To už som týždeň nepísala?
Neviem akosi zhrnúť, čo sa deje v mojom živote, som príliš spokojná. Zdenka mi dnes povedala, že už ju nebaví čítať môj blog, vraj som príliš šťastná. A ja som. To vôbec nie je nevýhoda. Možno to je znamenie, že sa mám pustiť do fikcie, keď môj vlastný život je takýto jednotvárny. Možno. A možno by som si mala začať všímať tiene a chvenie závesov. Kriedový prach vo vzduchu. Rozliehajúci sa hlas, ozveny. Malé krátke prerušené myšlienky. Aby som zas mala o čom písať.
Snívajú sa mi čudné veci, každú noc.
Málo spím a sním veľa. Vo dne v noci, stretávam sa sama so sebou v rôznych svetoch. Potom si musím odpisovať poznámky od Livky, lebo som nedávala pozor, myšlienky mi odlietajú do teplých krajín, pierka mi rozfúkava vietor, kým zas dopadnú na zem, trvá to stáročia, tisícročia a v zošite mi chýbajú elektróny. Počas chémie premýšľam, prečo sa elektrické kreslo nevolá elek-trón. Zas nestíham. Volám svoje lastovičky späť, nech si sedia na drôte, ale nech so mnou ostávajú, ako to zas dopadne s mojimi známkami?
Ach, a mám sa tak. Tak nejak. Nemám dôvod nemať sa dobre, tak sa mám. Vlastním sa. Je ťažké písať dookola o šťastnom živote na tomto svete bez opakovania sa. Vo svete s plyšovými brokolicami. Môže byť človek sklamaný z toho, že sa má príliš dobre? Kde sú výkyvy? Nudím sa. Stále sa mi chce spať. Ach, ako ja dúfam, že nikdy nebudem v nebi.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára