A čo, keď som to tu už písala, čo by som to neuverejnila.

Prvý víkend:
Pred začiatkom sa trochu teším, trochu stresujem, noví ľudia a a tak, bojím sa, od samých nervov nastúpim na autobus o dve hodiny skôr. Našťastie nie som jediná, kto si pomýlil spoje a tak hodinu a pol sedím na zastávke vo Vitanovej s Koláčikom a Muchou a zisťujem, že moje obavy boli zbytočné. so skautami je vždy spoločná reč. Nepoznám nikoho meno, ale skoro všetci poznajú moje (asi som dominantná). všetko ide hladko, počasie je nádherné, všetci sú zlatí a aj keď mám občas zlú chvíľku, vždy sa nájde niekto, kto si ma všimne a začne ma rozveseľovať. Prídem domov nevyspatá,a le šťastná z toho, že ešte existujú na svete dobrí ľudia. A vravia si skauti. Otvorím dvere na byte s tým, ako idem všetkým povedať, že svat je úžasný, ale v polke vety zaspím. Vtedy pršalo.

Zápis z toho času:
Tma. Slepota, so zaviazanými očami cítim viac vôní. Dym, karamel a aviváž. Studená tráva, mäkké blato, teplé ruky, nádychy, výdychy, beh. Mimoriadna atmosféra, takmer hmotná spolupatričnosť. Vôbec nie je ľahké písať slepo. Obrazy sa ťažko vytvárajú bez obrazu. Čistá tma. Jednoducho teplá tma studenej noci. Zvuky topánok na štrku, ako cestu do škôlky. A potom sme tam dobehli a kričali zaklínadlá, hádzali iskry a stáli pod žiarivým krížom. Bola mi trochu zima a trochu radosť. Vtedy je život fajn.

Druhý víkend:
Skoro som dovtedy zabudla, aký bol prvý víkend fajn. Ne tento som sa ale aj tak tešila trochu viac. Už som nejakých ľudí poznala a s tímom sme sa dohadovali, čo uvaríme (co takhle dát si špenát?). Dobre sme sa bavili, zapamätala som si nejaké mená (konečne!) úplne najviac mi utkvela v pamäti tá hra s papierikmi s otázkami. O tej som tuším aj písala...

Po okne stekali unavené kvapky. Ani klopkať sa im už nechcelo, prišli bosé, bez opätkov. Nachádzam v nosení pätnástich kíl na pleciach so svalovicou akýsi divný pôžitok spojený s prekonávaním vlastnej únavy, s návratom domov. Pozerám sa pod nohy obuté v kanadách (ďalšie kilo). Nenašla som. Aj tak by som sa prevrhla, keby som sa zohla po štvorlístok.

Veci, ktorými sa zíva:
- ústa
- prázdnota

Neustály pocit plného žalúdka, taký, aký sa nedá zažiť nikde mimo skautskej akcie. A vonku pršalo a pršalo. Ale nebol to plač neba, bola to len akási hygiena, zotieranie prachu z oblohy, nech je zas taká modromodrá. Rozpíjali sa čísla, rozpíjali sa otázky, spolu s otázkami sa rozpíjali odpovede vo vnútri našich myslí, Rozpustený papier.

Tretí víkend:
No, tak ten mám v pamäti čerstvejšie, predvíkendové stresy trošku väčšie ako pri prvom, týždeň zameškaného učenia do školy a zopár nie výborných známok, ale na ľudí som sa tešila, aj na program. A oprávnene, ako sa ukázalo. Trochu som sa bála skúšok, ale s výsledkom som bola spokojná, pripravila som sa najlepšie, ako som vedela. O tomto víkende som ešte žiaden dlhší text nenapísala, čo ale vôbec nevadí, aj tak veľmi neverím, že sa niekto poctivo dočíta až sem.