BB.

Krása. Nebudem na matike, dejáku a nábožku. Cez veľkú prestávku sedím u starkých a napchávam sa kapustnicou, až mi je smutno, že som zas tak veľa jedla a nevládzem chodiť. Tak teda ani nechodím, nastúpim do auta a ideme do pečere.

Cestou sa rozprávame o živote, Lucka mi dá narodeninkáčové sloníky a ja sa teším, lebo s tým kvietkovaným denníkom je ťažká reč. Rodičia nás vykladajú a kráčame mrznúcou Bystricou do Európy. Nákupy sa môžu začať, naša cesta štartuje v Gate, v ktorom všetko stojí 13€ a inak tam nič nemajú. Lucka si v kabínke NewYorkeru skúša dvoje rifle (veľmi krásne!) a ja žlté tričko (stále ma drží tá žltosť). V zrkadle v kabínke sa sama sebe veľmi páčim, takže najvýnimočnejšie na svete, odfotím sa potajomky v zrkadle a cítim sa zadosťučinene. Tá fotka za nič nestojí, ale keď ju uvidím, pripomeniem si, že som vtedy bola pekná.

Keďže sme obe našli, čo sme hľadali, mierime ku pokladni, kde Lucka pchá ruku do ruksaku a zrazu sa zatvári ako kyslá uhorka čudujem sa. Trochu. Potom prestane hrabať a začne pobiehať. Zmizla jej peňaženka.

Stresy.

Ideme všade po našich stopách. Všetko prejdeme, všade sa opýtame, protivné upratovačky zazerajú, že čo ich vyrušujeme pri debate,veď ony pracujú. Hlavný SBSkár je z nás otrávený, lebo dnes nie sme prví a on chce asi niečo nové, nielen zmiznuté peňaženky. Daňové podvody, drogy a tak.

"No nič, tak si to ohláste na polícii. A zablokujte si kartu. Zbohom."

Tak teda ideme do ČSOB pobočky (našťastie tam je), kde nám milá pani v priehradke poskytne všetky telefónne čísla na svete. Ja mám vybitú baterku a Lucka nemá kredit, spojíme sily a vymeníme si SIMky. Karta zablokovaná. Máme čakať policajnú hliadku.

Čakáme policajnú hliadku. Premýšľame, či sa tu môže parkovať, ale policajti hádam môžu.

Vidíme policajtov. Idú pešo, čiernovlasá nižšia žena, vysoký zelenooký muž s krivými zubami. Sú celkom milí. Berú nás na policjanú stanicu policjaným autom. Prežívame veľké dobrodružstvo, policajným autom sme ešte nešli.

V miestnosti, do ktorej nás dovedú to vôbec nevyzerá ako na profesionálnom pracovisku. Vlastne, trochu vyzerá, ale len trochu.

Na socialistickovyzerajúcej nástenke visí fotka vysmiateho Kaliňáka, rovno pod popripichovanými písmenkami. Na stole ďalšia fotka, nejakého mladíka, nie až tak vysmiateho. Je čiernobiely a spotený. Nejaký páchateľ, zrejme. Okolo umývadla sú hnusné ružovofialové kachličky, z ktorých na rohovej je poloodtrhnutá nálepka, pôvodným bydliskom zrejme na plechovici
Májky, už sa ju ktosi snažil odlepiť; nevyšlo.

Lucka žartuje s policajtmi, skúša toho chlapa francúzštinu, ale on vôbec nespolupracuje. Potom si ide nabrať k hnusným kachličkám vodu do fľaše a vždy, keď z nej pije (ešte dva dni), vraví, že juhú, policajná voda.

Priznám sa, tento článok je úplne nedopísateľný, už ho na pokračovanie píšem piaty deň. Odmietam sa ďalej sužovať. Čau.