Život je príliš krátky na hľadanie rovnakých ponožiek, preto som si obula dve rôzne, ľahla si do postele a pozerala na strop.
Sama v miestnosti obklopená hlučnými sivými slizkými myšlienkami. Príliš veľa prívlastkov. Mohla som to rozvrstviť. Každopádne, ležím na posteli a rozmýšľam, že malý plač by možno spasil moje zamurované nosné dierky. Prehrávam si v mysli Someone with a slow heartbeat (to zaberá skoro vždy). Nohy v rôznych ponožkách mám na zemi, ruky nad hlavou a nehýbem sa, paralyzovaná ostnatými drôtmi, ktoré mi prúdia z hlavy, omotávajú sa mi okolo zápästí a nútia ma myslieť na veci, ktoré nie sú pekné.
Na všetky tie previnenia, za ktoré som sa nikdy neospravedlnila.
Na to, ako sa veľmi nenápadne začala vytrácať modrosť, až som na ňu takmer zabudla.
Na to, že neviem, či má tento život ešte tendenciu stúpať, alebo už bude len klesať.
Na to, ako veci dokážu vyprchnúť. Lacná ružičková voňavka.
Plakať sa mi nedarí a zo svetlosivej prechádzajú vety, ktoré na seba potichu kričím na tmavosivú a čiernu. Či má vôbec zmysel dúfať, ach ten môj prekliaty optimizmus, nebolo by to bez neho lepšie?
Chhhh. Tu som taká priesvitná. Okamžite zo súvetí zapácha literatúra, v ktorej ponáram nos, som ohraničená vlastnou čitateľskou obmedzenosťou, ovplyvniteľná vonkajšími činiteľmi, nedokážem si udržať vlastný štýl.
Podvedome delím strop na menšie a menšie obdĺžniky, skladám si z nich vlastný svet paralelne s temnotou v hlave, ostnatý drôt sa okolo mňa ovíja čoraz pevnejšie a ja ledva dýcham. Už sa prestávam načisto hýbať. Mám teplé čelo. Predstavujem si, ako z čerstvo zabitého a rozpáraného polárneho zvieraťa stúpa surová para. Moje viečka sú zvnútra červené a žlté. Zápästia mám prekryté a naozaj na nich začínam cítiť tlak, nevšímam si vyhrnuté tričko, všímam si chuť krvi z vnútornej strany popraskaných pier, sucho v hrdle a zbíjačky v hlave. Prídem na spasiteľský nápad, keď to napíšem, bude mi lepšie.
Vymaním sa z ostatných drôtov silným šklbnutím (to si nevymýšľam, predstavy majú silu). Napíšem článok do blogu. Začne ma neskutočne bolieť sval nad ľavou lopatkou a ostatné pocity nepomíňajú.
Ach ale som si pomohla. Čo ty? Myslíš si, že to má perspektívu?
Cítim sa bútľavo. Niekedy ukrývam viac tajomstiev, než sama vlastním. Som tu pre vás (pre dospelých, pre deti). Pre mňa je tu tento blog, lebo ho stále píšem, ako by to po mne nemal nikto čítať. Ach dobre. Nepíšem ho, ako by ho po mne nikto nemal čítať. Nevyjadrujem sa konkrétne. Na všetko mám analógie. Ale v tom je pekný. Akosi sa z toho neviem vypísať. A to je údajne písanie tá vec, v ktorej som najlepšia.
Vivat literatúra a jej chápadlá, ktorými modeluje môj štýl, ohýba moje slová a formuje moje vety. Vivat ohraničenia, ktoré si sama vytváram. Ploty, ktoré si staviam /nielen/ v kockovaných zošitoch. Hurá.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára