Mne je to ľúto, že nepíšem tak frekventovane ako zvyknem, ale stále zabúdam.
Dnes som si pri kontajneri s papierom uvedomila zásadnú vec. Som v takej tej bubline, čo sa zdá, že je mydlová, ale pritom je úplne pevná, matná a zahmlená. Pri krčení plastovej fľaše mi svitlo, už viem, kedy som sa tak mala naposledy. Že som unavená a zmätená, ale v konečnom dôsledku spokojná so svojimi rozhodnutiami.
U starkých som zaspala. Sediac. Tak sme šli domov, nech spím. No a vidíš, ako spím.
Je zvláštne, že sa mi zle vyjadrujú pocity, keď sa mám dobre, lebo úrovní matia sa dobre sú milióny milióny milióny alych ros. Neviem ktorá je ktorá. V tomto momente vlastne ani neviem, či sa mám dobre.
Bolí ma hlava, chce sa mi spať, zajtra píšeme (vraj) z bioly a ocino je zo mňa sklamaný, lebo mu nechcem postrihať video. Au moja hlava.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára