá nálepka, pôvodným bydliskom zrejme na plechovici
Májky, už sa ju ktosi snažil odlepiť; nevyšlo.

Lucka žartuje s policajtmi, skúša toho chlapa francúzštinu, ale on vôbec nespolupracuje. Potom si ide nabrať k hnusným kachličkám vodu do fľaše a vždy, keď z nej pije (ešte dva dni), vraví, že juhú, policajná voda.

Priznám sa, tento článok je úplne nedopísateľný, už ho na pokračovanie píšem piaty deň. Odmietam sa ďalej sužovať. Čau.

H ako Hodina. (150 príspevkov, yay)

Tak ja už viem, prečo si z normálnych dní nič nepamätám a potom nepíšem.

1. Nie som sama.
2. Nepripínam si do hlavy momenty špendlíkom, tak spadnú na dno podvedomia.

Potom prídem domov a nechce sa mi písať. Niežeby hodinové vytešovanie z nového baliaceho papiera nebolo zdraviuprospešné (je naozaj krásny), ale písanie je písanie. Aj kreslím a tak, ale vieš. Písanie je písanie.

Mamina zavelila vypnúť telku, to bolo veľmi veľmi múdre a teraz môžem púšťať hudbu, preto mám dobrú náladu a môžem písať, aj keď zdanlivo sa mi dnes nič nestalo. Ale vieš čo? Stalo.

Odpusť mi, že sa budem dlhočizne vypisovať. Trochu som zarástla machom, trochu som zaprášená a strnulá, keď už sa oprášiť, očistiť a povystierať, tak poriadne. Idem do podrobností a do momentov.

Ráno, celkom ráno, keď je v izbe tma, podlaha je studená a nohy bosé, skáčem z postele a šúcham si oči. Obliekam si pančuchy. Od oboch palcov na nohách sa ťahá stádo rýchlikov. To nič, potiahnem pančuchy a rýchliky sú vykoľajené. Oblečená putujem do kúpeľne, cestou prerážam šero a rannú únavu, ktorej je plný byť, zakotvím pred zrkadlom v kúpeľmi a štyri a pol roka si kreslím linku. Pravú. A potom ľavú, sedem rokov.

Bolia ma zuby, zahryznem do gumeného chleba s nutelou. Nutelu mám na líci - to je zvyk - pod stolom zabáram nohy do chlpatého koberca, rýchliky sa medzitým zas nakoľajili, ach jaj, koľko mám času? Hodiny v kuchyni idú zle. To je najhoršia vec, čo môže byť. Mamina ich tak nastavuje, lebo sa potom môže upokojovať, že ešte nie je toľko hodín, ako si myslela. Ale ja si najprv myslím, že je už toľko hodín, poviem: "To je už toľko hodín?" a začnem panikáriť, mamina odpovie, že nie, že ešte nie je toľko hodín, lebo hodinky v kuchyni idú popredu. Tak som rada, že ešte teda nie je toľko hodín a upokojím sa. Gumový chlieb je gumový, tak ho patrične dlho prežúvam boľavými zubami. Potom povedia v rádiu, že je toľko a toľko hodín a je to veľa, je to menej ako to, čo hovoria kuchynské hodiny, ale je to veľa. To je preto, lebo neviem, o koľko idú hodiny v prekliatej kuchyni dopredu, takže panika nastupuje zas. Umývam si zuby len tak ledabolo, nahádžem pakšamenty do tašky a zamávam krídlami.

Cesta do školy pomalým krokom trvá 25 minút. rýchlym 18 až 20 a Turboextrašpeciálagátomeškajúcorýchlym sa to dá za 15. Agáta kladie nohu pred nohu ako o život. Vyzerá srandovne, lebo je oblečená ako dáma, kabátik, pančuchy, šálik, baretka. Na zemi je snehoľad. Ako tak Agáta polobeží, začne jej byť tak teplo, až je to smiešne, ale ešte nerobí prudké zmeny, len si odopne pár gombíkov a povolí šál. Potom stretne Aďkinu mamku (Aďkina mamka sa volá Zuzka a vždy Aďke vraví: "Odkáž tej Agátke, nech nosí čiapku, zas bola oblečená ako v strede leta!"). Keď Aďkina mamka bezpečne prejde,  Agáta si konečne zloží čiapku, rozopne kabát úplne a šál nechá len tak visieť, to je sloboda, pomyslí si, ale aj tak cíti na chrbte plamene.

Zadychčaná dobieha na hodinu finančnej gramotnosti, sláva, stihla to pred zvonením.

Áno. Zas som si pobalila iný zošit, ako bolo treba. Vyplňujem tlačivo na trvalý príkaz a veľmi veľmi veľmi ma to zaujíma. Aspoň, že mám jednotku z písomky.

áno. Aj mňa písanie o škole unudilo, preto som prepla kartu a zabudla, že píšem blog. Ale tú prvý hodinu od zobudenia do príchodu do školy som rozpísala celkom obšírne, nie? Možno to s tým mojim písaním nebude až také zlé, h?

Žltá.

Celou cestou v autobuse, tam aj späť, myslela som na to, ako prídem domov a budem písať. Vlastne som na to myslela aj v časoch medzitým. Všetky myšlienky som ukladala do učesaných viet, také aké mal Colin vlasy, ako keď veselý roľník spraví do marhuľového džemu hriadky vidličkou.

Zdvihla som hlavu od knihy a musela som sa usmievať. Za oknom bolo krásne. Stromová nahota sa mi páči viac ako ľudská. A ten slnečný filter; z vetiev stromov kvapkal med, bol na steblách trávy a pritom, pritom nič nebolo ako v slnečné dni. Oproti šiel kamión, niečo sa za ním rozsypalo, myslela som, že vezie kriedu, alebo niečo a to mu spadol z vrchu sneh.

Pekné veci:

-Môj sveter

-Moje pančuchy

-Hompáľavá náušnica v uchu, darček k Vianociam

-Hompáľavá náušnica v druhom uchu, tiež darček. Prekvapivo, k Vianociam.

-Svet

Všetko žlté. v jednej z nich bola diera, ale v ktorej, to neprezradím. Odkedy bývajú chumeliace dni žlté?

Cez cestu preletela straka. Bola vlastne nad cestou. Vlastne bola dosť vysoko nad cestou, ledva na jej pohyblivých krídlach bolo vidno, že majú biele končeky, ale straky poznám. straky sa nezaprú. Kradnú blýskavé veci a obliekajú si na to biele rukavičky, aby nezanechali odtlačky krídel. Za jednou strakou letela druhá, trochu šikmejšie. vošli sme do mesta, neviem akého, boli v ňom domy, domy mali strechy a po strechách stekal slnečný med.

Trochu ma omína ucho. Omínavé ucho je tiež dôvod na úsmev, lebo tie Vianoce boli nezvyčajné. Jednu z náušníc som dostala od svojho vlastného, keď ešte nabol môj vlastný. Dal mi svoj vlastnoručne vyžrebovaný dar, vlastne ho daroval ďalej a ďalej som dostala druhú, čo bola grátis k tej prvej. Jedna patrila k druhej. Obe boli svoje, len ja som bola nesvoja, prečo práve ja dostávam náušnice. A ešte k tomu žlté. A ešte k tomu od svojho vlastného, čo ešte nebol môj vlastný, dokonca ešte ani môj nevlastný. Vlasy som mala za uchom. Svoje. Ale svoji ešte len budeme. Náušnica ma teda omína a vôbec mi to neprekáža, lebo je moja svoja.

Po vystúpení z autobusu, mi ujo niečo povie. Mám zaľahnuté uši a ústa plné agátového medu, poďakujem (bol to kompliment, tým som si jediným istá). Zdalo sa mi, alebo mi povedal: "Kočka, máš pekné sálónky."?

Semafory sú srandovné. Len tie osobné nemajú žltú časť. Tie autové majú, vyzerajú ako moje ušné omínače. vtedy som si ich dala na Štedrý večer do uší a bola som rada, že sú moje vlastné, na druhý deň bola na stole len jedna. Bolo isté, že som ich kládla na stôl v páre, no možno sa v noci pohádali. to som bola trochu smutná, že už nie sú svoje vlastné, že už sú si také nevlastné a moja je vlastne len tá jedna, čo sa neodsťahovala. Mala som na stole jedno slniečko. A kopu harabúrd, tak to už s tými umelcami býva, nevedia si pomôcť ani cez sviatky.

Prišla som skôr, chcela som sa prechádzať, ale fúkalo, tak som si šla sadnúť do čakárne na trištvrtehodinu. Otvorila som knihu, zuby si pôjdem umyť o pol hodiny, dovtedy možno aj prečítam Kalendár, keď tu z čista jasna ma sestrička zavolá do ambulancie. Pozerám na strop. Zisťujem, že sa lišty krížia nepravidelne a rozčuľuje ma to, vravím si, dnes naozaj musím konečne napísať niečo o svojom živote, pretože tieto lišty sa kryjú nepravidelne a vonku tečie med, aj keď v noci snežilo. Kým sa ambulancia dohaduje, čo idú obedovať a prečo je ryža lepšia ako zemiaková kaša, vlasy mi visia skoro k podlahe a uvažujem o rozsahu a povahe tohto textu.

Možno dva mesiace potom som našla tú druhú náušnicu v kvetináči s kávovníkom. Bolo to veľmi veselé, lebo už som mala dve slniečka. Možno som ich mohla mať aj dvadsať, keby som ju v tom kvetináči nechala, možno by zapustila korene a vyrástol by mi náušnicovník, prírodný automat na slniečka. Potom by som ich v upršané dni vešala do rohu izby a mala sa žlto v sivom počasí. To vôbec nie je ľahké.

Držím v ruke modré zrkadielko. V ľavej. Počuješ, v ľavej, nech aj pán doktor vidí. Zahanbene prekladám zrkadielko, zas som zabudla, ktorá strana je ktorá. Vidíš tento hrbolček? Tak ten zbrúsime. Zbrúsia mi hrbolček a zuby sú zbrusunové.

 Zasadená náušnica napriek svojim zásadám privolila, zbalila si malý modrý kufrík a vrátila sa k svojej. Svojej vlastnej a už viac neboli nevlastné. Mne mali byť vlastné, ale boli mi nevlastné, lebo som sa s nimi cítila nesvoja. to sa predsa nepatrí, aby mi nejakí chlapci dávali na Vianoce šperky a ja som tie šperky na dôvažok nosila. Ešte by si ľudia pomysleli, že sa mi nebodaj tí nejakí chlapci páčia.

V kníhkupectve sa ani za svet neviem rozhodnúť, ktorú knihu si mám kúpiť. Autorka je rovnaká, cena je rovnaká, lákavé sú rovnako. rozhodnem sa, že si vyberiem podľa prvého a posledného slova na dvadsiatej druhej strane. Jedna má dvadsiatu druhú stranu prázdnu a druhej slová sú "Prvá" a "milované". Prvá a milované je lepšie ako nič, vravím si, kupujúc tú druhú. Potom som trochu smutná, lebo viem, že keď mi zložia strojček, už tu nebudem chodiť a už nikdy si nekúpim knihu a potom nebudem mať o čom písať, keď mi ujo nepovie, že mám pekné salónky, lebo také sa stáva len v Ružomberku, v Tvrdošíne nie.

Začala som si slniečka pchať do uší až vtedy, keď som prestala byť nesvoja a začala byť svoja a okrem svojej som už začala byť jeho, tak si už každý mohol myslieť, že sa mi nebodaj tí nejakí chlapci, čo mi dávajú k vianociam len tak nič po nič náušnice páčia.

Cestou domov ma boleli zuby a prečítala som tú knihu skoro do konca. Tak to býva skoro vždy.

Upadá to moje spisovanie.

Málo píšem denník, preto som prišla vypísať sa sem. Nevieme si totiž na seba zvyknúť. Je veľmi pekný, kvietkovaný s dúhovanými nálepkami z chladničky, ale moja brokolica je moja brokolica.

Napísala som to ráno a teraz už je večer a ja vôbec nepíšem. Keď nemám prístup k písaniu, víria mi hlavou také rozvité vety, že až. A keď už som tu, mám šancu a právo, nič.

Studená voda.

Ako keby sme sa trochu pootočili v čase, ako keby sme sa zastavili a iba žili dobrou náladou a bolesťou krížov, z toľkého nosenia tašiek v rukách. Bolo nám teplo a najedeno. To bolo včera.

Dnes som sa zobudila s priesvitným smútkom za nechtami a za uchom. Obliekala som sa dvadsať rokov dlhé tri minúty. Nastokla som si do uší ajfelovky. Hompáľali sa, videla som to v okne, bolo šero, hmla a dobre sa odrážalo, jedla som uschnutý kúsok koláča. Nešiel mi dolu hrdlom, už zas som mala to čudné zúfalstvo. Potom sa z rádia ozval neľudský človek s neľudskou vetou o utopených sýrskych ďeťoch a tom, ako sa nesmú šíriť ich fotografie, lebo to v ľuďoch vyvoláva chuť pomáhať. Lebo to v ľuďoch vyvoláva chuť pomáhať a treba uzavrieť hranice. Lebo treba zavrieť hranice a ľudia nesmú chcieť pomáhať.

Odložila som koláč a odovzdala som sa stoličke. Plakávam. Posledné tri dni veľa plakávam. Nieže by sa pred tým nič zlé nedialo, ale toto tomu nasadilo korunku. Myslia si, že bojujú za dobro a pravdu. Jediné, čo chcú, je mier, preto sa o tom do krvi hádajú s priateľmi na facebooku. A ignorujú tú červenú stopu irónie každého jedného písmenka. Ona povie, že nenávidí utečencov, oni jej povedia, že nenávidia ju a ona povie, že nenávidí aj ich. Každý nenávidí tých, ktorí chcú dosiahnuť lásku iným spôsobom než oni. No tak. No tak... No tak!

A tak chodím po škole ako mŕtvola. Všetci sa ma snažia rozveseliť, ale nejde im to a ja mám nakoniec výčitky, že mi je smutno, lebo odo mňa nie je pekné, že sa neusmievam, keď ma rozosmievajú. Celý deň mi niekto slabým prúdom púšťa na hlavu ľadovú vodu. Je mi zima a smutno. Prídem domov, už sa stmieva, je tu zima, schúlim sa pod perinu a je to tu zas. Prečo je život taký nespravodlivý? Kto rozhodol, že ja sa budem mať takto úžasne a niekto bude v noci mrznúť pod holým nebom a dúfať, že sa dožije zajtrajška, že mu neumrzne dieťa, alebo že ten kamoš, ktorý bol na výlete v Paríži má len pokazený mobil a preto nedvíha. Kúri sa a mne je pod perinou teplo na koži a zima na duši. Vytiahnem blok a chcem trochu kresliť, ale všetky moje postavičky sa usmievajú smutne, majú krivé ruky, alebo sú celkom zle.

No potom napíšem to, čo ma ťaží najviac a pošlem to do sveta na vandrovku.

Vtedy sa mi uľaví. Studený prúd vody prestane, duša sa mi trochu usuší, skučeravie a už mi je zima len na ruky. A trochu ma bolí oko, ale to už partí k životu.

...

Ani nemám to slovo, čo chcem zakričať. No, chcela som začať blog tým, že napíšem niečo capslockom a dám za to desať výkričníkov, ale vieš čo? ja sakra nemám ani to slovo.

Čo je so mnou? Som mimo prevádzky, dnes som vyšla z domu a spočítala som všetky hviezdy na oblohe. Bolo ich nula. Všetky hviezdy prestali existovať.

Necítim sa dokonca ani prázdno, necítim sa nijako, nemám žiadnu škálu emócií, mám sa ako vata, ako tá vata, ktorú písala Margaret o svojom budúcom diele a na konci mi povedala, "To je dosť dobrá vata, eh?". Vtedy som si skladala pančuchy.

A potom zrazu cestujem autobusom. A môj svet je zastavený. Niekto jednoducho stlačil stop, ja som zaseknutá, ale všetko ide ďalej, nič nie je v poriadku a nikomu na tom nezáleží. Veď ani mne. A sedíme vedľa seba v aute. A ja sa pozerám z okna, či nezačali existovať hviezdy. Nezačali. A hovorím rozprávku o húsenici, pomaly a prerušovanie, o húsenici, čo bola v paradajkovej polievke so syrom, takej akú nemám rada, ale mamina si myslí, že hej, hovorím rozprávku a nič pri tom necítim. A potom už nehovorím rozprávku. Filip sa snaží opraviť ma, pobozká ma, ale vieš čo? Ja nič necítim. Potom mi povie, nech neplačem. Ja ani neplačem. Nikdy v živote som sa pred ním nerozplakala.

Trochu rozmýšľam nad tým, že som veľa plakávala a nik o tom nevedel, ach, koľko času som sa ja preplakala, ale to aspoň malo dôvod, aspoň som mala pocit, že je niečo zle (ktovie, či vôbec bolo), ale nikdy som sa necítila takto.

A potom prídeme na to, že je desať hodín, že film skončil pred hodinou, a teda, mohla by som už byť doma a tak idem domov a rozplačem sa už vo výťahu. Vyzerám v zrkadle ako keby som bola smutná. Ktovie prečo.

Možno je to tým, že po včerajšku vôbec nemám pocit, že svet je dobré miesto, možno som šialená, nie je to tak dávno, čo sa diali hrozné veci, ktoré sa ma týkali a nebolo to so mnou na nevydržanie. Ako môžem nevedieť vydržať sama so sebou? Haló?

Vlastnosť ktorá mi na sebe najviac ubližuje, je to moje prekliate mlčanie. Nieže by som sa nevedela vyjadriť. Mám vetu napísanú v hlave, dokonalú štylizovanú vetu, so všetkým, čo veta potrebuje, Presne takú, ktorá nesie všetky slová, ktorá úplne opisuje moje pocity, ale ja nedokážem stlačiť enter...

No tak, môže to byť Parížom?

V skratke.

Je mi smutno, že nepíšem. Tak zhrniem trochu, ako sa mám v posledné dni.

10.11.
Na nardoeniny mám vysnený program. Sedím v izbe. Sama. Počúvam hudbu. A kreslím. mám sa úžasne, som šťastná zo sveta a mám pocit, že už azda nikdy nebudem nešťastná.

11.11.
Som nešťastná. Pozerám sa z okna autobusu do tmavých ulíc a obrysov stromov. Okrem toho, že je tma, je aj hnusne. Mám pocit, že som zlý človek a rozmýšľam nad všetkými previneniami v mojom živote. Prídem domov neskoro, napíšem Filipovi, že mi je smutno, on mi pošle pesničku a ja som rozcitlivená a dojatá, tak sa rozrevem a zaspím.

12.11.
Zliezam po strmých schodoch, stúpam Dominike po sukni a kŕčovito sa usmievam. Toto musím zvládnuť. Sedím na schodíku, spievam o dušu spasenú a užívam si to. A veď čo. Víťazíme, tešíme sa, skackáme a so všetkými sa fotíme. A ešte sme super, to som zabudla dodať.

Povedala som, že v skratke? Nepovedala? Tak vravím.

Deviaty november, ladies and gentlemen.

Som šťastná. Naozaj veľmi šťastná. To je hádam všetko, čo je na dnes dôležité.

Que?

Mne je to ľúto, že nepíšem tak frekventovane ako zvyknem, ale stále zabúdam.

Dnes som si pri kontajneri s papierom uvedomila zásadnú vec. Som v takej tej bubline, čo sa zdá, že je mydlová, ale pritom je úplne pevná, matná a zahmlená. Pri krčení plastovej fľaše mi svitlo, už viem, kedy som sa tak mala naposledy. Že som unavená a zmätená, ale v konečnom dôsledku spokojná so svojimi rozhodnutiami.

U starkých som zaspala. Sediac. Tak sme šli domov, nech spím. No a vidíš, ako spím.

Je zvláštne, že sa mi zle vyjadrujú pocity, keď sa mám dobre, lebo úrovní matia sa dobre sú milióny milióny milióny alych ros. Neviem ktorá je ktorá. V tomto momente vlastne ani neviem, či sa mám dobre.

Bolí ma hlava, chce sa mi spať, zajtra píšeme (vraj) z bioly a ocino je zo mňa sklamaný, lebo mu nechcem postrihať video. Au moja hlava.

Veľmi nálada.

Ja mám veľmi náladu. Veľmi veľmi náladu! Len vôbec ne sú vhodné podmienky na to, aby som mala veľmi náladu, lebo sa musím učiť. Musím sa veľmi učiť chémiu, ale neučím sa, lebo mám veľmi náladu, celé je to veľmi posplietané.

Opierala som sa o zárubňu a robila dramatické pohyby ako z baletu a otvárala som ústa na "crispy crispy Benjamin Franklin". Mamina sa smiala a dávala kvetináč do drezu. Nedočiahla som si vytiahnuť hrianku, Potom som si uvedomila, že som predsa dieťa fyziky a pomohla som si gravitáciou. Okrem hrianok som vysypala na kredenc čierne omrviny. Za také čierne omrviny by sa nemusel hanbiť ani Snehulienkin kamoš Kaprálik.

Okrem toho, že mám veľmi náladu, veľmi chcem všetkých objímať. Lenže nemám veľmi koho.

V piatok k nám príde nejaký chlapík z Belgicka, lebo zavolal Evke. Oni sa stretli v Medžugorií. Raz. Ona mu povedala,že príď dakedy na Slovensko. No a on jej zavolal dnes, že on teda ide na to Slovensko a že o hodinu je u nej. Tak ho chce zobrať k nám, nech vidí, ako vyzerá Slovenská rodina. Neviem, či sme klasická Slovenská rodina, ale azda sa mu zapáčime. Po anglicky tu viem len ja, tak to bude zábava.

No. Vidíš, ako tá literatúra na mňa vplýva? Je to so mnou čoraz horšie. Ach Sali, Sali, čo si to so mnou porobil.

Dochádzajú mi nápady na názvy príspevkov.

Už som skoro zabudla, že viem písať. A veru viem.

Mamina povedala, že sa musela namaľovať, lebo bola v zrkadle smutná. Vôbec nemysela na to, že je možno v zrkadle smutná preto, lebo je smutná aj pred ním.

Po tmavých nociach, výročí Lilynej a Jamesovej smrti, Halloweenskom večierku, vystrašenom šoférovi autobusu zaspávam ešte oblečená v kostýme a nalíčená v cudzej posteli, trochu sa pozviecham, dám sa do poriadkua  do postele a potom sa mi celú noc snívajú krásne slnečené sny o Filipovi a malých mačiatkach, keď vstanem svet je v poriadku. Žijem slnečný sen, len v tomto nie sú mačiatka. Ani Filip.

V tomto momente sedím v kabáte, šále a čiapke za počítačom a píšem. o minútu máme byť u starkých. To sú celí Brozovci. Dnes sú po dlhom čase pekné dušičky. Nebýva prvý november vždy zamračený, ako taký starý šedivý pán v rannom autobuse? Nie dnes. Dnes bude kapusta a iné jedlo, ktoré budem ľutovať, že som pojedla.

Inak sa mám fajn, mám prvého hejtera.

A čo, keď som to tu už písala, čo by som to neuverejnila.

Prvý víkend:
Pred začiatkom sa trochu teším, trochu stresujem, noví ľudia a a tak, bojím sa, od samých nervov nastúpim na autobus o dve hodiny skôr. Našťastie nie som jediná, kto si pomýlil spoje a tak hodinu a pol sedím na zastávke vo Vitanovej s Koláčikom a Muchou a zisťujem, že moje obavy boli zbytočné. so skautami je vždy spoločná reč. Nepoznám nikoho meno, ale skoro všetci poznajú moje (asi som dominantná). všetko ide hladko, počasie je nádherné, všetci sú zlatí a aj keď mám občas zlú chvíľku, vždy sa nájde niekto, kto si ma všimne a začne ma rozveseľovať. Prídem domov nevyspatá,a le šťastná z toho, že ešte existujú na svete dobrí ľudia. A vravia si skauti. Otvorím dvere na byte s tým, ako idem všetkým povedať, že svat je úžasný, ale v polke vety zaspím. Vtedy pršalo.

Zápis z toho času:
Tma. Slepota, so zaviazanými očami cítim viac vôní. Dym, karamel a aviváž. Studená tráva, mäkké blato, teplé ruky, nádychy, výdychy, beh. Mimoriadna atmosféra, takmer hmotná spolupatričnosť. Vôbec nie je ľahké písať slepo. Obrazy sa ťažko vytvárajú bez obrazu. Čistá tma. Jednoducho teplá tma studenej noci. Zvuky topánok na štrku, ako cestu do škôlky. A potom sme tam dobehli a kričali zaklínadlá, hádzali iskry a stáli pod žiarivým krížom. Bola mi trochu zima a trochu radosť. Vtedy je život fajn.

Druhý víkend:
Skoro som dovtedy zabudla, aký bol prvý víkend fajn. Ne tento som sa ale aj tak tešila trochu viac. Už som nejakých ľudí poznala a s tímom sme sa dohadovali, čo uvaríme (co takhle dát si špenát?). Dobre sme sa bavili, zapamätala som si nejaké mená (konečne!) úplne najviac mi utkvela v pamäti tá hra s papierikmi s otázkami. O tej som tuším aj písala...

Po okne stekali unavené kvapky. Ani klopkať sa im už nechcelo, prišli bosé, bez opätkov. Nachádzam v nosení pätnástich kíl na pleciach so svalovicou akýsi divný pôžitok spojený s prekonávaním vlastnej únavy, s návratom domov. Pozerám sa pod nohy obuté v kanadách (ďalšie kilo). Nenašla som. Aj tak by som sa prevrhla, keby som sa zohla po štvorlístok.

Veci, ktorými sa zíva:
- ústa
- prázdnota

Neustály pocit plného žalúdka, taký, aký sa nedá zažiť nikde mimo skautskej akcie. A vonku pršalo a pršalo. Ale nebol to plač neba, bola to len akási hygiena, zotieranie prachu z oblohy, nech je zas taká modromodrá. Rozpíjali sa čísla, rozpíjali sa otázky, spolu s otázkami sa rozpíjali odpovede vo vnútri našich myslí, Rozpustený papier.

Tretí víkend:
No, tak ten mám v pamäti čerstvejšie, predvíkendové stresy trošku väčšie ako pri prvom, týždeň zameškaného učenia do školy a zopár nie výborných známok, ale na ľudí som sa tešila, aj na program. A oprávnene, ako sa ukázalo. Trochu som sa bála skúšok, ale s výsledkom som bola spokojná, pripravila som sa najlepšie, ako som vedela. O tomto víkende som ešte žiaden dlhší text nenapísala, čo ale vôbec nevadí, aj tak veľmi neverím, že sa niekto poctivo dočíta až sem.

Poraď mi názov.

Prepína mi? Som rada, že som rada, prečo by som nemala? Mám sa modro. Začínajú prázdniny, spravila som si kresliacu párty pre jedného človeka a je mi fajn. Premýšľam nad nebom a hviezdami.

Mamčin tretiačik dnes prehlásil, že už sa naučil násobilku po B.

Cez deň je vonku mliečna tma, v noci chladená kofola a hviezdy, to sú bublinky. Okrúhla kocka ľadu pláva prsia, nestíha dýchať, nachlípe sa ľadovej tmy, kašle mašle. Topí sa, akoby nie, je to kocka ľadu.

Chcela by som písať o vibráciách, čo mnou práve prechádzajú, o zimomriavkach z hudby, ale neviem ich správne zachytiť. Niektoré veci je možno dobré nechať len tak visieť vo vzduchu.

Nejaké nelogické uzávery.

To už som týždeň nepísala?

Neviem akosi zhrnúť, čo sa deje v mojom živote, som príliš spokojná. Zdenka mi dnes povedala, že už ju nebaví čítať môj blog, vraj som príliš šťastná. A ja som. To vôbec nie je nevýhoda. Možno to je znamenie, že sa mám pustiť do fikcie, keď môj vlastný život je takýto jednotvárny. Možno. A možno by som si mala začať všímať tiene a chvenie závesov. Kriedový prach vo vzduchu. Rozliehajúci sa hlas, ozveny. Malé krátke prerušené myšlienky. Aby som zas mala o čom písať.

Snívajú sa mi čudné veci, každú noc.

Málo spím a sním veľa. Vo dne v noci, stretávam sa sama so sebou v rôznych svetoch. Potom si musím odpisovať poznámky od Livky, lebo som nedávala pozor, myšlienky mi odlietajú do teplých krajín, pierka mi rozfúkava vietor, kým zas dopadnú na zem, trvá to stáročia, tisícročia a v zošite mi chýbajú elektróny. Počas chémie premýšľam, prečo sa elektrické kreslo nevolá elek-trón. Zas nestíham. Volám svoje lastovičky späť, nech si sedia na drôte, ale nech so mnou ostávajú, ako to zas dopadne s mojimi známkami?

Ach, a mám sa tak. Tak nejak. Nemám dôvod nemať sa dobre, tak sa mám. Vlastním sa. Je ťažké písať dookola o šťastnom živote na tomto svete bez opakovania sa. Vo svete s plyšovými brokolicami. Môže byť človek sklamaný z toho, že sa má príliš dobre? Kde sú výkyvy? Nudím sa. Stále sa mi chce spať. Ach, ako ja dúfam, že nikdy nebudem v nebi.

Juj juj.

Čo to mám ja dnes za deň?

Túto noc som mala prvý krát sen, v ktorom som zistila, že je to sen a nezobudila som sa pri tom. Mohla som to využiť hocijako. Mohla som ísť skočiť z balkóna a vyletieť, alebo som si mohla ísť kúpiť jednorožca. Ale čo som spravila? Šla som spať. Spala som, snívalo sa mi, že je leto, som doma a mám veľa práce, potom mi došlo, že sa mi to sníva a že tú prácu robiť nemusím. Tak som šla spať. Šla som spať. Vo sne. Pri absolútnej slobode, vyberám si možnosť spánku.

Dorvala som písomku z finančnej gramotnosti, lebo v čase, keď som sa to mala učiť som strihala video. Dnes za mnou chodili ľudia a vraveli mi, že je to pekné. Kašlem na školu a je to nezvyk. Neviem, či vôbec chcem, aby to bol zvyk. Mala by som sa pohodlnejšie v živote, ale nemala by som samé jednotky. Ach, ťažký život!

Zelená jeseň.

Klesajú mi viečka pod úroveň mora. Ách.

Niekto nalial do ulíc vychladený hustý tuš. Sám netušil, čo za šarapaty porobí, koľko elektriny sa zas minie na tie oranžové svetielka na paličke, ako sa celá práca kontaminuje tekvicovými svetielkami, ako bude zima.

Zvláštne je, že je už je po polke októbra a stromy sa nie a nie prefarbiť, akosi odmietajú ísť s jesennou módou, tento rok sa brezy nenechávajú podplatiť lacnou bižutériou, neobťažkávajú sa zbytočnými reťazami. Možno sa poučili, že zlato, ktorým ich jeseň zahŕňa je len dočasné, že vyprchá, opadne a ony ostanú nahé.

A možno sú to len nejaké klimatické zmeny. Ktovie.

Na Medvedzie sme šli s Aďkou. V ústach kokosové tyčinky a na tvári slnko. Neskutočné teplo, babie leto sa oneskorilo, meškali mu zlaté hodinky, zobudil ho malý sivý pavúčik, poklepkal mu nožičkou po pleci. Na lavičke sedia dvaja chlapci, čo ich stretávam, vulgárne sa vyjadrujú o mojom odeve a náramne sa zabávajú. Budú dlho žiť, ak sa smejú na takýchto fóroch.

Sedíme na lavičke za škôlkou. Nemôžem uveriť, aká je kovová preliezka maličká. Vtedy bolo najťažšie na ňu vyliezť, teraz mi siaha po plece. Spomíname na mladé časy a roztápajú sa nám vnútornosti. Tráva je popretkávaná trblietavými lankami. Roztržitému rybárovi sa rozutekal silón po lúke, už ho nepozbieral, nemal čas. Čas mu utiekol na ôsmich nožičkách, ozlomkrky bežali za babím letom, meškali mu zlaté hodinky... Možno je babie leto biely králik. A možno, len možno si to všetko vymýšľam. Ale v takýchto zelených jeseniach si človek nemôže byť ničím istý.

Winter is coming.

Prvým snehom neoficiálne odzvonilo štvorlístkovej sezóne. Dvanásty október, sneh, nula stupňov, popraskaná spodná pera a para z úst. Zbierajú sa mi na kabáte vločky, ako idem do školy, asi majú stretnutie po dvadsiatich rokoch zo strednej, alebo tak.

No tak! Je dvanásty október a ono si to chumelí, ako keby sa nechumelilo!

Livka má v očiach hviezdičky, keď sa pozerá z okna; keď je sneh, tak je zima, keď je zima, bude december, keď je december, budú Vianoce a štyri dni po Vianociach už z nej bude pravá šestnásťročná babička. Má na sebe okrovú blúzku s tými takými psami, čo sú také škaredé, až sú pekné, poskakuje po triede a teší sa, že sneží.

Ja sedím na lavici, preklínam zimu, jej studené prsty a chladný pohľad, náladu mi zlepšuje iba vyspievaná čokoláda (To sa len tak nestáva, že ti niekto dá balenie čokolády len za "all my troubles seemed so far away"). Ľutujem sa, lebo sa strašne nechcem učiť na chémiu, ale moje hlúpe jednotkárske svedomie mi nedovolí. Hnevám sa na seba, že som si pokrčila sukňu, ozaj, modrá sukňa, neviem či som písala o jej vzniku, ale na to, že je to moja prvá ušitá vec, je parádna. Na infoši je u nás nejaký návštevník, preto je Klimek výnimočne milý a napíše mi jednotku za spočítanie čísel v šestnástkovej sústave.

Na matike spolužiakom reprodukujeme prednášku o nekonečnách, ktorej rozumie len Košarišťanová a pochváli nás. Niet veľmi za čo, keďže buď sme my neschopné vo vysvetľovaní, alebo kvinta v chápaní abstraktných pojmov. Nuž, keďže kvinta dosahuje neskutočné študijné výsledky, asi to bude skôr nami.

Mrznú mi chodidlá, aj keď kráčam po obrubníku, obzerám poslednú ďatelinu trčiacu zo snehu, štvorlístky tam nie sú. Chýba mi na kabáte vrecko, tak mám rukavice len tak, rovno v kabáte. Myslím na to, ako prídem domov a budem čítať Salingera, potom prídem domov a ani ho nevytiahnem z tašky, sadnem si za stôl a kreslím, čo ma aj tak omrzí, kým dokončím dielo, celá som akási nedokonavá.

Smútim za letom, ležím po tme v posteli a opäť sa ľutujem, že mám výčitky za chémiu, zapadnutú prachom v šanóne, mrznú mi zápästia a je mi šumivo smutno, ako v starom televízore. A takto to bude do apríla, o čo stávka?

Mám chuť na fazuľkové strúčiky, ale keď žiadne nenájdem, spravím rybaciu nátierku. Asi som už ocino, lebo sa nedoje a ostane na stole v obývačke vedľa prehrávača požičaného z mamininej školy (chcela počúvať kazety). Mám mastné prsty. Pijem čaj.

O pol siedmej som sa stále neprinútila otvoriť čo len jednu učebnicu, čo by nebol problém, keby som sa definitívne rozhodla, že idem flákať školu (mamina mi to schválila!), lenže je viem, že zajtra na písomke už budem celkom iného názoru, to je ten môj (tfuj) pubertiacky život. Už nech som stará a nemusím riešiť takéto koniny, ale vážne veci.

Mám chladné ruky, hrám sa na nenávidenú. *Citoslovce roztrieštenia cencúľa (lebo neviem naň prísť)*

Von zo škatuľky plus.

Mali sme tu všetky dzeciska sveta. Všetky rovná sa štrnásť. Robili hluk a hrabali sa mi vo veciach, stále sa niečo pýtali a jedli ako kobylky (mamina piekla 5 druhov rôznych pochutín a neostalo skoro nič). Bola som ospalá a potom už nie a potom zas áno.

Filip vonia ako drevo a dá sa naňho pozerať navždy.

PS: Neviem kresliť vodovkové machule, pokúšala som sa o svoj život

Von zo škatuľky.

Je toho tak veľa, čo chcem napísať. O všetkých farbách, vôňach a malých kvietkoch, o ľuďoch, čo všetko vedia, aj keď tak nevyzerajú, o ľuďoch, čo všetko nevedia, aj keď tak vyzerajú. o všetkých možných skvele pripravených hrách. O živote. O farebných šmuhách. O zmätenosti a o kobercoch.

Niekedy sú koberce dobrá vec. Niekedy s niekým nespolupracujú. Napríklad vtedy, keď som o jeden zakopla a skoro som neudržala rovnováhu. Alebo keď na ňom počas prednášania sedel Dušan v nohaviciach so suchým zipsom a vždy keď sa presúval robil kchšš-kchšš.

Je ťažké byť trinásťročným dievčaťom. Dvakrát ťažšie je byť trinásťročným dievčaťom, ktoré je spokojné s tým, kto je a ako vystupuje a je stopercentne presvedčené, že keď ju niekto od seba neustále posiela preč, znamená to, že je do nej nevýslovne zamilovaný a raz si po ňu príde na bielom koni. A ešte ťažšie je to s takýmito dievčatami, keď ich aj ich princa máte v jednom tíme. Margaret povedala, že trinásťročné deti by nemali existovať.

Ešte ťažšie je vymotať sa z pavučiny vlastných myšlienok na sústredku, kde zakaždým, keď vytiahneš denník sadne si okolo teba 5 ľudí, ktorí sa s tebou chcú rozprávať. A potom je ťažké nebyť šteklivá aj na cudzích jabĺčkach. Ťažké si neodhryznúť, tak to už s jabĺčkami býva, a tak som si radšej hrýzla do jazyka a usmiato som sa mračila, šla si sadnúť na múrik a pozerala na tú rovinatú krajinu, rozmýšľala o svete a o živote a čudovala sa. Čudovanie je dobrá vec, na veľa vecí prídeš, nad množstvom sa môžeš čudovať ešte viac a niekedy vôbec na nič neprídeš. Tak sa postavíš z toho múrika, rozlúčiš sa s prísediacim kvetináčom, oprášiš si sveter a ideš naspäť do toho sveta iných farieb a iných vôní, celkom odlišných ľudí a zvukov gitary, ktoré sú čudne iné než tie ohnivé, no ani o trochu menej hypnotické.

Už po týždni viem rozoznávať po hlase ľudí, s ktorými sa pravdepodobne už nikdy nestretnem, rozoberám nahlas so Sysľom o pol štvrtej naše teórie o živote a bláznovstvách a normálnosti, kým zároveň odolávame rozosmievajúcim mačičkám.

Na prednáške o nekonečnách na zlomok sekundy pochopím vesmír, keď sa mi zrazu vyšmykne spomedzi prstov, vyletí zatvoreným oknom a potom mi vyplatí jazyk. Keď odletí, chvíľu rozmýšľam nad tým, prečo má vesmír jazyk a vrátim sa späť do nekonečného hotela, izby číslo 43. Vyjdem si to po schodoch, lebo rad na výťah je doslova nekonečný.

Pri iGentovi [ajdžent] chytím loptu. Miro na mňa zakričí, nech mu prihrám a ja mu nahrám tak pekne, že som na seba hrdá, ale len chvíľu, kým mi nedôjde, že Miro je z opačného tímu. Celkovo som športovo nadaná a pri Hutututu za celé sústredenie vyhodím iba jedného človeka. Aj to iba Eriku.

Sedím vo vlaku naspäť a počasie je čoraz horšie. Premýšľam nad tým, či počasie závisí od mojej nálady, alebo moja nálada od počasia. Trochu obe, uzavriem to a potom sa rozprávam s dvadsaťročnými prvákmi, ktorí nás nazývajú mládežou, lebo sú o tretinu nášho života starší. Začnem sa nekontrolovateľne smiať a oni na mňa pozerajú ako teľa na nové vráta. Sú veľmi milí a zhovorčiví (sedíme v kupé pre šesť ľudí deviati a rozprávame sa o číslach).

Postupne zisťujem, že ľudia sú dobrí. A zlí. A dobrí. Potom prídem na to, že dobrota a zlo sú relatívne pojmy a nemám právo o niekom povedať, či je dobrý, alebo nie. Každý je presne taký, aký je, bez ohľadu na to, či sa mi to javí ako dobré, alebo zlé, robia, čo môžu a nerobia, čo sa im nedá.

Svet je zvláštne miesto.

Potom prídem domov, som trochu rada, že už som doma a trochu smutná, že už som doma. Pečiem koláč a som rada, že už som doma, že konečne uvidím Filipa a že sa všetko to prekliate ovocie rozplynie v obláčiku dymu. Alebo ho môžeme postrúhať a dať na koláč. Len nech už nie je. A naozaj, len čo otvorím dvere, uvidím ostrihaného (ostrihaného!) Filipa. Usmejem sa naňho, chýbal mi. A jablko zo skrine sa skotúľalo na zem. Hráme sa 3D piškvorky, prehrávam, ale neprekáža mi to. zrazu je všetko v poriadku, som naspäť doma, v tomto istom svete s farbami a zvukmi, ktoré poznám, vrátila som sa spoza zrkadla a som tu. Svet je estetická machuľa mojich rozmazaných pocitov. Žltých a červených, maľovaných vodovými farbami. Sú tu presvedčivé šmuhy môjho podvedomia, je tu môj strach a moje sny, je tu všetko na jednom mieste, v jednej otvorenej škatuľke. Svet bez skupenstva.

Mám sa fajn.

Juchú juchú.

Aaahahahaaahahaa!

Všedolu všehore! Bolo hnusne a zima a smutno a potom svietilo slnko a bolo šťastne. Tlčie mi srdce ako tĺk, zazvonil mi mobil a odpadlo mi ucho z toho

"Agátkaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaa!"
"Um. Áno, to som ja."
"Ideš na sústredkoooooooooooo!"
(podľa hlasu som to nespoznala, ale keď sa začala smiať, bolo mi jasné že je to Katka, tak sa nesmeje nik iný)

A ja som začala jačať spolu s ňou, pobudili sme netopiere v okolí štyroch kilometrov a popraskali všetko sklo. Som riadny šťastkár. No a dnes som už bola šťastná aj s vedomím, že nikam nejdem. A idem! Idem, idem, idem! Poskakujem po obývačke ako pojašená kengura. Kengurím po pojaši ako poskákaná obývačka! Obývačkujem po poskaku ako kengurová pojaša!

A to som už začala hľadať pozitíva na nejdení. Že nebudem dopisovať 6 písomiek a strávim týždeň čisto s Livkou, že budem v kontakte s Filipom (no hej, to hlavne) a všetko ostatné.

Lenže teraz tam idem a teším sa. Na Jaju, Sama (Ak tam bude..?), Žabu a Katku a Sysľa a všetkých!

Dnes som bola veľmi produktívna. Bola som na Gerkinej Výtvarnej a nakreslila obrázok škaredej jesene:

Škaredá jeseň

a točili sme reklamu a hocijaké iné krásne veci a ešte aj bolo pekne a ja som dočítala knižku a stihla autobus a všetko ostatné. Mám sa dobre. Naozaj dobre.

Sinking.

Cítim sa nešťastne? Necítim.

Cítim sa šťastne? Necítim.

Necítim sa nijako. To tým náhlym zjesenením, tmou, čo sa zakráda čoraz skôr, zimou vo vnútri, ktorú nerieši paplón. Zohrievam sa horúcou vodou, čo tečie na taniere. Ocino povedal:

"Umri riad."

Už som dlho nepísala. Nemám čas uvedomovať si malé radôstky. Mala som prvú tohtoročnú mandarínku. Končí september. Skoro bezslivkový, málo kôstok zabalených v sladkej jesennej modrosti, málo modrých nálad. Samozrejme, vždy sú tu tety v autobuse, ktoré voňajú lineckým cestom a dažďom, aby zachránili deň. Ale nenosia so sebou modrosť, tú musím nosiť sama. Veľa ju zabúdam doma. A keď mi volali, položila som a rozkotúľali sa mi po lícach krokodílie slzy. 

Počúvam Soley, aj z toho je vonku oranžová zima. Vnútri je zelená zima. Všade je zima  v prestojení a ja som dnes nespala a je mi tak jesenne smutno. Rozmýšľavo a smutno. Zabudla som, ako sa vytvára to správne štádium pokoja, akosi sa mi to nedarí a nevyspatému človeku sa všetko javí ako problém a tak iba sedím, píšem a bezdôvodne plačem. Zo smútku za letom, slivkami a sedením na zemi. Z premárnených príležitostí a smutných rozhonutí. Nieže by som to nečakala, ale nádej mi pokašľala ešte aj to sklamanie.

Vnáram sa do pocitov čiernej hniloby, tam sa rozkladajú všetky veci, čo sa pominuli. Zahádzané zložitým učivom zo školy, smiechom na hlúpych vtipoch, len aby sa nepovadalo. Trasú sa mi ruky.

Nevládzem.

Už asi nie som modré dievča. Už som asi len dievča. Posuň sa.

Nananananananana

Svet je tak veľmi fajn miesto. No, teda ten môj.

Dosť dobre sa mám v škole na to, ako som si myslela, že ma nebaví väčšina predmetov. Pozerala som sa dnes na Mišíka, s akou láskou rozpráva o tom svojom dejepise, ako ho to strašne baví, ako stále nasáva informácie a musela som byť z toho šťastná. Tento človek učí to, čo má rád a je taký oduševnený a šťastný, že sa takmer nadchnem pre dejepis. Píšem takmer, lebo viem, že by som tomu aj tak nevenovala nejaké značné množstvo voľného času.

Nie je to zvláštne, ako málo stačí na to, aby sa ostnaté drôty premenili na vlákna cukrovej vaty?

Je. Je to zvláštne.

A svet je tak veľmi fajn miesto. No, teda ten môj.

Juchú.

Vieš čo je fajn?

Že sa viem dosť dobre tešiť.

Lebo naozaj, keď ma ľudia pochvália, mám veľkú radosť a motiváciu naďalej niečo robiť a mať sa super a všetko. No dobre. Je to pravda, že som asi miliónkrát umeleckejšia, keď som smutná. Temné metafory sa vždy robia ľahšie ako tie šťastné, nuž... V tme má všetko iný tvar. Tie také spráchnivené veci, pavučiny a strach, to je niečo, čo sa dá dopodrobna opísať,aby to nebol gýč. Ale ťažšie popíšeš tú svätožiaru okolo každého klasu, to teplo, čo stúpa zo zeme, ten pocit, keď je všetko v poriadku. 

Možno je to tým, že keď je všetko  v poriadku, tak je všetko v poriadku a nič netreba riešiť. Keď je všetko zle, tak je všetko zle a treba to vyriešiť, aby to bolo zas dobre. Teraz to je dobre, takže sa ani veľmi nezamýšľam nad tým, ako to dobre prišlo.

Neverila by som, že tento rok vypustím túto vetu, ale teším sa do školy. Livka mi cez veľkú prestávku posielala hlasové správy, do ktorých všetci kričali, že ma pozdravujú a nech už prídem a že sa zmenia na psa (to len Zdenka, nie všetci).

Dosť ma baví kresliť. Elektronické pero dnes predstieralo predčasnú smrť a dosť ma tým vyplašilo, našťastie si to potom rozmyslelo a tak bolo všetko v poriadku a mohla som pokojne kresliť namiesto prepisovania poznámok do školy (z ktorých 80% som odignorovala tak či tak). See?

 No aha ho, nie len Facebook znižuje kvalitu kvalitne, už to robí aj Blogger. To nič.

Prišla mi knižka. Konečne! Niektoré rodiny sedia okolo stola a čítajú si nahlas Bibliu. Nie však Brozovci. Brozovci sedia okolo stola a čítajú si nahlas Dawkinsa.

A aj všetko ostatné predsa musí byť nejaké a je to také, aké to má byť. Alebo nie je? Ťažko povedať.

Hej. A Lucka dnes odvolala to s tou pubertou. Takže stále neviem. Ale prekáža mi to? Not at the momment. Now I'm too busy being happy about stuff that I won't remember maybe month from now (if I won't read this of course). 

Už môžem písať po anglicky, lebo som sa naučila apostrof na slovenskej klávesnici. Yay! To je tiež jedna z tých vecí.

(Nepovezte mamine, že ma bolí hrdlo, prosím.)

Posledná záchrana.

Život je príliš krátky na hľadanie rovnakých ponožiek, preto som si obula dve rôzne, ľahla si do postele a pozerala na strop.

Sama v miestnosti obklopená hlučnými sivými slizkými myšlienkami. Príliš veľa prívlastkov. Mohla som to rozvrstviť. Každopádne, ležím na posteli a rozmýšľam, že malý plač by možno spasil moje zamurované nosné dierky. Prehrávam si v mysli Someone with a slow heartbeat (to zaberá skoro vždy). Nohy v rôznych ponožkách mám na zemi, ruky nad hlavou a nehýbem sa, paralyzovaná ostnatými drôtmi, ktoré mi prúdia z hlavy, omotávajú sa mi okolo zápästí a nútia ma myslieť na veci, ktoré nie sú pekné.

Na všetky tie previnenia, za ktoré som sa nikdy neospravedlnila.

Na to, ako sa veľmi nenápadne začala vytrácať modrosť, až som na ňu takmer zabudla.

Na to, že neviem, či má tento život ešte tendenciu stúpať, alebo už bude len klesať.

Na to, ako veci dokážu vyprchnúť. Lacná ružičková voňavka.

Plakať sa mi nedarí a zo svetlosivej prechádzajú vety, ktoré na seba potichu kričím na tmavosivú a čiernu. Či má vôbec zmysel dúfať, ach ten môj prekliaty optimizmus, nebolo by to bez neho lepšie?

Chhhh. Tu som taká priesvitná. Okamžite zo súvetí zapácha literatúra, v ktorej ponáram nos, som ohraničená vlastnou čitateľskou obmedzenosťou, ovplyvniteľná vonkajšími činiteľmi, nedokážem si udržať vlastný štýl.

Podvedome delím strop na menšie a menšie obdĺžniky, skladám si z nich vlastný svet paralelne s temnotou v hlave, ostnatý drôt sa okolo mňa ovíja čoraz pevnejšie a ja ledva dýcham. Už sa prestávam načisto hýbať. Mám teplé čelo. Predstavujem si, ako z čerstvo zabitého a rozpáraného polárneho zvieraťa stúpa surová para. Moje viečka sú zvnútra červené a žlté. Zápästia mám prekryté a naozaj na nich začínam cítiť tlak, nevšímam si vyhrnuté tričko, všímam si chuť krvi z vnútornej strany popraskaných pier, sucho v hrdle a zbíjačky v hlave. Prídem na spasiteľský nápad, keď to napíšem, bude mi lepšie.

Vymaním sa z ostatných drôtov silným šklbnutím (to si nevymýšľam, predstavy majú silu). Napíšem článok do blogu. Začne ma neskutočne bolieť sval nad ľavou lopatkou a ostatné pocity nepomíňajú.

Ach ale som si pomohla. Čo ty? Myslíš si, že to má perspektívu?

Cítim sa bútľavo. Niekedy ukrývam viac tajomstiev, než sama vlastním. Som tu pre vás (pre dospelých, pre deti). Pre mňa je tu tento blog, lebo ho stále píšem, ako by to po mne nemal nikto čítať. Ach dobre. Nepíšem ho, ako by ho po mne nikto nemal čítať. Nevyjadrujem sa konkrétne. Na všetko mám analógie. Ale v tom je pekný. Akosi sa z toho neviem vypísať. A to je údajne písanie tá vec, v ktorej som najlepšia.

Vivat literatúra a jej chápadlá, ktorými modeluje môj štýl, ohýba moje slová a formuje moje vety. Vivat ohraničenia, ktoré si sama vytváram. Ploty, ktoré si staviam /nielen/ v kockovaných zošitoch. Hurá.

No i tak.

Vlastne vôbec neviem, prečo som včera nepísala, bol to dosť zaujímavý deň. Lebo ono, štyri hodiny v autobuse nepresedíš každý deň a videla som toľko ľudí... Určite vidím toľko ľudí každý deň? No áno, možno áno, ale iba teraz som si ich všímala a všetci boli svoji a žili svoje životy a jednoducho existovali a to bolo fascinujúce.

Naozaj horím. Sedím na autobusovej zastávke v Tvrdošíne a praží na mňa slnko. Čítam knihu. Prisadne si ku mne cudzinka a pýta sa, či Námestova. Odpovedám, že áno.

Šofér autobusu celou cestou ani raz nestratí nervy, keď sa ho najmenej päťdesiati ľudia pýtajú. kadiaľ ide a kde stojí, a či im nezastane tam a tam. Objednaná som na 10:45, autobus príde do Ružomberka 10:39. Stojím na prechode (je červená) a klepkám nohou. Aj tak sa usmievam. Svieti slnko a všetci ľudia sú akýsi šťastní. Oproti mne ide na prechode ujo, ktorý mi oznámi, že som fialôčka.

Prídem do ambulancie nadoraz, aj tak ešte stihnem prečítať pár strán, kým ma vezmú. Na stoličke oproti mne sedí chlapec v tričku Iron Maiden a úkosom na mňa pozerá. Potom ho zavolajú dnu a ostanem v čakárni sama so Stepným vlkom. Kým ma zavolajú, vstúpi rodinka; tatko, mamka a dcéra, chcú sa zaradiť do liečby.

Zubár sa ma ako vždy spýta, ako sa mám a ja mu odpoviem, že vynikajúco. Potom sa pýta, koľkatačka to už som, vravím, že kvinta, že to je prvák. On žartuje, že sa tento rok konečne naučím písať. Haha. "A čo, zuby a chlapci počúvajú?". Usmejem sa naňho, zuby mu ukazujem a verím, že sa dovtípi, že s chlapcami sa mi darí rovnako.

"Otvoríme pusinku."
otvorím pusinku.
"Vonku je zas pekne, h? Už zas môžeme nosiť krátke rukávy."
"Mhm."
"Včera som si kúpil Slovakryl."
Tu mi dôjde, že sa asi rozpráva so sestričkou a nie so mnou. Už tretí krát je nadšený, aké to mám krásne napravené, už tretí krát sľubuje skrátenie liečby. Veď fajn.

V kníhkupectve prvý raz nič nenájdem (asi som už všetko vykúpila, ach jo), na druhej strane, idem  do galantérie a kúpim som si čiernu stužku do vlasov. Mám moc byť šťastná a využívam ju, cítim sa spokojná so svojim životom a hádam už sa nikdy nebudem cítiť zle. Robotník s tmavou pleťou a nebeskými očami kope kúsky škridle pod plot a pýta sa ma ako sa mám. Mám sa výborne. Nesiem v ruke knižku a bagetu.

Bus má toho istého šoféra, oddýchnutého a pripraveného odpovedať na sedemdesiat ďalších otázok.

Otvorím knihu a bagetu. Nejaké dievča sedí na vedľajšej dvojsedačke  a pozoruje ma. Z bagety sa mi trúsi a neviem si pomôcť, nejako sa mi nedarí jesť tak hygienicky, ako by som chcela. Nakoniec už nájdem posledné východisko v zhodení omrvín na zem. Tvárim sa previnilo a ospravedlňujúco sa pozriem na blondínu, ktorá na mňa karhavo pozerá cez okuliare. Cítim sa ako zločinec a pomaly zo mňa opadáva všetko to sebavedomie a šťastie, ktoré som si nahromadila. Začínam byť dosť smädná.

V Kubíne si ku mne prisadne chlapec v modrej bunde. Čudujem sa, že nezhorí, lebo ja horím v tričku s krátkym rukávom. Rozmýšľam, či je reálne možné, aby nejaký chlapec voňal ako cukríky, prídem na to, že môže byť, ak práve nejaký cmúľa. Ale žiaden cukrík nevydrží od Kubína do Tvrdošína cez Príslop. Odpútava ma to od čítania skoro tak účinne ako neskutočný smäd.

Kráčam domov v ľahkej kruhovej sukni a vietor je odtrhnutý z reťaze. Mám plné ruky, sukňu mi dvíha až niekam do oblakov a je mi horúco. A som smädná. Zastavím sa v obchode a kúpim si chladenú bublinkovú minerálku. A zájdem na poštu. Už štvrtý krát za posledný týždeň. Balíček tam stále nie je. Teraz, keď držím v ruke ešte aj fľašu s vodou, fúka ešte silnejšie. Prídem domov zmorená a zisťujem, že mám na pančuchách dieru na zadku a celý čas ju bolo vidno, keď mi vyfúklo sukňu. Ach.

A potom som sa mala zle a dobre a zle. A mala som teplotu. A teraz tu smrkám do fancy voňavého toaletného papiera a nejako si splácam ten dlh dobrej nálady, čo som včera prečerpala.

Vrátka.

Mám sa modro. Fakt čisto modro a keď vravím modro, myslím modro.

Tak, že mi od pohodlia zlenivela krv v žilách, cítim svoj pomalý dych a mám v duši pokoj bez prímesí. Som vyrovnaná. Dokonca aj chrbtom, hlavou vrážam do postele, ale mám sa tak tak dobre. Mám sa fantasticky (fantalepkavo).

Snažím sa prísť na to, ako napísať správnu poviedku o veľrybe, akú som si vysnívala včera večer. V nedeľu v noci mám vždy najlepšie nápady a nanešťastie v tom momente tak nezrealizovateľné. Keď som sa minulý týždeň do druhej prehadzovala a prišla na poviedku o Alici a žltých žiarovkách, čo rástli na jej strome, ráno som sa zobudila a potrebovala som to dať von, ale na seminári ekonómie si Alica zbalila žltý kufrík a odmietla so mnou naďalej spolupracovať. Šla napadnúť niekomu inému, kým mne napadal len sivý prach na myšlienky, takže poviedka ostala nejasná a nedokončená v slovníčku na chobotiny. Taká malá, úbohá a nevyslyšaná.

Včera sa Alica vrátila so slzami na krajíčku, nik ju nevedel napísať tak, aby sa jej príbeh o starej mame páčil. Nik nevedel správne vystihnúť štruktúru rúk starého otca a ona sa ku mne vrátila, nech jej s tým pomôžem. Ale kedy inokedy, keď nie v noci z nedele na pondelok?

Držala za plutvu veľrybu a obe si stáli za tým, že ich musím napísať. Veľryba držala v druhej ruke zmrzlinu a horlivo prikyvovala.

Medzitým mi prišlo povedať K zo slova babka, že asi miluje B.

A ja tak veľmi ľúbim svoje postavy, čo sa prídu ku mne porozprávať, aj keď si vyberajú najhorší možný čas. Jediný problém je v tom, že neviem začať. Ako začať príbeh o Alici tak, aby sa jej páčil, aby to so mnou nevzdala? A ako odhrnúť záves k veľrybe?

Oh, keby som tak mohla zavrieť poviedku do škatuľky. S dierkami. Tak by to bolo ľahké.

Alica na mňa upiera smutné zelené oči, že to už dlho takto nevydrží, že nechce celý život presedieť pod hruškou a ja som jej viac sveta ešte nevymyslela. Veľryba dokonca chodí po súši, lebo som jej ešte nevymyslela, kde má bývať. Dokonca nemá ani meno. Vratko. Veľryba sa volá Vratko a od radosti vystrekla gejzír, až jej spadol z kornútka kopček zmrzliny.

Porebujem vymyslieť Alici zajtrajšky a Vratkovi včerajšky. Kým sa mám tak dobre. Zatiaľ sa majte dobre aj vy.

Byl jednou Číňanek.

Myslím, že tieto úpravy pomohli, aby sa to čítalo lepšie, hm?

Až na bolesť brucha (kto by to bol povedal, z kradnutých sliviek)  sa mám úžasne. Som korenistá vo vrúbkovaných šatách, ako povedala Livka. Mám ofinu a oči.

U starkých sme sedeli vonku. Celé horúce leto bývame v obývačke, ale keď začne byť zima, sme vo dvore. Hojdali sme sa s Adamom a Nelou na hojdačke (nečakané, človek by čakal, že sme sa hojdali na vypínači), spievali sme pesničku o Číňankovi a hrali sa bon čiki bon. Bola som rada, že sa majú vďaka mne tak dobre.

Sakra, v posledných dňoch sa mi ťažko píše. Nechápem, čo sa to so mnou deje, písanie bolo predsa vždy to, čo môžem robiť, aj keď nemôžem robiť nič iné.

Ocino ma posielala kradnúť slivky z farskej záhrady. Chcela som ich ukradnúť sedem, symbolicky, ale mám na to príliš malé ruky, tak som vzala len päť.

Volala Lucka. Že to tričko je úplne úžasné a je šťastná. Ako napokon vždy.

Belasosť.

Ofina je súčasť mojej osobnosti.

Som šťastná. Povedala by som, že som šťastná tak, ako dávno nie, ale viem, že som už dlho šťastná veľmi, takže sa mám tak dobre, ako už dlho áno.

Recept zaručeného šťastia je ísť domov po hviezdičkách. Hviezdy sú také synonymum hladkých gombíkov na perine. Spíš pod holou perinou zapnutou na hviezdy.

Všetko je dobré a no a čo. Mám sa modro. Vonku je chlad a večer vyzerá na zimu. No a to ešte nebola rovnodennosť. Ulicami pláva hmla, ale dym ešte nevonia. Tráva je večer sivočierna a na chodníku pri hlavnej ceste sú rozsypané maličké ringloty. V skutočnosti sú žlté, ale tma ich prefarbuje na tmavooranžovo. Je čas na šál a pitie čaju a pozeranie z okna. Je čas na tmavomodré noci a svetre. Vonku potichu šumí ako v starom rádiu a soundtrack môjho života je pohodová muzika.

Včera som mala normálny písací absťák a cítila som sa kvôli tomu celkom mimo. Dosť si to dnes vynahrádzam a veľa rozprávam. Som šťastná z ofiny, Terezka mi povedala, že si nikdy nevšimla aké sme si s Jess podobné a ja som mala z toho radosť. Mám radosť z toho, že som zas ja. Aj v škole mi to povedali a aj sa tak cítim. Ofina je súčasťou mojej osobnosti, aj keď je teraz odstrihnutá krivo, ale čert to ber! Som šťastná a cítim sa pekne a fajn.

Chce sa mi spať, ale ešte nechcem ísť spať. Môj život je ťažký. Asi ako čajová lyžička.

Blú.

Nemám čas dnes písať o žiarovkách na strome, topánkach v chladničke a pocite modrosti (to tu už dávno nebolo). Tak snáď nabudúce.

Ach, a mňa to aj tak.

Zajac vypadol z kvetináča.

Môj život je dobrý, keď mi práve nepadá kabelka z pleca.

Sedíme na rohožke pred dverami a pozeráme stíšený seriál, vždy, keď prejde okolo výťah, poviem "mm" a smejem sa. Nikdy to nie sú naši. Až potom, raz, keď poviem, že to zas nebudú oni a vzápätí počujem maminin hlas, vtedy sú to oni a vedú Evku a mamina sa hanbí, že sedíme na rohožke a klame, že sme asi nemali kľúče (aj keď som odchádzala z domu posledná)... či čo... Dospeláci sú nadmieru zvláštne stvorenia. Niečo zakazujú svojim deťom a potom sa hanbia pred inými svojho druhu, že ich deti počúvajú.

Potom sedíme s bublifukom na vreci a on sa mi snaží vysvetliť stromy. Ja som veľmi chápavá, takže spoločne vyriešime úlohu. Ach, a mňa to aj tak vždy vezme, keď to v tej chvíli necíti  tak ako ja. Ale ja som veľmi chápavá, takže spoločne vyriešime úlohu.

Myslím na to, ako som sedela na kredenci a nebolo mi do spevu a tak som radšej nič nepovedala. Mala som na tvári vysušené slané cestičky. Ach, a mňa to aj tak vždy vezme.

Možno sa potrebujem vracať domov. Možno potrebujem dlhé cesty po hviezdičkách, aby som sa odhalila, aby som prišla na svoje princeznovstvo a stratila črievičku a aby som sa nenechala brať. Predsa je všetko v poriadku.

šla som si po pyžamo, ale zajac vypadol z kvetináča a to bola sakra dobrá veta na začatie rozprávania a tak som medzitým šla ešte vyliať ako sa mám. Bublifuk. A ja sa mám dobre. Len sa viem mať aj lepšie.

Črevo plus črievička rovná sa veľké srdce.

Potrebovala som súrne súrne písať, lebo som prešla z hlbokého mínusu do vysokého plusu a stúpam.

Šla som domov (hore kopcom, stúpala som) a pridávala čoraz viac do kroku. Zistila som, že potrebujem písať o nasledovnom:

- Vyobliekaní dôležití ľudia na mestskej večeri sú strašní pajáci a nedá sa na nich pozerať bez rozosmiatia. (Prepáč Monika)

- Ja si to všetko vymýšľam, s tým, že sa mám zle, veď ja sa mám sakra dobre. Len si to nepripúšťam.

- Pretože, stáva sa mi občas, že mám zlý deň, ale mať zlý celý týždeň vkuse, to sa mi nepodarilo azda už aj dva roky. Bola som demotivovaná najviac na svete a stále mám obrovskú chuť odhlásiť sa z náboženstva. Škola je fakt dosť ťažká v tomto období (a hlavne nudná, všetci učitelia, ktorí boli zaujímaví sú snáď niekde v kaprove, okrem Plávky Slávkovej, samo).

- Takže som bola uväznená v temnotách vlastnej mysle (ech, tá genitívna metafora musela byť), kým sa nerozpútala rozprávka a nedoklusal princ na bielom koni, ktorého vidím prvý raz v živote, ale jeho bozkom sa mi zázračne zmení život, takže sa zaňho vydám a žijem happily ever after... To sa vybralo iným smerom ako som chcela! (Ale aj nad tým som cestou rozmýšľala a povedala som si, že možno nie som tá princezná ani nie som, lebo mi na to sedela len časť popisu). Chcela som poukázať skôr na tom, čo je pred bozkom.

Princezka má krušné časy, buď umiera, alebo je už mŕtva, alebo musí triediť kadejaké hrachy a maky, alebo je uväznená/nešťastná/týraná... Nuž, alebo sa jej začal školský rok a má zlý rozvrh. No a jednoducho je v hlbokých depresiách (ak je vôbec pri vedomí, ovšem) a z čista jasna sa objaví princ, ktorý magickým trikom zbaví krehké žieňa všetkých patálií, lebo nechce mať ženu s vráskami na čele a držať doma zdeptaného človeka 24/7, to tiež nie je nič moc. Takže princ oslobodí princeznú od všetkého trápenia, čo ju kedy postihlo, aj čo ju kedy obišlo (for istota, veď vieš) jediným bozkom. Sa mu páči, on jej tiež, tak čo?

Takto som rozmýšľala v čase 22:28 zároveň s myšlienkou, že som sa sľúbila byť o pol jedenástej doma. Od samej roztopaše som sa smiala od ucha k tomu istému uchu (takže okolo hlavy), ale tiež som ako zodpovedná dcéra bežala svojou maximálnou rýchlosťou po schodoch a...







Vyzula sa mi topánka
Vyzula sa mi črievička







A ja som o tom musela napísať. Musela. O tom, že som šťastná. Že som šťastná, že som v klube Obnažienok, čo chodia plakávať k stene telocvične, že je Livi ochotná počúvať moje kraviny, čo si za pár hodín rozmyslím, že som sa narodila do fajn rodiny, že som princezka a mám Filipa. Na srdci a na jazyku.

Túžim po pavúčom lanku.

Ah, ale keď mňa bolí hlava.

Už som dnes zas začala byť tak trochu ja. Taká študentka, čo si strúha ceruzky a je celá hŕ do učenia, odpovedá na všetky otázky učiteľov je ochotná a zachraňuje mláďatká, ale akosi ma to prešlo, keď som videla nový rozvrh. Prečo nemať sedem hodín každý deň?

Únava, únava, úúúúnava.

Bolí ma hlava a nechcem sa učiť chemické názvoslovie odznova a zakladať si nové zošity a knihy, ach tie knihy!

Zmizli mi všetky knihy. Každá jedna učebnica z každého jedného prekliateho predmetu. Každá. Jedna.

Vonku je škaredo, mraky sa už-už stretnú so zemou a popučia všetko, čo im príde do cesty. Vládne prítmie a beznádej. Čakanie v rade na obed a tá neskutočná únava. Únava.

Potrebujem napísať niečo neskutočné, aby som sa cítila skutočnejšie. Potrebujem poviedku, alebo román a potrebujem tému. Potrebujem prestať márniť čas a začať rozmýšľať. Ale keď čas sa najlepšie márni počas takejto únavy... Ách!

Potrebujem hlavnú postavu, ktorá nebude zdieľať moje vlastnosti a život a krompáč. Nebudem sa s nikým deliť o svoj krompáč, a to hlavne preto, že žiadny nemám. Ach do pekla! Potrebujem tabuľku desať krát desať, nech môžem byť dobrá. A ešte potrebujem dobrý nápad na dobrú fikciu, od ktorej už som odnaučená.

Ale ja to zvládnem, aj to všetko zvládnem, lebo ja som ja... A aby som ja dačo nezvládla? Ale choďte!

Demotivakácia.

Zas potrebujem písať, aby som zistila ako sa naozaj mám.

Tak. škola už existuje, ale stále je dosť nereálna. Aj som dnes bola pekná, ale čo z toho, keď je škaredo a budem musieť skoro vstávať and winter is coming.

Také sa mi nestáva, že mám slepé miesto. Teda, skôr nemé. Sedím a rozmýšľam, čo napísať. Mám pred sebou bielu plochu. Nepomaľované plátno. Ticho. A tak trochu strach. Každou bodkou utínam myšlienku a priepasť pred ďalšou vetou sa prehlbuje. Ako keď mizne ozvena v jaskyni. Mám nemý moment.

Ššššš. Keby som stláčala enter za každou odmlkou,

tento text by vyzeral úplne inak.

Šušľajúce dieťa v telke vraví ťažké vety, už som dlho nepísala v obývačke. Je tu iné svetlo. Oranžové. A iné zvuky. Zvyky. V obývačke sa nesedáva na podlahe, v izbe nikde inde, stoličky neslúžia účelu stoličiek, je to pre ne akosi potupné. V našom byte vládne sloboda. Ani stoličku nemôžeš nútiť, aby robila to, čo nechce.

Ach. Mám kostým pážaťa. Chcela som princeznú, alebo aspoň nejakú dedinskú dievku. som páža. Páža v modrej baretke s ukrytými vlasmi, s ukrytou skutočnosťou, že som dievča, s ukrytou láskou k šatám. A s bielymi pančuchami, čo sú mi pod pazuchy a široké ako... Ako niečo veľmi široké. Vezmem si svoje (pančuchy).

Mám v zube salámu a asi sa rozplačem, lebo sa nedá vytiahnuť.

Asi by som si mala zaobstarať nejakú uzdu. Alebo aspoň vodítko. Alebo aspoň kus motúzu, aby som trochu držala tie svoje emócie, prebiehajú z jedného kraja cesty na druhý, nenechajú sa ustrážiť, ani nasadiť náhubok.

Údajná saláma je von. Nebola to saláma, ale ani neviem s presnosťou určiť, čo to bolo. Niečo neurčitého tvaru a štruktúry.

Obávam sa, že mám teraz aj viac odmĺk za sebou.





Niečo.

Stratila som sa. A to sa ani nemám zle. Môžem nosiť svetre. Cena útechy jesene.

Zimu neznášam. Jeseň ujde. Leto uletí. Jar prespím v jarnej únave.




Vitaj v živote stredoškoláka, Agátka. nik ťa nebude sprevádzať, ty si šikovná, ty sa pretlčieš sama.

Nechcem byť šikovná. Nechcem byť v škole. Nechcem. That's it.

Ono ma to prejde. Možno.

Ale veď áno!

Už som dlho nenapísala nič dobré. Fakt dlho. Potrebujem písanie k svojmu životu.

Leto sa rozhodlo na sklonku svojho života naposledy zažiariť, nech nám v jeseni chýba. To by nám chýbalo aj bez toho. Len vlani som sa naučila mať rada jeseň, aj s jej dažďami a chladom, lebo som mala pekné topánky a kabát a bola som čerstvo natretá (ako lavička v Kraľovanoch). Usmievala som sa stále a na všetko. Jeseň bola prvý raz fajn. Aj táto bude. Asi zas začnem počúvať Lisu Hanningan a možno budem zas sedávať na okne.

Ale neviem, prečo myslím tak do budúcnosti, keď aj súčasnosť je príma. Totižto, zistila som, ako to funguje na svete. Mala som sa zle a už som si myslela, že sa nebudem mať dobre. Večer som nemohla zaspať a rozmýšľala som nad tým, ako to je s tými želaniami, veď predsa keď si niečo praješ celým človekom, musí sa to udiať. A tak som si veľmi priala, aby som sa prestala mať zle. Ráno som sa zobudila. Svietilo slnko, bolo horúco a vybrala som sa z domu šťastná. Lebo som si to želala. Lebo si to zaslúžim.

Všetko je na slnku krajšie, steblá trávy žiaria a výhľady sú oranžové (ale tak pekne).

Vybrali sme sa na čaj do Vrútok. Vlakom. Čajovňa má voľno. Tak sme šli na zmrzlinu. Namočila som si nohy v Turci a šli sme späť. Aj tak to bol dobrý výlet, aj cesta vlakom sa ráta, a keď si ho ani neplatíme... Radosť cestovať.

A život? Život je dosť dobrý. O pár dní ideme zas do školy. Ale to len desať mesiacov a potom bude zas leto.

Krídla

Bolia ma krídla. Strašne, strašne. Mám strach, že mi odpadnú.

Cítim sa ako na Vianoce [rozumej -  nie až tak dobre]. Neviem, či som dosiahla nový level únavy, alebo vymýšľania si problémov, každopádne, už ma bolia krídla. (Treba mi pofúkať perie)

Mám sa. Asi sa mám.

Nie že by som sa nespoznávala...

Dokážeš čítať medzi riadkami?
Jedenásť dní som nepísala a to som ani nebola tak preč. Bude to tým, že neviem. Neviem najviac, ako som kedy nevedela.
And I want to shout and throw things, but I am too peaceful and also You are still the fucking most beautiful thing I have  ever seen.
Vidíš tie súhvezdia na strope? Už som sa dlho nepozerala na strop. Skoro rok.
And I want to shout and throw things, but I am too peaceful and also You are still the fucking most beautiful thing I have  ever seen.
Vravela, že to vidno, že sa mám raz dobre a raz zle. Lenže teraz sa nemám asi som sa stratila. (Sa nerovná sa sama seba, ale sama sebe)
And I want to shout and throw things, but I am too peaceful and also You are still the fucking most beautiful thing I have  ever seen.
Ty si môj les...
And I want to shout and throw things, but I am too peaceful and also You are still the fucking most beautiful thing I have  ever seen.
Neviem, prečo to píšem tu a nie do denníka. Začal sa rozpadať. Rozmýšľala som nad tým, či je môj denník mojim svetom. Na nič som neprišla, ako ostatne... Vždy.
And I want to shout and throw things, but I am too peaceful and also You are still the fucking most beautiful thing I have  ever seen.
Začínam byť taká ako skôr, nedokážem nič napísať, aby to dávalo zmysel a zároveň nič neznamenalo. Prestala som písať poviedky. Prestala som sa snažiť o moju biednu neviazanú poéziu. Sama som príliš viazaná (v tvrdej väzbe, nie ako Čarodejnice). Prestala som byť dobrou dcérou (vydržalo mi to ani nie týždeň).
And I want to shout and throw things, but I am too peaceful and also You are still the fucking most beautiful thing I have  ever seen.
Strašne hlúpo a jednoducho sa opúšťam.
And I want to shout and throw things, but I am too peaceful and also You are still the fucking most beautiful thing I have  ever seen.
Je mi zo seba zle. Neviem sa rozhodnúť, či som to ja, alebo nie, lebo som stále neodhalila, kto som a aká je moja skutočná povaha... Ach, ako môžem mať takéto myšlienky tak krátko na to, ako som bola namotivovaná zmeniť svet. Správam sa hlúpo.
And I want to shout and throw things, but I am too peaceful and also You are still the fucking most beautiful thing I have  ever seen.
Správam sa ako pubertiačka.
And I want to shout and throw things, but I am too peaceful and also You are still the fucking most beautiful thing I have  ever seen.
Možno som pubertiačka.
But I am not able to be mad at you, because I love you so fucking much.

Črepinky.

Mamina pvedala, že má pre mňa program na leto. Povedala to včera večer, nuž cely zvyšný obsah včerajška som opisovala radšej v denníku ako tu.

Ten plán znel, že vyberiem príspevky odtiaľto, trochu ich poupravujem, prihodím moje slovné obrázky a pošlem do nejakého vydavateľstva. Predstavuje si to príliš jednducho. Ale keď ona to CHCE! Nie, že by mi napísať knihu robilo príliš veľký problém, už som ich zopäť zvládla, ale to je predsa niečo celkom iné. Tie boli určené jednotlivým osobám.

Najprv sa musím rozhodnúť, kto presne som. Som človek. Som dievča, ktoré si sedí na pätách za cenu stŕpnutia nôh, počúva Katarziu, šúcha si oči, lebo chcelo ísť spať, no nejako mu to nevyšlo, vo voľnom čase kreslí krhly na zdrapy papiera s poznámkami z fyziky, má na sebe pyžamo, lebo nič lepšie nenašlo a hrbí sa.

Pozerám sa na tie tyrkysové kolibríky, čo sú z druhej strany plagátu (odpadol zo steny,aspoň už za ním nebývajú pavúkovia). Sú dosť gýčové. Nečudujem sa,že som použila práve tento papier, isto je zozadu krajší ako spredu.

Tieto prázdniny som ešte nenapísala poviedku. To všetko preto, lebo mi povedali, že to má väčšiu iskru, keď je to naozaj.

Prehrala som.

Spomenula som si na tetu vo fialovej teplákovej súprave pri Tescu. Teta držala pod každou pazuchou jednu knedľu (aby nedošlo k nedorozumeniam, teta mala len dve ruky, čiže dve knedle.) Trochu sa okolo seba obzerala. Jej tepláková súprava mala takú divnú fialovú farbu, že ju neviem ani k ničomu prirovnať, takú trochu krikľavú a trochu do orgovánova. Keď sa prestala obzerať, položila obe knedle na obrubník. Knedle sedeli na obrubníku a teta sa začala hrabať vo vrecku divnofialovej teplákovej bundy. Vytiahla zapaľovač a cigarety. Cigarety začala rozbaľovať sebavedomo, ale potom si uvedomila, že so zapaľovačom to nedá, tak ho dala späť do vrecka. Vytiahla krabičku z celofánu, celofán zhúžvala v dlani, obzrela sa, podišla k zábradliu, čupla si a nenápadne ukryla celofán v tráve, pár metrov od koša. Konečne si zapálila. Obe knedle sa opierali o obrubník ako také knedle. Či ich odtiaľ zobrala, neviem, nastúpila som na autobus.

Zvláštne, akí sú na svete rôzni ľudia.

Aj ja som možno rôzny človek. Čo možno, ja som isto-iste rôzny človek. Som dievča, ktorému stŕpli nohy a bolí ho chrbát. Ach.

A ja by som tak rada písala básničky, ale tak mi to nejde. Škoda, že jeden obraz na báseň nestačí a viac ich zlepiť neviem. Aj som písala do krúžkového bloku (lebo mám rada škrtance), ale uberalo sa to presne tým smerom,ktorým som nechcela. Niektoré spomienky si nezaslúžia ani toľko slov, koľko už som im venovala, nieto ešte nejaké navyše.

Čítala som novú Rebarborku, to ona by mala vydať knihu, nie ja. Je mi tak nejak sentimentálne. Objavila som speváčku, čo už som objavila nekedy pred tým a nevrátila som sa k nej. Objavujem objavené? Som azda Taur?

I couldn't sleep last night
There were lions and bears tearing you from my side.

Snívalo sa mi o tej každoročnej skúške,tej čo sa mi snívala aj pred rokom, tá strašná udalosť plná násilia a bolesti (vo sne som zaborila hlavu do vankúša a plakala, keď po malom chlapčekovi hodili nožík, lebo už ich nudil jeho boj o život a odrezali mu ucho, začal jačať a ostatní sa pozerali a zabávali sa). Aj tak to tento rok bolo znesiteľnejšie ako minulý. Prvým kolom som sa prehrýzla a potom som stretla Filipa, tak som sa cítla o niečo bezpečnejšie. Pred druhým kolom som sa našťastie zobudila. Ako tak nad tým rozmýšľam, neviem, či sa celý tento sen neodohrával až po našej smrti, to by vysvetľovalo tých zlomyseľných anjelov.

Och, stále vravím, že dúfam, že po smrti už nič nebude. (Paula: Ty veríš tomu istému, čo Filip, nie?)

Moja tvár sa odráža v mriežke tvorenej stiahnutými, no nezatvorenými žalúziami na okne, mám strašne malý nos a pery a oči priveľké, to bude tým, že je podchýlené, vôbec nevyzerám ako ja.

Ach, a v tejto sentimentálnej nálade pociťujem stesk za ofinou, to je tým mojím prezeraním starých fotiek...

(áno, áno, fotila som tocez webcamtoy)

Nuž, ako sa poznám,zas ma to do zajtra prejde. Oh, dokelu, prečo nachádzam tak skvele depresívnu hudbu práve, keď sa mám dobre?

Neviem, asi som zistila, že blog sa musí písať celý naraz, nie takto celý večer, veď som asi 80-krát zmenila názor na svet. Je to so mnou ťažké, ako mám so sebou vydržať? Ach jaj.

Aténa.

Mám nové plavky.

Mám nové plavky, mám nové plavky, mám nové plavky! (to akože spievam a tancujem do toho víťazný tanec).

Tak.

Vysypala by som udalosti z rukáva maximálnym tempom, ale keďže ma obmedzuje, že rýchlopomalosť si čitateľ dokáže nastaviť aj sám, musím trochu zaimprovizovať. Aj by som mohla vynechávať medzery, abytobolotakénatisnuténaseba, ale z vlastnej skúsenosti viem, že také sa číta ešte pomalšie.

Som bola (tombola hahahaaaa!) smiešna Pomelovi ráno vo vlaku. Že sa skoro smial, keď ma uvidel a spomenul si, že sme si písali včera. Inak zo všetkých tém, čo boli rozoberané vo vlaku som sa vedela zapojiť asi do jednej, a tak som pozerala z okna, alebo na tú peknú ryšavku vedľa, ktorá nápadne pripomínala moju vicemiss. Len potom vystúpila a tak. A ja som inak parádna frajerka, lebo nosím jedlo, len to bolo smutné, že som doniesla len Filipovi, ale kto mal vedieť že aj Babrák a Pomčo tam budú, há?  (pomčo mi podčiarklo a babrák nie, je mi to ale na svete za prezývkovú diskrimináciu)

Sekáče sú strašne super, ale to viem len teraz, lebo pred tým som nevedela až tak, keď sa neviem okamžite chopiť prvej príležitosti a skús chodiť po sekáčoch s mojimi setrami! Len ten na váhu je smutné, že zavreli, ale aspoň Filip mohol zobudiť Ivu telefonátom, no... A teraz ani neviem, kam to všetko dám, keď sa to operie... No čo, dobrého oblečenia sa všade veľa zmestí. Trepem piate cez jedenáste a neviem či nie aj cez trináste, ale to snáď nie ani. Ajáj, som to ja ale šikovný rozprávač a zároveň lyrický hrdina!

"To je úplne divné. Čo je? Ja som tu na dissovanie, aby si vyselektovala z tých milión vecí, čo si si nabrala."

Okrem toho... Mám nové plavky, mám nové plavky (to akože zas to isté, hej?)

A dni sú také žiarivé! A ten náš starý český film pokračuje, sme proste pár, čo mu niet páru a kupujeme britské skautské rovnošaty ako na bežiacom páse! Lebo veď aj, čo iné by sa dalo robiť na bežiacom páse ako kupovať britské skautské rovnošaty? Behať? Aaale, nebuďte smiešni, to už z názvu "bežiaci pás" vyplýva, že sa na ňom kupujú britské skautské rovnošaty.

Šarkany, šarkany, drůbež. To nič, to som len mala chuť napísať.

A neviem, čo by som ešte povedala, mohla by som vlastne ešte o tom divnom obchode, čo v ňom bola kabínka, ktorá nebola kabínka, ale nejaká divná miestnosť s chladničkou a zrkadlom a policou s fotkami malého dievčatka a rozjedeným melónom. A ešte to aj nebol čistý sekáč, ale aj dokopy s etnoshopom a suvenírmi a neviem akými divošinami.

A ja mám riadnu náladu písať, ale tak sa mi nejako míňajú slová, míňajú, míňajú... Alee, vieš čo?

Mám nové plavky, mám nové plavky, čiernobiele bodkované, mám nové plavky! Juch!

A som v nich celý deň a po dome v nich pobehujem a je mi zima na kríž, teda vlastne na kríže, lebo na kíž, to môže byť zima tak maximálne Erike, lebo len ona je Ježiš.


Mám nové.




Už to mám napísané pol hodinu a stále neviem vymyslieť dosť dobré meno. Aténa je dosť dobré meno. Pre dieťa nie, ale pre článok, môže byť.

Dlhé časy.

Dvanásť dní je neskutočná medzera.

Tak.

Trochu ma bolela hlava a keď som začala čítať, nedalo mi to, že čítam, čítam a už som tak dlho nepísala, až ma to znepokojovalo a dokončila som len jednu kapitolu. Lebo predsa... Aj ja chcem!

Na tábor som sa balila znechutene, za to valila som sa naň veľmi schutene. Vo vlaku som svojimi hyperaktívnymi výmyslami všetkých určite veľmi potešila, ale hlava ma potom bolela, našla som prvý táborový štvorlístok v daždi, dostala som modrinu na čelo a šla som spať.

Dva dni na to som mala depku z nespravodlivosti sveta, chamtivosti spoločnosti a skazenosti peniazmi, korupciou, čiernym trhom a nezvládnutou ekonomikou s nekotrolovanými monopolmi. To ma prešlo.

Pak som mala chvíle radostí a starostí v sériách, keď boli dobré a zlé hry a keď mala Ratrak dobrú a zlú náladu. V noci bola v Štefanove zima a na ceste mláky. A mohli sme ísť na návštevu domov, aj tak sa nám to nerátalo, ach! O tretej ráno sme bezvládne a nešťastne sedeli na Skalke obžúvali suchý chlieb a nariekali nad našou neschponosťou. Zatúlali sme sa k chatkám a ráno sme sa zatúlili do spacákov. Nevstala som na rozcvičku, robila som drepy v pršiplášti a skysla mi dažďová voda vo vlasoch a vlasy mi skysli v dažďovej vode, musela som si ich umývať, čo som nechcela, ale môj Filip ma polieval krhličkou (lebo som kvietok veď).

Lebo sme šli na túru a celý čas sme boli vpredu a dobre nám bolo. A ja som šla všade po suchom ako princezka a bolo mi dopriate všetkého. A potom sme ležali a spali na lúke a hrali sme sa ty si moje. Ty si moje je dosť pekná hra.

Ty si môj les a ja sa v tebe stratím.
Ty si môj kvietok a ja ťa budem polievať.
Ty si moja Agáta a ja ti spravím dve deti.

A slnko svietilo a my sme spali a zas sme boli ako vo filme, starom, českom, žiarivom. Váľali sme sa na stohu sena, trochu pichal, trochu nie. Románsky stoh.

Nemám rada mať vlas na klávesnici, ach, padajúce vlasy sú kruté.

A aj sme jedli pekne. Osy boli žltočierne a otravné, hrniec ma pálil na stehnách, vlasy mi padali do tváre, fúkala som do sporky a sedela na zemi, slnko pieklo. Obed ako sa patrí, aj tak môj žalúdok robil saltá od radosti, že ho niekto navštívil po dlhej dobe osamelosti.

Vždy keď som zaspala, pískalo sa. Písk. OLOVRAAAAANT. Písk. NÁSTUP NA HRUUU. Písk! ROVERI K NOHE!

Teraz by som tiež rada spala, ale Margaret píska, že som lenivá, lebo ona varí aj skladá prádlo a ja nič nerobím, aj keď som urobila všetkým raňajky a upratala kuchyňu.

Potom sme pobehovali po Krivej s modrohlavičkovými zápalkami. Mimka držala bobríka mlčanlivosti, piaty krát. Spravila ho na šiesty. Úžasné dieťa, tá Miriam, také veselé a nápomocné a veľmi milé. Prišla ma objať na konci,  a poďakovať mi, že som jej pomáhala.

Druhý výsadok sa vydaril trošku lepšie. Lebo Filip je veľmi skúsený a až na tie jelene a diviaky a štekoty (a to, že mi Filip asi 50-krát povedal, že by ma nik nepočul kričať) som sa nebála. A zas sme boli ako vo filme. Aký žáner, to by záviselo od soundtracku, lebo ak by tam bola pohodová hudba, mohol byť aj romantický, ale skôr to bola dráma. Alebo to pokojne mohol byť aj horor.

Prespala som polku dňa a na raňajky som zjedla štyri mastné rožky namiesto omše.

"Prečo nejdete na omšu?"
"Lebo nechceme."
"No to je mi teda prístup..."

Bola som zavolaná jesť, tak hurá.
Update: Vskutku hurá. Toto jedlo bolo oslavou všetkých chuťových buniek. Bola to čistá zelenina a teda ho nemohla pokaziť žiadna zeleninová obloha. Cuketa, upravená tak famózne, že sa rozplývala na jazyku, plnená dusenou mrkvou a paradajkami prekyrtá jemnou zvnútra vláčnou a zvrchu chrumkavou vrstvou syra, plus dokonalé vyváženie v podobe jemnej zemiakovej kaše a stredne teplej kôpky dusenej mrkvičky s cibuľou, to všetko s možnosťou jemného cesnakového dresingu, ktorý však nebol povinnosťou, vytvárala maximálnu harmóniu chutí. A to estetické servírovanie! Margaréta opäť nesklamala v kulinárskej oblasti a tak ju všetci potajme nenápadne presmerovávame z cesty fotografickej na cestu kuchársku. Či sa nám to podarí je otázne, avšak jej umenie nebude zabudnuté, ani keby sa predsa len rozhodla pre umeleckú dráhu a neotvorila si reštauráciu. Jediná škoda spočíva v skutočnosti, že túto delikatesu mladá dievčina nemala šancu zvečniť na fotografii, a tak som sa ujala remesla, ktoré ide s fotografiou ruka v ruke a síce spisovcateľstva.

Táto recenzia nebola zmanipulovaná. Ak neveríte, presvedčte sa na vlastný jazyk.

Vráťme sa od jedlového blogerstva naspäť na tábor. Napriek občasným depresívnym náladám a chuťami vrátiť sa domov, predsa len sa mi trochu cnie. To je presne ten opačný pocit. človek má byť šťastný, že konečne nesmrdí, že sa mu liečia rany, že ho nebolia kosti zo spania, že môže jesť kedy chce a vsťat kedy chce a spať kedy chce, že nemusí drhnúť kotle... Ale doma to nemá také čaro. Doma to má úplne iné čaro. S inou vôňou a inou náladou. Ale život doma je tiež fajn.

Dýchánek pre dve enkáen. So zmrzlinou a čajom, keď sa nemusím schovávať ani na kraj chodby, ani do lesa, aby sme sa mohli konečne dôverne porozprávať o vzťahoch, ako to vlastne celé je. Využívať psychologické metódy a tak, a aj keď Livi skáče ako kengura na baterky, že s mojimi radami sa vôbec nedá pravcovať, nakoniec je šťastná, že ma poslúcha.

A potom sme si prvý raz vyrazli ako kámošky večer. O štrť na deväť. A šli sme do krčmy, ako keby sme už boli veľké a mohli. A veruže aj sme a môžme, už máme občianske a môžeme byť vonku dlhšie ako do desiatej bez porušenia zákona.

A svet zas dáva zmysel. A všetko je fajn. A teším sa na zajtrajšky. Nielen tie, čo prídu zajtra, ale aj tie ďalšie. Lebo viem, že bude lepšie a viem, že bude aj horšie, ale to vždy len preto, aby v konečnom dôsledku mohlo zas byť lepšie.

(Aj to, že ľudia ktorí do ničoho nevidia a myslia si že vidia, uzatvárajú veci podľa skreslených názorov, sa vstrebe, keď máš dosť sebavedomia, pokoja v duši a lásky)

 No nie? No áno.