Žltá.

Celou cestou v autobuse, tam aj späť, myslela som na to, ako prídem domov a budem písať. Vlastne som na to myslela aj v časoch medzitým. Všetky myšlienky som ukladala do učesaných viet, také aké mal Colin vlasy, ako keď veselý roľník spraví do marhuľového džemu hriadky vidličkou.

Zdvihla som hlavu od knihy a musela som sa usmievať. Za oknom bolo krásne. Stromová nahota sa mi páči viac ako ľudská. A ten slnečný filter; z vetiev stromov kvapkal med, bol na steblách trávy a pritom, pritom nič nebolo ako v slnečné dni. Oproti šiel kamión, niečo sa za ním rozsypalo, myslela som, že vezie kriedu, alebo niečo a to mu spadol z vrchu sneh.

Pekné veci:

-Môj sveter

-Moje pančuchy

-Hompáľavá náušnica v uchu, darček k Vianociam

-Hompáľavá náušnica v druhom uchu, tiež darček. Prekvapivo, k Vianociam.

-Svet

Všetko žlté. v jednej z nich bola diera, ale v ktorej, to neprezradím. Odkedy bývajú chumeliace dni žlté?

Cez cestu preletela straka. Bola vlastne nad cestou. Vlastne bola dosť vysoko nad cestou, ledva na jej pohyblivých krídlach bolo vidno, že majú biele končeky, ale straky poznám. straky sa nezaprú. Kradnú blýskavé veci a obliekajú si na to biele rukavičky, aby nezanechali odtlačky krídel. Za jednou strakou letela druhá, trochu šikmejšie. vošli sme do mesta, neviem akého, boli v ňom domy, domy mali strechy a po strechách stekal slnečný med.

Trochu ma omína ucho. Omínavé ucho je tiež dôvod na úsmev, lebo tie Vianoce boli nezvyčajné. Jednu z náušníc som dostala od svojho vlastného, keď ešte nabol môj vlastný. Dal mi svoj vlastnoručne vyžrebovaný dar, vlastne ho daroval ďalej a ďalej som dostala druhú, čo bola grátis k tej prvej. Jedna patrila k druhej. Obe boli svoje, len ja som bola nesvoja, prečo práve ja dostávam náušnice. A ešte k tomu žlté. A ešte k tomu od svojho vlastného, čo ešte nebol môj vlastný, dokonca ešte ani môj nevlastný. Vlasy som mala za uchom. Svoje. Ale svoji ešte len budeme. Náušnica ma teda omína a vôbec mi to neprekáža, lebo je moja svoja.

Po vystúpení z autobusu, mi ujo niečo povie. Mám zaľahnuté uši a ústa plné agátového medu, poďakujem (bol to kompliment, tým som si jediným istá). Zdalo sa mi, alebo mi povedal: "Kočka, máš pekné sálónky."?

Semafory sú srandovné. Len tie osobné nemajú žltú časť. Tie autové majú, vyzerajú ako moje ušné omínače. vtedy som si ich dala na Štedrý večer do uší a bola som rada, že sú moje vlastné, na druhý deň bola na stole len jedna. Bolo isté, že som ich kládla na stôl v páre, no možno sa v noci pohádali. to som bola trochu smutná, že už nie sú svoje vlastné, že už sú si také nevlastné a moja je vlastne len tá jedna, čo sa neodsťahovala. Mala som na stole jedno slniečko. A kopu harabúrd, tak to už s tými umelcami býva, nevedia si pomôcť ani cez sviatky.

Prišla som skôr, chcela som sa prechádzať, ale fúkalo, tak som si šla sadnúť do čakárne na trištvrtehodinu. Otvorila som knihu, zuby si pôjdem umyť o pol hodiny, dovtedy možno aj prečítam Kalendár, keď tu z čista jasna ma sestrička zavolá do ambulancie. Pozerám na strop. Zisťujem, že sa lišty krížia nepravidelne a rozčuľuje ma to, vravím si, dnes naozaj musím konečne napísať niečo o svojom živote, pretože tieto lišty sa kryjú nepravidelne a vonku tečie med, aj keď v noci snežilo. Kým sa ambulancia dohaduje, čo idú obedovať a prečo je ryža lepšia ako zemiaková kaša, vlasy mi visia skoro k podlahe a uvažujem o rozsahu a povahe tohto textu.

Možno dva mesiace potom som našla tú druhú náušnicu v kvetináči s kávovníkom. Bolo to veľmi veselé, lebo už som mala dve slniečka. Možno som ich mohla mať aj dvadsať, keby som ju v tom kvetináči nechala, možno by zapustila korene a vyrástol by mi náušnicovník, prírodný automat na slniečka. Potom by som ich v upršané dni vešala do rohu izby a mala sa žlto v sivom počasí. To vôbec nie je ľahké.

Držím v ruke modré zrkadielko. V ľavej. Počuješ, v ľavej, nech aj pán doktor vidí. Zahanbene prekladám zrkadielko, zas som zabudla, ktorá strana je ktorá. Vidíš tento hrbolček? Tak ten zbrúsime. Zbrúsia mi hrbolček a zuby sú zbrusunové.

 Zasadená náušnica napriek svojim zásadám privolila, zbalila si malý modrý kufrík a vrátila sa k svojej. Svojej vlastnej a už viac neboli nevlastné. Mne mali byť vlastné, ale boli mi nevlastné, lebo som sa s nimi cítila nesvoja. to sa predsa nepatrí, aby mi nejakí chlapci dávali na Vianoce šperky a ja som tie šperky na dôvažok nosila. Ešte by si ľudia pomysleli, že sa mi nebodaj tí nejakí chlapci páčia.

V kníhkupectve sa ani za svet neviem rozhodnúť, ktorú knihu si mám kúpiť. Autorka je rovnaká, cena je rovnaká, lákavé sú rovnako. rozhodnem sa, že si vyberiem podľa prvého a posledného slova na dvadsiatej druhej strane. Jedna má dvadsiatu druhú stranu prázdnu a druhej slová sú "Prvá" a "milované". Prvá a milované je lepšie ako nič, vravím si, kupujúc tú druhú. Potom som trochu smutná, lebo viem, že keď mi zložia strojček, už tu nebudem chodiť a už nikdy si nekúpim knihu a potom nebudem mať o čom písať, keď mi ujo nepovie, že mám pekné salónky, lebo také sa stáva len v Ružomberku, v Tvrdošíne nie.

Začala som si slniečka pchať do uší až vtedy, keď som prestala byť nesvoja a začala byť svoja a okrem svojej som už začala byť jeho, tak si už každý mohol myslieť, že sa mi nebodaj tí nejakí chlapci, čo mi dávajú k vianociam len tak nič po nič náušnice páčia.

Cestou domov ma boleli zuby a prečítala som tú knihu skoro do konca. Tak to býva skoro vždy.