Dlhé časy.

Dvanásť dní je neskutočná medzera.

Tak.

Trochu ma bolela hlava a keď som začala čítať, nedalo mi to, že čítam, čítam a už som tak dlho nepísala, až ma to znepokojovalo a dokončila som len jednu kapitolu. Lebo predsa... Aj ja chcem!

Na tábor som sa balila znechutene, za to valila som sa naň veľmi schutene. Vo vlaku som svojimi hyperaktívnymi výmyslami všetkých určite veľmi potešila, ale hlava ma potom bolela, našla som prvý táborový štvorlístok v daždi, dostala som modrinu na čelo a šla som spať.

Dva dni na to som mala depku z nespravodlivosti sveta, chamtivosti spoločnosti a skazenosti peniazmi, korupciou, čiernym trhom a nezvládnutou ekonomikou s nekotrolovanými monopolmi. To ma prešlo.

Pak som mala chvíle radostí a starostí v sériách, keď boli dobré a zlé hry a keď mala Ratrak dobrú a zlú náladu. V noci bola v Štefanove zima a na ceste mláky. A mohli sme ísť na návštevu domov, aj tak sa nám to nerátalo, ach! O tretej ráno sme bezvládne a nešťastne sedeli na Skalke obžúvali suchý chlieb a nariekali nad našou neschponosťou. Zatúlali sme sa k chatkám a ráno sme sa zatúlili do spacákov. Nevstala som na rozcvičku, robila som drepy v pršiplášti a skysla mi dažďová voda vo vlasoch a vlasy mi skysli v dažďovej vode, musela som si ich umývať, čo som nechcela, ale môj Filip ma polieval krhličkou (lebo som kvietok veď).

Lebo sme šli na túru a celý čas sme boli vpredu a dobre nám bolo. A ja som šla všade po suchom ako princezka a bolo mi dopriate všetkého. A potom sme ležali a spali na lúke a hrali sme sa ty si moje. Ty si moje je dosť pekná hra.

Ty si môj les a ja sa v tebe stratím.
Ty si môj kvietok a ja ťa budem polievať.
Ty si moja Agáta a ja ti spravím dve deti.

A slnko svietilo a my sme spali a zas sme boli ako vo filme, starom, českom, žiarivom. Váľali sme sa na stohu sena, trochu pichal, trochu nie. Románsky stoh.

Nemám rada mať vlas na klávesnici, ach, padajúce vlasy sú kruté.

A aj sme jedli pekne. Osy boli žltočierne a otravné, hrniec ma pálil na stehnách, vlasy mi padali do tváre, fúkala som do sporky a sedela na zemi, slnko pieklo. Obed ako sa patrí, aj tak môj žalúdok robil saltá od radosti, že ho niekto navštívil po dlhej dobe osamelosti.

Vždy keď som zaspala, pískalo sa. Písk. OLOVRAAAAANT. Písk. NÁSTUP NA HRUUU. Písk! ROVERI K NOHE!

Teraz by som tiež rada spala, ale Margaret píska, že som lenivá, lebo ona varí aj skladá prádlo a ja nič nerobím, aj keď som urobila všetkým raňajky a upratala kuchyňu.

Potom sme pobehovali po Krivej s modrohlavičkovými zápalkami. Mimka držala bobríka mlčanlivosti, piaty krát. Spravila ho na šiesty. Úžasné dieťa, tá Miriam, také veselé a nápomocné a veľmi milé. Prišla ma objať na konci,  a poďakovať mi, že som jej pomáhala.

Druhý výsadok sa vydaril trošku lepšie. Lebo Filip je veľmi skúsený a až na tie jelene a diviaky a štekoty (a to, že mi Filip asi 50-krát povedal, že by ma nik nepočul kričať) som sa nebála. A zas sme boli ako vo filme. Aký žáner, to by záviselo od soundtracku, lebo ak by tam bola pohodová hudba, mohol byť aj romantický, ale skôr to bola dráma. Alebo to pokojne mohol byť aj horor.

Prespala som polku dňa a na raňajky som zjedla štyri mastné rožky namiesto omše.

"Prečo nejdete na omšu?"
"Lebo nechceme."
"No to je mi teda prístup..."

Bola som zavolaná jesť, tak hurá.
Update: Vskutku hurá. Toto jedlo bolo oslavou všetkých chuťových buniek. Bola to čistá zelenina a teda ho nemohla pokaziť žiadna zeleninová obloha. Cuketa, upravená tak famózne, že sa rozplývala na jazyku, plnená dusenou mrkvou a paradajkami prekyrtá jemnou zvnútra vláčnou a zvrchu chrumkavou vrstvou syra, plus dokonalé vyváženie v podobe jemnej zemiakovej kaše a stredne teplej kôpky dusenej mrkvičky s cibuľou, to všetko s možnosťou jemného cesnakového dresingu, ktorý však nebol povinnosťou, vytvárala maximálnu harmóniu chutí. A to estetické servírovanie! Margaréta opäť nesklamala v kulinárskej oblasti a tak ju všetci potajme nenápadne presmerovávame z cesty fotografickej na cestu kuchársku. Či sa nám to podarí je otázne, avšak jej umenie nebude zabudnuté, ani keby sa predsa len rozhodla pre umeleckú dráhu a neotvorila si reštauráciu. Jediná škoda spočíva v skutočnosti, že túto delikatesu mladá dievčina nemala šancu zvečniť na fotografii, a tak som sa ujala remesla, ktoré ide s fotografiou ruka v ruke a síce spisovcateľstva.

Táto recenzia nebola zmanipulovaná. Ak neveríte, presvedčte sa na vlastný jazyk.

Vráťme sa od jedlového blogerstva naspäť na tábor. Napriek občasným depresívnym náladám a chuťami vrátiť sa domov, predsa len sa mi trochu cnie. To je presne ten opačný pocit. človek má byť šťastný, že konečne nesmrdí, že sa mu liečia rany, že ho nebolia kosti zo spania, že môže jesť kedy chce a vsťat kedy chce a spať kedy chce, že nemusí drhnúť kotle... Ale doma to nemá také čaro. Doma to má úplne iné čaro. S inou vôňou a inou náladou. Ale život doma je tiež fajn.

Dýchánek pre dve enkáen. So zmrzlinou a čajom, keď sa nemusím schovávať ani na kraj chodby, ani do lesa, aby sme sa mohli konečne dôverne porozprávať o vzťahoch, ako to vlastne celé je. Využívať psychologické metódy a tak, a aj keď Livi skáče ako kengura na baterky, že s mojimi radami sa vôbec nedá pravcovať, nakoniec je šťastná, že ma poslúcha.

A potom sme si prvý raz vyrazli ako kámošky večer. O štrť na deväť. A šli sme do krčmy, ako keby sme už boli veľké a mohli. A veruže aj sme a môžme, už máme občianske a môžeme byť vonku dlhšie ako do desiatej bez porušenia zákona.

A svet zas dáva zmysel. A všetko je fajn. A teším sa na zajtrajšky. Nielen tie, čo prídu zajtra, ale aj tie ďalšie. Lebo viem, že bude lepšie a viem, že bude aj horšie, ale to vždy len preto, aby v konečnom dôsledku mohlo zas byť lepšie.

(Aj to, že ľudia ktorí do ničoho nevidia a myslia si že vidia, uzatvárajú veci podľa skreslených názorov, sa vstrebe, keď máš dosť sebavedomia, pokoja v duši a lásky)

 No nie? No áno.