Potrebovala som súrne súrne písať, lebo som prešla z hlbokého mínusu do vysokého plusu a stúpam.
Šla som domov (hore kopcom, stúpala som) a pridávala čoraz viac do kroku. Zistila som, že potrebujem písať o nasledovnom:
- Vyobliekaní dôležití ľudia na mestskej večeri sú strašní pajáci a nedá sa na nich pozerať bez rozosmiatia. (Prepáč Monika)
- Ja si to všetko vymýšľam, s tým, že sa mám zle, veď ja sa mám sakra dobre. Len si to nepripúšťam.
- Pretože, stáva sa mi občas, že mám zlý deň, ale mať zlý celý týždeň vkuse, to sa mi nepodarilo azda už aj dva roky. Bola som demotivovaná najviac na svete a stále mám obrovskú chuť odhlásiť sa z náboženstva. Škola je fakt dosť ťažká v tomto období (a hlavne nudná, všetci učitelia, ktorí boli zaujímaví sú snáď niekde v kaprove, okrem Plávky Slávkovej, samo).
- Takže som bola uväznená v temnotách vlastnej mysle (ech, tá genitívna metafora musela byť), kým sa nerozpútala rozprávka a nedoklusal princ na bielom koni, ktorého vidím prvý raz v živote, ale jeho bozkom sa mi zázračne zmení život, takže sa zaňho vydám a žijem happily ever after... To sa vybralo iným smerom ako som chcela! (Ale aj nad tým som cestou rozmýšľala a povedala som si, že možno nie som tá princezná ani nie som, lebo mi na to sedela len časť popisu). Chcela som poukázať skôr na tom, čo je pred bozkom.
Princezka má krušné časy, buď umiera, alebo je už mŕtva, alebo musí triediť kadejaké hrachy a maky, alebo je uväznená/nešťastná/týraná... Nuž, alebo sa jej začal školský rok a má zlý rozvrh. No a jednoducho je v hlbokých depresiách (ak je vôbec pri vedomí, ovšem) a z čista jasna sa objaví princ, ktorý magickým trikom zbaví krehké žieňa všetkých patálií, lebo nechce mať ženu s vráskami na čele a držať doma zdeptaného človeka 24/7, to tiež nie je nič moc. Takže princ oslobodí princeznú od všetkého trápenia, čo ju kedy postihlo, aj čo ju kedy obišlo (for istota, veď vieš) jediným bozkom. Sa mu páči, on jej tiež, tak čo?
Takto som rozmýšľala v čase 22:28 zároveň s myšlienkou, že som sa sľúbila byť o pol jedenástej doma. Od samej roztopaše som sa smiala od ucha k tomu istému uchu (takže okolo hlavy), ale tiež som ako zodpovedná dcéra bežala svojou maximálnou rýchlosťou po schodoch a...
Vyzula sa mi topánka
Vyzula sa mi črievička
A ja som o tom musela napísať. Musela. O tom, že som šťastná. Že som šťastná, že som v klube Obnažienok, čo chodia plakávať k stene telocvične, že je Livi ochotná počúvať moje kraviny, čo si za pár hodín rozmyslím, že som sa narodila do fajn rodiny, že som princezka a mám Filipa. Na srdci a na jazyku.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára