Už som dlho nenapísala nič dobré. Fakt dlho. Potrebujem písanie k svojmu životu.
Leto sa rozhodlo na sklonku svojho života naposledy zažiariť, nech nám v jeseni chýba. To by nám chýbalo aj bez toho. Len vlani som sa naučila mať rada jeseň, aj s jej dažďami a chladom, lebo som mala pekné topánky a kabát a bola som čerstvo natretá (ako lavička v Kraľovanoch). Usmievala som sa stále a na všetko. Jeseň bola prvý raz fajn. Aj táto bude. Asi zas začnem počúvať Lisu Hanningan a možno budem zas sedávať na okne.
Ale neviem, prečo myslím tak do budúcnosti, keď aj súčasnosť je príma. Totižto, zistila som, ako to funguje na svete. Mala som sa zle a už som si myslela, že sa nebudem mať dobre. Večer som nemohla zaspať a rozmýšľala som nad tým, ako to je s tými želaniami, veď predsa keď si niečo praješ celým človekom, musí sa to udiať. A tak som si veľmi priala, aby som sa prestala mať zle. Ráno som sa zobudila. Svietilo slnko, bolo horúco a vybrala som sa z domu šťastná. Lebo som si to želala. Lebo si to zaslúžim.
Všetko je na slnku krajšie, steblá trávy žiaria a výhľady sú oranžové (ale tak pekne).
Vybrali sme sa na čaj do Vrútok. Vlakom. Čajovňa má voľno. Tak sme šli na zmrzlinu. Namočila som si nohy v Turci a šli sme späť. Aj tak to bol dobrý výlet, aj cesta vlakom sa ráta, a keď si ho ani neplatíme... Radosť cestovať.
A život? Život je dosť dobrý. O pár dní ideme zas do školy. Ale to len desať mesiacov a potom bude zas leto.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára