Ten plán znel, že vyberiem príspevky odtiaľto, trochu ich poupravujem, prihodím moje slovné obrázky a pošlem do nejakého vydavateľstva. Predstavuje si to príliš jednducho. Ale keď ona to CHCE! Nie, že by mi napísať knihu robilo príliš veľký problém, už som ich zopäť zvládla, ale to je predsa niečo celkom iné. Tie boli určené jednotlivým osobám.
Najprv sa musím rozhodnúť, kto presne som. Som človek. Som dievča, ktoré si sedí na pätách za cenu stŕpnutia nôh, počúva Katarziu, šúcha si oči, lebo chcelo ísť spať, no nejako mu to nevyšlo, vo voľnom čase kreslí krhly na zdrapy papiera s poznámkami z fyziky, má na sebe pyžamo, lebo nič lepšie nenašlo a hrbí sa.
Pozerám sa na tie tyrkysové kolibríky, čo sú z druhej strany plagátu (odpadol zo steny,aspoň už za ním nebývajú pavúkovia). Sú dosť gýčové. Nečudujem sa,že som použila práve tento papier, isto je zozadu krajší ako spredu.
Tieto prázdniny som ešte nenapísala poviedku. To všetko preto, lebo mi povedali, že to má väčšiu iskru, keď je to naozaj.
Prehrala som.
Spomenula som si na tetu vo fialovej teplákovej súprave pri Tescu. Teta držala pod každou pazuchou jednu knedľu (aby nedošlo k nedorozumeniam, teta mala len dve ruky, čiže dve knedle.) Trochu sa okolo seba obzerala. Jej tepláková súprava mala takú divnú fialovú farbu, že ju neviem ani k ničomu prirovnať, takú trochu krikľavú a trochu do orgovánova. Keď sa prestala obzerať, položila obe knedle na obrubník. Knedle sedeli na obrubníku a teta sa začala hrabať vo vrecku divnofialovej teplákovej bundy. Vytiahla zapaľovač a cigarety. Cigarety začala rozbaľovať sebavedomo, ale potom si uvedomila, že so zapaľovačom to nedá, tak ho dala späť do vrecka. Vytiahla krabičku z celofánu, celofán zhúžvala v dlani, obzrela sa, podišla k zábradliu, čupla si a nenápadne ukryla celofán v tráve, pár metrov od koša. Konečne si zapálila. Obe knedle sa opierali o obrubník ako také knedle. Či ich odtiaľ zobrala, neviem, nastúpila som na autobus.
Zvláštne, akí sú na svete rôzni ľudia.
Aj ja som možno rôzny človek. Čo možno, ja som isto-iste rôzny človek. Som dievča, ktorému stŕpli nohy a bolí ho chrbát. Ach.
A ja by som tak rada písala básničky, ale tak mi to nejde. Škoda, že jeden obraz na báseň nestačí a viac ich zlepiť neviem. Aj som písala do krúžkového bloku (lebo mám rada škrtance), ale uberalo sa to presne tým smerom,ktorým som nechcela. Niektoré spomienky si nezaslúžia ani toľko slov, koľko už som im venovala, nieto ešte nejaké navyše.
Čítala som novú Rebarborku, to ona by mala vydať knihu, nie ja. Je mi tak nejak sentimentálne. Objavila som speváčku, čo už som objavila nekedy pred tým a nevrátila som sa k nej. Objavujem objavené? Som azda Taur?
I couldn't sleep last night
There were lions and bears tearing you from my side.
Snívalo sa mi o tej každoročnej skúške,tej čo sa mi snívala aj pred rokom, tá strašná udalosť plná násilia a bolesti (vo sne som zaborila hlavu do vankúša a plakala, keď po malom chlapčekovi hodili nožík, lebo už ich nudil jeho boj o život a odrezali mu ucho, začal jačať a ostatní sa pozerali a zabávali sa). Aj tak to tento rok bolo znesiteľnejšie ako minulý. Prvým kolom som sa prehrýzla a potom som stretla Filipa, tak som sa cítla o niečo bezpečnejšie. Pred druhým kolom som sa našťastie zobudila. Ako tak nad tým rozmýšľam, neviem, či sa celý tento sen neodohrával až po našej smrti, to by vysvetľovalo tých zlomyseľných anjelov.
Och, stále vravím, že dúfam, že po smrti už nič nebude. (Paula: Ty veríš tomu istému, čo Filip, nie?)
Moja tvár sa odráža v mriežke tvorenej stiahnutými, no nezatvorenými žalúziami na okne, mám strašne malý nos a pery a oči priveľké, to bude tým, že je podchýlené, vôbec nevyzerám ako ja.
Ach, a v tejto sentimentálnej nálade pociťujem stesk za ofinou, to je tým mojím prezeraním starých fotiek...
(áno, áno, fotila som tocez webcamtoy)
Neviem, asi som zistila, že blog sa musí písať celý naraz, nie takto celý večer, veď som asi 80-krát zmenila názor na svet. Je to so mnou ťažké, ako mám so sebou vydržať? Ach jaj.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára