No i tak.

Vlastne vôbec neviem, prečo som včera nepísala, bol to dosť zaujímavý deň. Lebo ono, štyri hodiny v autobuse nepresedíš každý deň a videla som toľko ľudí... Určite vidím toľko ľudí každý deň? No áno, možno áno, ale iba teraz som si ich všímala a všetci boli svoji a žili svoje životy a jednoducho existovali a to bolo fascinujúce.

Naozaj horím. Sedím na autobusovej zastávke v Tvrdošíne a praží na mňa slnko. Čítam knihu. Prisadne si ku mne cudzinka a pýta sa, či Námestova. Odpovedám, že áno.

Šofér autobusu celou cestou ani raz nestratí nervy, keď sa ho najmenej päťdesiati ľudia pýtajú. kadiaľ ide a kde stojí, a či im nezastane tam a tam. Objednaná som na 10:45, autobus príde do Ružomberka 10:39. Stojím na prechode (je červená) a klepkám nohou. Aj tak sa usmievam. Svieti slnko a všetci ľudia sú akýsi šťastní. Oproti mne ide na prechode ujo, ktorý mi oznámi, že som fialôčka.

Prídem do ambulancie nadoraz, aj tak ešte stihnem prečítať pár strán, kým ma vezmú. Na stoličke oproti mne sedí chlapec v tričku Iron Maiden a úkosom na mňa pozerá. Potom ho zavolajú dnu a ostanem v čakárni sama so Stepným vlkom. Kým ma zavolajú, vstúpi rodinka; tatko, mamka a dcéra, chcú sa zaradiť do liečby.

Zubár sa ma ako vždy spýta, ako sa mám a ja mu odpoviem, že vynikajúco. Potom sa pýta, koľkatačka to už som, vravím, že kvinta, že to je prvák. On žartuje, že sa tento rok konečne naučím písať. Haha. "A čo, zuby a chlapci počúvajú?". Usmejem sa naňho, zuby mu ukazujem a verím, že sa dovtípi, že s chlapcami sa mi darí rovnako.

"Otvoríme pusinku."
otvorím pusinku.
"Vonku je zas pekne, h? Už zas môžeme nosiť krátke rukávy."
"Mhm."
"Včera som si kúpil Slovakryl."
Tu mi dôjde, že sa asi rozpráva so sestričkou a nie so mnou. Už tretí krát je nadšený, aké to mám krásne napravené, už tretí krát sľubuje skrátenie liečby. Veď fajn.

V kníhkupectve prvý raz nič nenájdem (asi som už všetko vykúpila, ach jo), na druhej strane, idem  do galantérie a kúpim som si čiernu stužku do vlasov. Mám moc byť šťastná a využívam ju, cítim sa spokojná so svojim životom a hádam už sa nikdy nebudem cítiť zle. Robotník s tmavou pleťou a nebeskými očami kope kúsky škridle pod plot a pýta sa ma ako sa mám. Mám sa výborne. Nesiem v ruke knižku a bagetu.

Bus má toho istého šoféra, oddýchnutého a pripraveného odpovedať na sedemdesiat ďalších otázok.

Otvorím knihu a bagetu. Nejaké dievča sedí na vedľajšej dvojsedačke  a pozoruje ma. Z bagety sa mi trúsi a neviem si pomôcť, nejako sa mi nedarí jesť tak hygienicky, ako by som chcela. Nakoniec už nájdem posledné východisko v zhodení omrvín na zem. Tvárim sa previnilo a ospravedlňujúco sa pozriem na blondínu, ktorá na mňa karhavo pozerá cez okuliare. Cítim sa ako zločinec a pomaly zo mňa opadáva všetko to sebavedomie a šťastie, ktoré som si nahromadila. Začínam byť dosť smädná.

V Kubíne si ku mne prisadne chlapec v modrej bunde. Čudujem sa, že nezhorí, lebo ja horím v tričku s krátkym rukávom. Rozmýšľam, či je reálne možné, aby nejaký chlapec voňal ako cukríky, prídem na to, že môže byť, ak práve nejaký cmúľa. Ale žiaden cukrík nevydrží od Kubína do Tvrdošína cez Príslop. Odpútava ma to od čítania skoro tak účinne ako neskutočný smäd.

Kráčam domov v ľahkej kruhovej sukni a vietor je odtrhnutý z reťaze. Mám plné ruky, sukňu mi dvíha až niekam do oblakov a je mi horúco. A som smädná. Zastavím sa v obchode a kúpim si chladenú bublinkovú minerálku. A zájdem na poštu. Už štvrtý krát za posledný týždeň. Balíček tam stále nie je. Teraz, keď držím v ruke ešte aj fľašu s vodou, fúka ešte silnejšie. Prídem domov zmorená a zisťujem, že mám na pančuchách dieru na zadku a celý čas ju bolo vidno, keď mi vyfúklo sukňu. Ach.

A potom som sa mala zle a dobre a zle. A mala som teplotu. A teraz tu smrkám do fancy voňavého toaletného papiera a nejako si splácam ten dlh dobrej nálady, čo som včera prečerpala.