Ja som zas zabudla, že viem písať. Stáva sa mi to dosť často v poslednom čase. Napíšem niečo negatívne, potom som negatívna a smutná. z toho mám pocit, že moje písanie je nanič a radšej si celé Vianočné sviatky nenapíšem do sloníkového denníku ani len dátum. A možno aj preto, lebo chodím spať veľmi neskoro a už nechcem dlho svietiť, nech neobťažujem doluspiace sestry, prípadne len jednu, ak sa druhá práve učí na štátnice do pol tretej rána. A pri tom, život môže byť fajn.
Dokonca aj Vianoce môžu byť fajn, keď si nepripustíš, že sú Vianoce a musíš byť šťastná. Poviem si radšej:
"Toto je oveľa krajší deň ako normálny štvrtok." namiesto:
"Toto sú oveľa horšie Vianoce ako tie v dvetisícštvrtom."
Lebo to, z čoho bývam sklamaná sú práve tie očakávania. Keď sa dva mesiace teším na vianočnú večeru, potom je mi ľúto, že mám v kapustnici málo zemiakov a v kaprovi veľa kostí, no pritom mám na večeru kapustnicu a kapra namiesto jogurtu a dvoch mandaríniek. To čo sa nesmie, je nechať Vianociam rozkazovať a tešiť sa z pekného dňa, nie smútiť zo škaredých Vianoc. Potom si po tme v záchode utieram slzy a pozorujem v zrkadle, či nemám príliš červené oči na to, aby som sa vrátila do rozjarenej spoločnosti. Po ukončení všetkých rituálov úplne zabudnem, že sú nejaké sviatky a práve vtedy sa mám dobre. tento rok nejdeme po spievaní, lebo mum je prechorená a všetci sme z toho šťastní, lebo po spievaní chodiť neznášame.
Ale o tom už bolo dosť napísaného.
Prázdniny. Zimné prázdniny vôbec nie sú o dobrodružstvách a tak to má byť. Ráno vstať na obed, do večere sa váľať pyžame a pojedať rôzne dobroty strategicky porozmiestňované po byte, čítať knihy, vymýšľať veci a žiť v útulnom chlieviku, hoc' aj pod kuchynským stolom, zabárajúc prsty do chlpov koberca. Ach, a túliť sa sama k sebe, lebo mám najhebší županček, potom prečítať celú krajčírsku knihu, takú inšpirujúcu, že si ušijem bľúzu ešte v ten večer a šijací stroj vypínam o polnoci.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára