...

Ani nemám to slovo, čo chcem zakričať. No, chcela som začať blog tým, že napíšem niečo capslockom a dám za to desať výkričníkov, ale vieš čo? ja sakra nemám ani to slovo.

Čo je so mnou? Som mimo prevádzky, dnes som vyšla z domu a spočítala som všetky hviezdy na oblohe. Bolo ich nula. Všetky hviezdy prestali existovať.

Necítim sa dokonca ani prázdno, necítim sa nijako, nemám žiadnu škálu emócií, mám sa ako vata, ako tá vata, ktorú písala Margaret o svojom budúcom diele a na konci mi povedala, "To je dosť dobrá vata, eh?". Vtedy som si skladala pančuchy.

A potom zrazu cestujem autobusom. A môj svet je zastavený. Niekto jednoducho stlačil stop, ja som zaseknutá, ale všetko ide ďalej, nič nie je v poriadku a nikomu na tom nezáleží. Veď ani mne. A sedíme vedľa seba v aute. A ja sa pozerám z okna, či nezačali existovať hviezdy. Nezačali. A hovorím rozprávku o húsenici, pomaly a prerušovanie, o húsenici, čo bola v paradajkovej polievke so syrom, takej akú nemám rada, ale mamina si myslí, že hej, hovorím rozprávku a nič pri tom necítim. A potom už nehovorím rozprávku. Filip sa snaží opraviť ma, pobozká ma, ale vieš čo? Ja nič necítim. Potom mi povie, nech neplačem. Ja ani neplačem. Nikdy v živote som sa pred ním nerozplakala.

Trochu rozmýšľam nad tým, že som veľa plakávala a nik o tom nevedel, ach, koľko času som sa ja preplakala, ale to aspoň malo dôvod, aspoň som mala pocit, že je niečo zle (ktovie, či vôbec bolo), ale nikdy som sa necítila takto.

A potom prídeme na to, že je desať hodín, že film skončil pred hodinou, a teda, mohla by som už byť doma a tak idem domov a rozplačem sa už vo výťahu. Vyzerám v zrkadle ako keby som bola smutná. Ktovie prečo.

Možno je to tým, že po včerajšku vôbec nemám pocit, že svet je dobré miesto, možno som šialená, nie je to tak dávno, čo sa diali hrozné veci, ktoré sa ma týkali a nebolo to so mnou na nevydržanie. Ako môžem nevedieť vydržať sama so sebou? Haló?

Vlastnosť ktorá mi na sebe najviac ubližuje, je to moje prekliate mlčanie. Nieže by som sa nevedela vyjadriť. Mám vetu napísanú v hlave, dokonalú štylizovanú vetu, so všetkým, čo veta potrebuje, Presne takú, ktorá nesie všetky slová, ktorá úplne opisuje moje pocity, ale ja nedokážem stlačiť enter...

No tak, môže to byť Parížom?