Cítim sa šťastne? Necítim.
Necítim sa nijako. To tým náhlym zjesenením, tmou, čo sa zakráda čoraz skôr, zimou vo vnútri, ktorú nerieši paplón. Zohrievam sa horúcou vodou, čo tečie na taniere. Ocino povedal:
"Umri riad."
Už som dlho nepísala. Nemám čas uvedomovať si malé radôstky. Mala som prvú tohtoročnú mandarínku. Končí september. Skoro bezslivkový, málo kôstok zabalených v sladkej jesennej modrosti, málo modrých nálad. Samozrejme, vždy sú tu tety v autobuse, ktoré voňajú lineckým cestom a dažďom, aby zachránili deň. Ale nenosia so sebou modrosť, tú musím nosiť sama. Veľa ju zabúdam doma. A keď mi volali, položila som a rozkotúľali sa mi po lícach krokodílie slzy.
Počúvam Soley, aj z toho je vonku oranžová zima. Vnútri je zelená zima. Všade je zima v prestojení a ja som dnes nespala a je mi tak jesenne smutno. Rozmýšľavo a smutno. Zabudla som, ako sa vytvára to správne štádium pokoja, akosi sa mi to nedarí a nevyspatému človeku sa všetko javí ako problém a tak iba sedím, píšem a bezdôvodne plačem. Zo smútku za letom, slivkami a sedením na zemi. Z premárnených príležitostí a smutných rozhonutí. Nieže by som to nečakala, ale nádej mi pokašľala ešte aj to sklamanie.
Vnáram sa do pocitov čiernej hniloby, tam sa rozkladajú všetky veci, čo sa pominuli. Zahádzané zložitým učivom zo školy, smiechom na hlúpych vtipoch, len aby sa nepovadalo. Trasú sa mi ruky.
Nevládzem.
Už asi nie som modré dievča. Už som asi len dievča. Posuň sa.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára