Zelená jeseň.

Klesajú mi viečka pod úroveň mora. Ách.

Niekto nalial do ulíc vychladený hustý tuš. Sám netušil, čo za šarapaty porobí, koľko elektriny sa zas minie na tie oranžové svetielka na paličke, ako sa celá práca kontaminuje tekvicovými svetielkami, ako bude zima.

Zvláštne je, že je už je po polke októbra a stromy sa nie a nie prefarbiť, akosi odmietajú ísť s jesennou módou, tento rok sa brezy nenechávajú podplatiť lacnou bižutériou, neobťažkávajú sa zbytočnými reťazami. Možno sa poučili, že zlato, ktorým ich jeseň zahŕňa je len dočasné, že vyprchá, opadne a ony ostanú nahé.

A možno sú to len nejaké klimatické zmeny. Ktovie.

Na Medvedzie sme šli s Aďkou. V ústach kokosové tyčinky a na tvári slnko. Neskutočné teplo, babie leto sa oneskorilo, meškali mu zlaté hodinky, zobudil ho malý sivý pavúčik, poklepkal mu nožičkou po pleci. Na lavičke sedia dvaja chlapci, čo ich stretávam, vulgárne sa vyjadrujú o mojom odeve a náramne sa zabávajú. Budú dlho žiť, ak sa smejú na takýchto fóroch.

Sedíme na lavičke za škôlkou. Nemôžem uveriť, aká je kovová preliezka maličká. Vtedy bolo najťažšie na ňu vyliezť, teraz mi siaha po plece. Spomíname na mladé časy a roztápajú sa nám vnútornosti. Tráva je popretkávaná trblietavými lankami. Roztržitému rybárovi sa rozutekal silón po lúke, už ho nepozbieral, nemal čas. Čas mu utiekol na ôsmich nožičkách, ozlomkrky bežali za babím letom, meškali mu zlaté hodinky... Možno je babie leto biely králik. A možno, len možno si to všetko vymýšľam. Ale v takýchto zelených jeseniach si človek nemôže byť ničím istý.