Prvým snehom neoficiálne odzvonilo štvorlístkovej sezóne. Dvanásty október, sneh, nula stupňov, popraskaná spodná pera a para z úst. Zbierajú sa mi na kabáte vločky, ako idem do školy, asi majú stretnutie po dvadsiatich rokoch zo strednej, alebo tak.
No tak! Je dvanásty október a ono si to chumelí, ako keby sa nechumelilo!
Livka má v očiach hviezdičky, keď sa pozerá z okna; keď je sneh, tak je zima, keď je zima, bude december, keď je december, budú Vianoce a štyri dni po Vianociach už z nej bude pravá šestnásťročná babička. Má na sebe okrovú blúzku s tými takými psami, čo sú také škaredé, až sú pekné, poskakuje po triede a teší sa, že sneží.
Ja sedím na lavici, preklínam zimu, jej studené prsty a chladný pohľad, náladu mi zlepšuje iba vyspievaná čokoláda (To sa len tak nestáva, že ti niekto dá balenie čokolády len za "all my troubles seemed so far away"). Ľutujem sa, lebo sa strašne nechcem učiť na chémiu, ale moje hlúpe jednotkárske svedomie mi nedovolí. Hnevám sa na seba, že som si pokrčila sukňu, ozaj, modrá sukňa, neviem či som písala o jej vzniku, ale na to, že je to moja prvá ušitá vec, je parádna. Na infoši je u nás nejaký návštevník, preto je Klimek výnimočne milý a napíše mi jednotku za spočítanie čísel v šestnástkovej sústave.
Na matike spolužiakom reprodukujeme prednášku o nekonečnách, ktorej rozumie len Košarišťanová a pochváli nás. Niet veľmi za čo, keďže buď sme my neschopné vo vysvetľovaní, alebo kvinta v chápaní abstraktných pojmov. Nuž, keďže kvinta dosahuje neskutočné študijné výsledky, asi to bude skôr nami.
Mrznú mi chodidlá, aj keď kráčam po obrubníku, obzerám poslednú ďatelinu trčiacu zo snehu, štvorlístky tam nie sú. Chýba mi na kabáte vrecko, tak mám rukavice len tak, rovno v kabáte. Myslím na to, ako prídem domov a budem čítať Salingera, potom prídem domov a ani ho nevytiahnem z tašky, sadnem si za stôl a kreslím, čo ma aj tak omrzí, kým dokončím dielo, celá som akási nedokonavá.
Smútim za letom, ležím po tme v posteli a opäť sa ľutujem, že mám výčitky za chémiu, zapadnutú prachom v šanóne, mrznú mi zápästia a je mi šumivo smutno, ako v starom televízore. A takto to bude do apríla, o čo stávka?
Mám chuť na fazuľkové strúčiky, ale keď žiadne nenájdem, spravím rybaciu nátierku. Asi som už ocino, lebo sa nedoje a ostane na stole v obývačke vedľa prehrávača požičaného z mamininej školy (chcela počúvať kazety). Mám mastné prsty. Pijem čaj.
O pol siedmej som sa stále neprinútila otvoriť čo len jednu učebnicu, čo by nebol problém, keby som sa definitívne rozhodla, že idem flákať školu (mamina mi to schválila!), lenže je viem, že zajtra na písomke už budem celkom iného názoru, to je ten môj (tfuj) pubertiacky život. Už nech som stará a nemusím riešiť takéto koniny, ale vážne veci.
Mám chladné ruky, hrám sa na nenávidenú. *Citoslovce roztrieštenia cencúľa (lebo neviem naň prísť)*
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára