Už som skoro zabudla, že viem písať. A veru viem.
Mamina povedala, že sa musela namaľovať, lebo bola v zrkadle smutná. Vôbec nemysela na to, že je možno v zrkadle smutná preto, lebo je smutná aj pred ním.
Po tmavých nociach, výročí Lilynej a Jamesovej smrti, Halloweenskom večierku, vystrašenom šoférovi autobusu zaspávam ešte oblečená v kostýme a nalíčená v cudzej posteli, trochu sa pozviecham, dám sa do poriadkua do postele a potom sa mi celú noc snívajú krásne slnečené sny o Filipovi a malých mačiatkach, keď vstanem svet je v poriadku. Žijem slnečný sen, len v tomto nie sú mačiatka. Ani Filip.
V tomto momente sedím v kabáte, šále a čiapke za počítačom a píšem. o minútu máme byť u starkých. To sú celí Brozovci. Dnes sú po dlhom čase pekné dušičky. Nebýva prvý november vždy zamračený, ako taký starý šedivý pán v rannom autobuse? Nie dnes. Dnes bude kapusta a iné jedlo, ktoré budem ľutovať, že som pojedla.
Inak sa mám fajn, mám prvého hejtera.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára