Tak ja už viem, prečo si z normálnych dní nič nepamätám a potom nepíšem.
1. Nie som sama.
2. Nepripínam si do hlavy momenty špendlíkom, tak spadnú na dno podvedomia.
Potom prídem domov a nechce sa mi písať. Niežeby hodinové vytešovanie z nového baliaceho papiera nebolo zdraviuprospešné (je naozaj krásny), ale písanie je písanie. Aj kreslím a tak, ale vieš. Písanie je písanie.
Mamina zavelila vypnúť telku, to bolo veľmi veľmi múdre a teraz môžem púšťať hudbu, preto mám dobrú náladu a môžem písať, aj keď zdanlivo sa mi dnes nič nestalo. Ale vieš čo? Stalo.
Odpusť mi, že sa budem dlhočizne vypisovať. Trochu som zarástla machom, trochu som zaprášená a strnulá, keď už sa oprášiť, očistiť a povystierať, tak poriadne. Idem do podrobností a do momentov.
Ráno, celkom ráno, keď je v izbe tma, podlaha je studená a nohy bosé, skáčem z postele a šúcham si oči. Obliekam si pančuchy. Od oboch palcov na nohách sa ťahá stádo rýchlikov. To nič, potiahnem pančuchy a rýchliky sú vykoľajené. Oblečená putujem do kúpeľne, cestou prerážam šero a rannú únavu, ktorej je plný byť, zakotvím pred zrkadlom v kúpeľmi a štyri a pol roka si kreslím linku. Pravú. A potom ľavú, sedem rokov.
Bolia ma zuby, zahryznem do gumeného chleba s nutelou. Nutelu mám na líci - to je zvyk - pod stolom zabáram nohy do chlpatého koberca, rýchliky sa medzitým zas nakoľajili, ach jaj, koľko mám času? Hodiny v kuchyni idú zle. To je najhoršia vec, čo môže byť. Mamina ich tak nastavuje, lebo sa potom môže upokojovať, že ešte nie je toľko hodín, ako si myslela. Ale ja si najprv myslím, že je už toľko hodín, poviem: "To je už toľko hodín?" a začnem panikáriť, mamina odpovie, že nie, že ešte nie je toľko hodín, lebo hodinky v kuchyni idú popredu. Tak som rada, že ešte teda nie je toľko hodín a upokojím sa. Gumový chlieb je gumový, tak ho patrične dlho prežúvam boľavými zubami. Potom povedia v rádiu, že je toľko a toľko hodín a je to veľa, je to menej ako to, čo hovoria kuchynské hodiny, ale je to veľa. To je preto, lebo neviem, o koľko idú hodiny v prekliatej kuchyni dopredu, takže panika nastupuje zas. Umývam si zuby len tak ledabolo, nahádžem pakšamenty do tašky a zamávam krídlami.
Cesta do školy pomalým krokom trvá 25 minút. rýchlym 18 až 20 a Turboextrašpeciálagátomeškajúcorýchlym sa to dá za 15. Agáta kladie nohu pred nohu ako o život. Vyzerá srandovne, lebo je oblečená ako dáma, kabátik, pančuchy, šálik, baretka. Na zemi je snehoľad. Ako tak Agáta polobeží, začne jej byť tak teplo, až je to smiešne, ale ešte nerobí prudké zmeny, len si odopne pár gombíkov a povolí šál. Potom stretne Aďkinu mamku (Aďkina mamka sa volá Zuzka a vždy Aďke vraví: "Odkáž tej Agátke, nech nosí čiapku, zas bola oblečená ako v strede leta!"). Keď Aďkina mamka bezpečne prejde, Agáta si konečne zloží čiapku, rozopne kabát úplne a šál nechá len tak visieť, to je sloboda, pomyslí si, ale aj tak cíti na chrbte plamene.
Zadychčaná dobieha na hodinu finančnej gramotnosti, sláva, stihla to pred zvonením.
Áno. Zas som si pobalila iný zošit, ako bolo treba. Vyplňujem tlačivo na trvalý príkaz a veľmi veľmi veľmi ma to zaujíma. Aspoň, že mám jednotku z písomky.
áno. Aj mňa písanie o škole unudilo, preto som prepla kartu a zabudla, že píšem blog. Ale tú prvý hodinu od zobudenia do príchodu do školy som rozpísala celkom obšírne, nie? Možno to s tým mojim písaním nebude až také zlé, h?
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára