Tak to chodí.

Neviem, čo mi zas je.

Asi som frustrovaná z celodenného ležania v posteli. Mám neutíšiteľnú chuť na čokoládu a nechuť k svetu (mhm, moja nechuť je k svetu, nechceš ju za ženu?). Mám veľa času a málo chuti hýbať sa, tak ležím, overthinking.

Všetko je také zložité, ale nie tak pekne zložité, ako v slnečné dni, keď kráčam po ulici a všetko je posplietané geometricky dokonalou zelenou sieťou, tak pekne komplikované. V hlave to vyzerá úplne inak ako vo svete. Vlákna siete sú rôznych hrúbok, všetky sivé, jedno po druhom pribúdajú,no nemiznú, sú všade, motajú sa medzi sebou, motajú sa popod nohy, sú vša-de.

Keď ja tak veľmi neviem. Ani nemám teplotu. A chce sa mi revať, ale sami nedá a aj by som bola rada, ale vôbec sa mi nechce rozmýšľať,z čoho. Chcela som si dneskúpiť knižku a potom byť šťastná autobuse a byť šťastná na ulici a pozerať sa z okna a nájsť všetky pekné veci, navliecť ich na nitku a zavesiť blogu na krk. Takto má na krku šibnuté deprimované dievčisko, bosé v svetri ležiace v posteli, kde sa jej vysypala kukurica a aj tak to nebolo ono.

Oh shit, načo vôbec píšem, keď sa na to necítim? Mám úplný blok, neviem,ako sa kreslia čiary a neviem ani, ako sa píšu písmeká, len vykašliavam na papier odporný hlien.

Toto predsa nie som ja. Agáta, ktorá miluje celý svet, vrátane seba, lebo je krásny a ona je krásna a všetko je krásne a všade sú len samí krásni ľudia a robia krásne veci. Vôbec sa necítim ako to super dievča, smrdím po octe a hnusných štipľavých mastiach,prehĺtam tabletky na počkanie

Tabletky:
Na kašeľ
Na bolesť
Na počkanie

Vpíjam sa do čaju a čaj sa vpíja do mňa. Ja nechcem byť chorá. Ani mať mokré líca.

Vieš, že ešte včera bolo všetko pekné? Bola som anjel, robila som anjelsku robotu a cítila sa krásne. A cenne. A dôležito. A ako dobrý človek. Ako Agáta. Chlapec z ústavu mával vytŕžene rukami nad hlavou, smial sa a kričal, že to je krásne, že to je na úrovni a že chalani, čo tancujú, majú úroveň na úrovni. Je to krásny človek s krásnou dušou. A ja sedím na okraji javiska. Počúvam nábožné piesne. Ježiš si ma získal, moje putá rozlámal, môj nádherný Pán, len láskou nad smrťou si zvíťazil. Spomienky. Rýchlo sa mi vráti, prečo som tomu verila. Lebo je to krásne. Dokonca miestami spievam so zborom. Potom sa pozriem späť na divákov. Na dospelých mužov, ktorí majú na hlave pripnutú prilbu, lebo vo voľnom čase bijú hlavou o stenu, tak aby si neublížili a vravím si, že keby tam hore bol dobrotivý stvoriteľ, nedopustil by to. Potom už nespievam o Ježišovi, ktorý mi rozlámal putá.

Ľudia by si mali lámať putá sami, o tom to je. Alebo keď už, tak aspoň sebe navzájom, nie spoliehať sa na niekoho, o kom si nik nemôže byť istý, že tam niekde na nich čaká. Nikto nepríde, ako tvrdí Perer Bero, ktorého som si celého jedenapolkrát prečítala, lebo bol položený na stolčeku v záchode.

Okrem toho som chcela písať poéziu, ale neviem to asi, lebo akokoľvek začnem, točí sa stále len okolo jedného, potom vykrádam vlastné nápady a všetky sú na jedno kopyto, kde-tu sa nájde skvelý nápady, ktorý ale vytrhnutý z kontextu nič nehovorí. Potom to nedopíšem a obrátim stranu v krúžkovom bloku. Prečítam si to o tri mesiace a poviem si: "Škoda, že som to vtedy nedopísala,teraz už to nedokážem." Tak to chodí.

V sobotu.

Málo píšem, ale to len preto, lebo zabúdam, že to viem.

Dnes je svätého Mikuláša. Dostali sme sa do naozajstného cyklu, už žijeme v špirále, pretože pred rokom aj jedným dňom, mala som vlasy vo vrkoči, bielu stužku, presne si to pamätám, šla som do Trstenej s mliečkom v tube a všetko. Teda toto už je druhý Mikuláš náš spoločný.

Aj by som písala o niečom inom, ale toto mi príde dôležité. Lebo asi je to tak, že sa mám veľmi dobre. Nemám chuť sa na nič sťažovať a všetko je v pohode. Najlepší je pocit vedomia, že ma majú radi. Niekto, hocikto, ale lepšie, keď niekto, nie hocikto, keď ma majú radi ľudia, na ktorých mi záleží a dávajú mi to najavo.

Filip mi doniesol od Mikuláša balík kokosiek, mandarínky a šumák z lidla, lebo ma bolí hrdlo a šumáky z lidla sú zas jeho najobľúbenejšie placebo.

Nelka nakreslila v škole taký krásny pozdrav, že jej ho pani učiteľka ani nechcela vrátiť domov, že ho dá na výstavku. Nakoniec jej ho dala, Nelka pribehla domov, ukazovala ho Lucke a potom šla do izbičky napísať doňho venovanie. Lucka sa veľmi tešila, ale v pozdrave bolo:

"AGÁTKA, TOTO JE PRETEBA
MÁMŤA RADA
VESEL ÉVJANOCE"

A pod tým kvietky a srdiečka a anjeliky, v srdiečku:

"NELA," na druhej strane "NELKA." v srdiečku.

Ráno som si v papučiach našla sladkosti od výmyslu sveta a myslím, že dozajtra budem mať cukrovku.

Na stole mi ležia krídla.

Toľko premien v jednom človeku. Fuj. Že sa nehanbím.
Vlastne áno. Hanbím sa. Veľmi sa hanbím.