Zajac vypadol z kvetináča.
Môj život je dobrý, keď mi práve nepadá kabelka z pleca.
Sedíme na rohožke pred dverami a pozeráme stíšený seriál, vždy, keď prejde okolo výťah, poviem "mm" a smejem sa. Nikdy to nie sú naši. Až potom, raz, keď poviem, že to zas nebudú oni a vzápätí počujem maminin hlas, vtedy sú to oni a vedú Evku a mamina sa hanbí, že sedíme na rohožke a klame, že sme asi nemali kľúče (aj keď som odchádzala z domu posledná)... či čo... Dospeláci sú nadmieru zvláštne stvorenia. Niečo zakazujú svojim deťom a potom sa hanbia pred inými svojho druhu, že ich deti počúvajú.
Potom sedíme s bublifukom na vreci a on sa mi snaží vysvetliť stromy. Ja som veľmi chápavá, takže spoločne vyriešime úlohu. Ach, a mňa to aj tak vždy vezme, keď to v tej chvíli necíti tak ako ja. Ale ja som veľmi chápavá, takže spoločne vyriešime úlohu.
Myslím na to, ako som sedela na kredenci a nebolo mi do spevu a tak som radšej nič nepovedala. Mala som na tvári vysušené slané cestičky. Ach, a mňa to aj tak vždy vezme.
Možno sa potrebujem vracať domov. Možno potrebujem dlhé cesty po hviezdičkách, aby som sa odhalila, aby som prišla na svoje princeznovstvo a stratila črievičku a aby som sa nenechala brať. Predsa je všetko v poriadku.
šla som si po pyžamo, ale zajac vypadol z kvetináča a to bola sakra dobrá veta na začatie rozprávania a tak som medzitým šla ešte vyliať ako sa mám. Bublifuk. A ja sa mám dobre. Len sa viem mať aj lepšie.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára