Je toho tak veľa, čo chcem napísať. O všetkých farbách, vôňach a malých kvietkoch, o ľuďoch, čo všetko vedia, aj keď tak nevyzerajú, o ľuďoch, čo všetko nevedia, aj keď tak vyzerajú. o všetkých možných skvele pripravených hrách. O živote. O farebných šmuhách. O zmätenosti a o kobercoch.
Niekedy sú koberce dobrá vec. Niekedy s niekým nespolupracujú. Napríklad vtedy, keď som o jeden zakopla a skoro som neudržala rovnováhu. Alebo keď na ňom počas prednášania sedel Dušan v nohaviciach so suchým zipsom a vždy keď sa presúval robil kchšš-kchšš.
Je ťažké byť trinásťročným dievčaťom. Dvakrát ťažšie je byť trinásťročným dievčaťom, ktoré je spokojné s tým, kto je a ako vystupuje a je stopercentne presvedčené, že keď ju niekto od seba neustále posiela preč, znamená to, že je do nej nevýslovne zamilovaný a raz si po ňu príde na bielom koni. A ešte ťažšie je to s takýmito dievčatami, keď ich aj ich princa máte v jednom tíme. Margaret povedala, že trinásťročné deti by nemali existovať.
Ešte ťažšie je vymotať sa z pavučiny vlastných myšlienok na sústredku, kde zakaždým, keď vytiahneš denník sadne si okolo teba 5 ľudí, ktorí sa s tebou chcú rozprávať. A potom je ťažké nebyť šteklivá aj na cudzích jabĺčkach. Ťažké si neodhryznúť, tak to už s jabĺčkami býva, a tak som si radšej hrýzla do jazyka a usmiato som sa mračila, šla si sadnúť na múrik a pozerala na tú rovinatú krajinu, rozmýšľala o svete a o živote a čudovala sa. Čudovanie je dobrá vec, na veľa vecí prídeš, nad množstvom sa môžeš čudovať ešte viac a niekedy vôbec na nič neprídeš. Tak sa postavíš z toho múrika, rozlúčiš sa s prísediacim kvetináčom, oprášiš si sveter a ideš naspäť do toho sveta iných farieb a iných vôní, celkom odlišných ľudí a zvukov gitary, ktoré sú čudne iné než tie ohnivé, no ani o trochu menej hypnotické.
Už po týždni viem rozoznávať po hlase ľudí, s ktorými sa pravdepodobne už nikdy nestretnem, rozoberám nahlas so Sysľom o pol štvrtej naše teórie o živote a bláznovstvách a normálnosti, kým zároveň odolávame rozosmievajúcim mačičkám.
Na prednáške o nekonečnách na zlomok sekundy pochopím vesmír, keď sa mi zrazu vyšmykne spomedzi prstov, vyletí zatvoreným oknom a potom mi vyplatí jazyk. Keď odletí, chvíľu rozmýšľam nad tým, prečo má vesmír jazyk a vrátim sa späť do nekonečného hotela, izby číslo 43. Vyjdem si to po schodoch, lebo rad na výťah je doslova nekonečný.
Pri iGentovi [ajdžent] chytím loptu. Miro na mňa zakričí, nech mu prihrám a ja mu nahrám tak pekne, že som na seba hrdá, ale len chvíľu, kým mi nedôjde, že Miro je z opačného tímu. Celkovo som športovo nadaná a pri Hutututu za celé sústredenie vyhodím iba jedného človeka. Aj to iba Eriku.
Sedím vo vlaku naspäť a počasie je čoraz horšie. Premýšľam nad tým, či počasie závisí od mojej nálady, alebo moja nálada od počasia. Trochu obe, uzavriem to a potom sa rozprávam s dvadsaťročnými prvákmi, ktorí nás nazývajú mládežou, lebo sú o tretinu nášho života starší. Začnem sa nekontrolovateľne smiať a oni na mňa pozerajú ako teľa na nové vráta. Sú veľmi milí a zhovorčiví (sedíme v kupé pre šesť ľudí deviati a rozprávame sa o číslach).
Postupne zisťujem, že ľudia sú dobrí. A zlí. A dobrí. Potom prídem na to, že dobrota a zlo sú relatívne pojmy a nemám právo o niekom povedať, či je dobrý, alebo nie. Každý je presne taký, aký je, bez ohľadu na to, či sa mi to javí ako dobré, alebo zlé, robia, čo môžu a nerobia, čo sa im nedá.
Svet je zvláštne miesto.
Potom prídem domov, som trochu rada, že už som doma a trochu smutná, že už som doma. Pečiem koláč a som rada, že už som doma, že konečne uvidím Filipa a že sa všetko to prekliate ovocie rozplynie v obláčiku dymu. Alebo ho môžeme postrúhať a dať na koláč. Len nech už nie je. A naozaj, len čo otvorím dvere, uvidím ostrihaného (ostrihaného!) Filipa. Usmejem sa naňho, chýbal mi. A jablko zo skrine sa skotúľalo na zem. Hráme sa 3D piškvorky, prehrávam, ale neprekáža mi to. zrazu je všetko v poriadku, som naspäť doma, v tomto istom svete s farbami a zvukmi, ktoré poznám, vrátila som sa spoza zrkadla a som tu. Svet je estetická machuľa mojich rozmazaných pocitov. Žltých a červených, maľovaných vodovými farbami. Sú tu presvedčivé šmuhy môjho podvedomia, je tu môj strach a moje sny, je tu všetko na jednom mieste, v jednej otvorenej škatuľke. Svet bez skupenstva.
Mám sa fajn.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára