Ah, ale keď mňa bolí hlava.
Už som dnes zas začala byť tak trochu ja. Taká študentka, čo si strúha ceruzky a je celá hŕ do učenia, odpovedá na všetky otázky učiteľov je ochotná a zachraňuje mláďatká, ale akosi ma to prešlo, keď som videla nový rozvrh. Prečo nemať sedem hodín každý deň?
Únava, únava, úúúúnava.
Bolí ma hlava a nechcem sa učiť chemické názvoslovie odznova a zakladať si nové zošity a knihy, ach tie knihy!
Zmizli mi všetky knihy. Každá jedna učebnica z každého jedného prekliateho predmetu. Každá. Jedna.
Vonku je škaredo, mraky sa už-už stretnú so zemou a popučia všetko, čo im príde do cesty. Vládne prítmie a beznádej. Čakanie v rade na obed a tá neskutočná únava. Únava.
Potrebujem napísať niečo neskutočné, aby som sa cítila skutočnejšie. Potrebujem poviedku, alebo román a potrebujem tému. Potrebujem prestať márniť čas a začať rozmýšľať. Ale keď čas sa najlepšie márni počas takejto únavy... Ách!
Potrebujem hlavnú postavu, ktorá nebude zdieľať moje vlastnosti a život a krompáč. Nebudem sa s nikým deliť o svoj krompáč, a to hlavne preto, že žiadny nemám. Ach do pekla! Potrebujem tabuľku desať krát desať, nech môžem byť dobrá. A ešte potrebujem dobrý nápad na dobrú fikciu, od ktorej už som odnaučená.
Ale ja to zvládnem, aj to všetko zvládnem, lebo ja som ja... A aby som ja dačo nezvládla? Ale choďte!
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára