Krhly.

Boli raz dve krhly a obe zomreli.
To nebola žiadna rozprávka.
Prečo by nebola?
Lebo bola krátka a nič sa v nej nestalo.
Ako nestalo? Boli tam dve krhly a tie zomreli.
Ale čo bolo medzi tým?
To si už nik nepamätá, lebo to bolo dávno.
Kedy?
Keď sa piesok lial a vola sypala. Boli to krhly na piesok.
Na aký piesok?
Taký, z akého sa nedajú postaviť žiadne koláčiky, lebo je tekutý.
Taký, čo doňho spadneš a zomrieš?
Presne taký.
Tak načo boli tie krhly?
Veď to. Spadli do toho piesku a zomreli.
Hm. A pred tým?
Pred tým ešte nikdy nespadli do tekutého piesku.
A ako sa volali?
Kamil a Florentína.
To boli manželia?
Nie. Sestry.
Kamil bol sestra?
Kamil je skratka od Kamila.
Načo to skracovať?
A čo ja viem, ja som tam nebola.
A ich rodičia?
To boli tiež krhly.
A zomreli?
Isteže.
A pred tým?
No pred tým žili.
A ako sa volali?
Kamil a Florentína.
Zas?
A ako sa mali volať, toto boli jediné krhlie mená.
A teraz bol Kamil muž?
Ale prosím ťa. Krhly nemajú pohlavie.
Veď ale!
Čo?
Niečo mi povedz, čo sa im stalo.
Spadli do tekutého piesku.
Niečo iné.
Nespadli do tekutého piesku.
Prestaň!
Tak dobrú noc.
Nie tak!
Tak ako?
Aké mal Kamil povolanie?
No krhla.
Prečo?
Už sa tak narodil.
A jeho rodičia sa volali Kamil a Florentína?
Nie. Ezechiel a Ester.
Ako to? Nevolali sa všetky krhly rovnako?
To až potom, po krhlej revolúcii.
Čo je to revolúcia?
To je taká veľká príšera s ostrými zubami a troma nohami.
Má rohy?
Iba jeden.
Takže je to jednorožec?
Hm. Asi hej.
Ako to, že nevieš?
Neviem si spomenúť.
A čo sa stalo tým Echrizanom a Egypte?
Myslíš Ezechiela a Ester?
Hej tých.
Pohltila ich revolúcia a už nikdy neboli tým, čím bývali.
A čím bývali?
Patrikom a Helenou.
Ale to už si vymýšľaš!
Nie. Naozaj.
A čo robili krhly vo voľnom čase?
Dovtedy chodili po piesok, kým sa im uši neobili. Potom boli hluché a museli sa naučiť posunkovú reč.
To je aká?
Taká, že posúvaš krhly z brehu pieskového jazera dolu do piesku.
Takže tak všetky zomreli?
No jasné.
A čo potom?
Boli mŕtve. Až kým nepomreli.
Táto rozprávka sa mi vôbec nepáči.
Tak si nechaj snívať lepšiu. Dobrú noc.

Dekel.

A zas je nedeľa.

Sneh sa zmenil na sivú pľačkanicu, cesty boli plné mokrého štrku a  dočasných potôčikov, Grácia venovala svojim zúboženým topánkam smutný pohľad. Všetko je také nevrlé, stromy okmásané, topiaci sa sneh odhalil nepeknú trávu, ktorá sa už pod ním stihla udusiť. Obloha je bezútešne sivá a jednofarebná. Obzerajúc ohavnú prírodu, Grácia stúpila do niekoľko centimetrov hlbokej mláky.
"Kristapána, do pekla!"
"Kto pečie Ježiša?" znenazdajky sa tam objavil chlapec v zelenej bunde. Takej krikľavej, že mala Grácia zrazu neovládateľné nutkanie polámať chlapcovi prsty.
"Uch! Daj mi svätý pokoj." ponožka jej nasiakla špinavou ľadovou vodou a nemala náladu na rozhovory.
"Ty si veľmi nábožné dievča. Ako sa voláš?" nedal sa odradiť zelenovetrovkár.
"Vravím ti, daj mi pokoj!" Grácia pridala do kroku.
"To je príliš dlhé meno. Budem ťa volať Pokojka. Ty ma môžeš volať ako chceš." a tiež pridal do kroku.
"Fajn. Tak ťa budem volať Slizký krikľavý obťažovateľ." jej krok sa už blížil k behu.
"Fíha, ty si rýchla. Máš nejakú bežeckú medajlu,Pokojka?" Slizký krikľavý obťažovateľ prudko vydychoval.
"Dvestoosemdesiattri." mokrá ponožka sa jej lepila na prsty a vysielala chlad do celého tela.
"Takže slečinka je vtipkárka. Počkaj. Nie si ty tá Grácia Deklová?" Obťažovateľ trochu stuhol.
"A čo keby som bola?" Grácia začala mať toho akurát plné zuby.
"To by som sa fakt čudoval, že  také fajn dievča má takých nepríčetných rodičov. A ešte by som sa ťa opýtal, že kde máš tie zvyšné dve, aby si vedela, že sa vyznám aj do toho umenia. A ešte by som ti povedal, že mi z teba od-oné dekel." vysypal Obťažovateľ z rukávu krikľavozelenej vetrovky až sa zadýchal a začaloho pichať v boku.
"Nepríčetných rodičov? To s tými Gráciami počujem úplne-kompletne prvý raz. A vôbec. Odkiaľ by si o mne niečo vedel?" Grácia cítila, ako jej tečie z nosa, nemala vreckovky a to ju ešte viac znervózňovalo. Potiahla nosom.
"Príčetní rodičia nepomenujú decko Grácia. Počkať, si to ty? Tak potom bez urážky. Stále si v novinách, Grácia hento, Grácia tamto, športovcom venujú dva riadky, ale z kultúry sa idú všetci poskladať. Recituješ, nie?"
"Recitujem, áno. A teraz by som už bola rada, keby si na mňa prestal rozprávať a ešte lepšie by bolo, keby si zmenil tempo alebo smer."
"Ja som na tom nikdy nič nevidel. Aby sa celá trieda naučila básničku, potom ju povieš pred spolužiakmi, tí sa rehocú jak debili, zabudneš text, dostaneš päťku a to dookola každý rok. Ale futbal, to je niečo! A je moje meno v novinách? Nikdy."
"Už naozaj neviem, o čo sa snažíš, chceš zapôsobiť, alebo sa hádať? Čo keby si vyhovel mojej požiadavke a už ma naďalej neobšťastňoval svojou prítomnosťou?" studená mokrosť v jej topánke už vyvolávala vrásnenie kože na palci na nohe - cítila ako sa jej hužve a tvaruje mokré pohoria.
"Eej, drsná! Mne sa páčia drsné dievčatá." žmurkol na ňu, ale ona to nevidela.
"Tak sa choď olizovať s brúsnym papierom a daj mi pokoj!" Grácia strácala zvyšky trpezlivosti. Obťažovák sa zasmial. A pokračoval v obťažovaní.
"S brúsnym papierom. Ty si isto vtipná. Teba je na recitovanie škoda. A čo recituješ? Modlitbičky?"
"Ach ale choď do pekla!" znovu musela potiahnuť nosom. Praskla jej pera. Všetko bolo zle.
"Haha, to vieš."
"Ja už naozaj neviem, ako ti to povedať. Otravuješ ma. Mám hrzoný deň. Tečie mi do topánky a je mi zima. Ani sa nepokúšaj navrhnúť mi, že ma zohreješ, lebo budem agresívna. Ak ešte niečo povieš, som schopná zavolať políciu, takéto správanie by sa proste nemalo akceptovať. Vieš koľko krát som ťa požiadala aby si prestal? Asi tak milión. Ale pánko je dôležitý a nedá mi pokoj, ani keď ho popýtam slušne, ani keď ho popýtam neslušne." celý čas sa pozerala na špičky topánok, zvierala päste, srdce jej bilo, ako keby jej šlo o život a očerveneli jej líca.
Obťažovateľ záhadne stíchol.
"No vidíš, ako si to pekne zvládol, debilko." pozrela sa naňho, ale ten už tam nebol. Len na kanáli niekoľko metrov za Gráciiným chrbtom chýbal dekel.

Tmy a smútky.

Poznáš to. Keď vynecháva pero. Som vypísaná a unavená. ani sa nevládzem hýbať. Je mi trochu zima a trochu smutno. Zima a smutno chodia vždy za ruky.  Bolia ma rebrá. Ja som to takto nechcela. A bolí ma hrdlo. Niekedy pomôže teplý čaj hudba a plač. Ale dnes nie.

A na svete ja akási tma divnej štruktúry. Ako sa dá dočasne odísť zo sveta? Ako po hádke s rodičmi, tresnúť dverami a mať pokoj. A potom, keď ti to je ľúto, zase dvere potichu otvoríš a všetko je ako pred tým.

Ako keď robíš grimasu. Nerob to, lebo ti to tak ostane.

Labutia láska.

Labuť Ladislav plával proti prúdu, akoby sa nechumelilo. Veď sa ani nechumelilo. Všetci ľudia v tmavých kabátoch, čo išli cez most ponad rieku, nervózne dvíhali pohľady k oblohe a šomrali, že toto čo zas budú za Vianoce a nech už sneží. Odrážalo sa to aj na ich štedrosti, čo sa hádzania suchého pečiva do  vody týkalo a Labuť Ladislav už bol tiež celkom nervózny, lebo mal rád, keď jeho inak čisto rybací jedálniček oživilo ľudské jedlo.

Jeho celoživotná láska, labuť Lenka neznášala jeho nervozitu ľahko. Ukryla si hlavu pod krídlo a odmietla sa s ním rozprávať, kým nebude normálny. To na Ladislava doľahlo ako ťažká páperová perina, Ladislav totiž vôbec nevedel, čo pre Lenku znamená "byť normálny". Celý život plával proti prúdu, šiel si za svojimi rybkami, vnáral sa hlboko pod pružnú hladinu, ale kedy bol normálny, to vôbec nevedel. Načechral si perie a šiel na preplávku. Zastal pri moste a uprene sa díval na siluety postáv na ňom. Kráčali rýchlo, krčili ramená a niesli v rukách igelitové tašky. Niekedy sa jeden druhému pozdravili, ale vôbec sa neprestávali mračiť. Iba menšie deti občas zastavili, ovinuli malé rúčky okolo tyčí na zábradlí a pozerali dolu na labute ako spoza mreží, aha mami, oci, pozri, labuťovia, rodičia ich poťahali za kapucňu, že to sa nerobí, že to zábradlie je špinavé a nono a deti sa sklamane zábradlia pustili a utreli si zababrané ručičky do šuštiakov.

Ladislav nikdy ľuďom celkom neporozumel. Bývať pod mostom považovali za niečo zlé, pričom v ríši labutí to bolo jedno z najlepších miest pre domov. Niekedy do vody púšťali jedlo a niekedy do nej pľuli. Nemal rád kačky, chýbala im hrdosť. Človeku by skočili aj na pekáč, len aby utŕžili omrvinku chleba, za to labute, tie za potravou ladne doplávali. Ľudia nikdy nevraveli, že idú kŕmiť kačky. Ani kačky a labute. Aj tie najmenšie deti vedeli, že prišli kŕmiť iba labute a kačky len otravujú.

Ani jeden človek sa dnes nezastavil, aby hodil na zvlnenú hladinu nalámaný chlieb. Labuť Ladislav sklonil hlavu, otočil sa a s prúdom doplával k Lenke, nežne jej zobákom vybral hlavu spod krídla, ospravedlinl sa a aj keď nevedel za čo, povedal jej, že už sa to nikdy nezopakuje. Lenka hlboko vzdychla a popýtala Ladislava, aby jej ulovil rybku na večeru, ale to už Ladislav nepočul, lebo si v duchu želal, aby snežilo a vzbudilo to v ľuďoch predvianočnú chuť pomáhať. A tak obe labute ostali hladné a smutne sa pozerali na hviezdnu oblohu, či z nejnáhodou nzačnú padať chladné vločky.

Prirodzenec.

Neboj, nebo nič iné nerobí, len sa smeje. A to je strúhaný kokos, čo poletuje okolo pouličnej lampy. Môžeš roztiahnuť dáždnik. Ten nemáš, musia ti postačiť kútiky úst. Otvor oči, čiapku si stiahni nižššie na uši. A zaviaž si šnúrku na pravej topánke, potom môžeš ukryť ruky hlboko v útrobách vreciek kabáta, obopnúť prstami balíček vreckoviek a kľúče. Je ti zima. Zježili sa ti pod šálom chĺpky na krku, zachveli sa ti plecia. Už to nie je ďaleko.

Konáre stromov sú čierne pukliny v tmavom oblačnom mramore. Možno práve táto lieska zhodila svoj pozlátený odev mimoriadne eroticky. Posielala chodníku v parku stovky zaľúbených listov, no ten nikdy nenapísal späť, poprieť gravitáciu bol preň príliš tvrdý oriešok. Potom prišli zametači a zhrnuli rozmočené listy a nevylúsknuté oriešky na kopu. Lieska ostala nahá na zimu a na ocot. Mrazí ťa na lícach, chladnú ti členky, zrýchli. Krok, tep a frekvenciu vydychovania bielych obláčikov, ktoré ti rýchlo zmiznú z dohľadu a rozpustia sa na zahmlené spomienky.

Naplánuj si, čo spravíš,keď prídeš domov. Umyješ si ruky, prezlečieš sa, zababušíš sa do deky, urobíš si čaj a budeš kresliť. Nakreslíš dvadsaťdva vtáčikov sediacich na jednom drôte. Napíšeš príbeh o lieske a chodníku. A mohla by si dokončiť všetky tie práce, čo sa kopia na tvojom stole a zakaždým, keď prejdeš okolo, zachvejú sa túžbou po dokončení, plné nádeje, že konečne nastal ich čas a už na ne nenecháš padať prach. No ty si k nim chladná a ľahostajná. Ozaj, nechceš o nich napísať?

Pozri sa na túto vianočnú reklamu. Spravila by si ju lepšie. Taká príležitosť na hru so slovami a oni ju nechali odplávať. Nebol to dobrý nápad, dávať si len jedny pančuchy, cíť, ako sa chlad prebíja cez každé očko. Prikáž im, aby sa zažmúrili. Asi ťa nepočúvnu, ale za pokus to stojí. Aha, aha, všimni si tohto pána. Stojí uprostred chodníka a k ústam si ako v spomalenom zábere dvíha zapálenú cigaretu. Fúka silný vietor a on sa nikde neponáhľa. Ktovie, čo robil včera o takomto čase. Možno presne to isté. Kam sa pozerá? Sleduje tú pani v modrej vetrovke, čo ide po schodoch a nesie v každej ruke igelitku? Možno ju tu chodí sledovať každý deň, ale ešte nenazbieral dosť odvahy, aby sa jej prihovoril. Čo keby si ho použila v najbližšom príbehu, čo?

Tvoje lýtka už naozaj nie sú šťastné, keď sa teperíš hore kopcom po obrubníku. Nestúpaj na čiary. Nechceš predsa pupienok ako Colin. Obrubník kľučkuje okolo smutnej betónovej lavičky. Kedysi, keď boli ešte malé betónové prášky, chodili spolu do školy. Prášok, z ktorého bol obrubník bol na základke strašný hulvát. Každý vedel, že z neho nič lepšie ako obrubník nevzíjde. Lavičkový prášok bol výborná žiačka. Obrubníky ju šikanovali. Učitelia si ju nevedeli vynachváliť a tvrdili, že z nej bude prinajmenšom základ domu, alebo pilier mosta. Nešťastne sa zaľúbila do obrubníka. Pokazila si priemer, učitelia si prestali byť takí istí jej jasnou budúcnosťou a obrubníky ju šikanovali ešte viac. Nakoniec z nej postavili túto smutnú lavičku na mieste, kde sa už navždy musela pozerať na jej milovaný obrubník, ako sa jej vyhýba a posielať mu vzdušné bozky s jednosmernou letenkou. Zadýchaj sa.

Pri základke si traja malí chlapci merajú sily.
"Vieš toto?"
"To vie každý. Ale vieš to takto?"
"Počkaj. Takto?"
"Nie. Ty si krepý."
"Ale ty zas nevieš toto!"
"Viem, aha!"
Stratí rovnováhu pri šplhaní na kovový stĺp a dopadne na dlaždice.
"Kto je tu teraz krepý?"
"Ale drž zobák."

Choď ponad kanál. Silno stisni kľúče vo vrecku pre prípad, že by sa rozhodli, že ich život už nemá zmysel a chcú ho ukončiť rýchlou šípkou do kanála. Možno ich tým udusíš, ale radšej mŕtve kľúče ako žiadne kľúče. Už si ich celkom zohriala. Blíži sa ich čas. Vytiahneš ich z vrecka, aby si si odomkla, vyšmyknú sa ti a spadnú na zem. Možno si polámali kľúčne kosti. Ale na odomknutie stačia.

Výborne. Si doma. Môžeš využiť všetko, čo sa ti stalo. Tak poď, pretav svoj život do umeleckej činnosti. Haló. No dobre. Ale aspoň sa prezleč. Čo to zas robíš? Postav sa z tej postele a choď tvoriť!  Nehnevaj ma. Pozri na to všetko, čo si začala a nedokončila. Ani ťa nenútim to dokončiť, ak chceš, začni nové, ale pre kristove rany prestaň scrollovať ten instagram! Počúvaj. Aspoň malý príbežíček. O tom ujovi s cigaretou. Ach jaj.

No jasné. Kto som ja, aby som ti rozkazovala. Len malá nevypočutá múza.

(Nechce mi povoliť dať srdiečko ako nadpis.)

Mám sa modro, ako už dlho nie. Mám náladu na pekné veci a ony akosi len tak existujú v okolí. Cítim sa šťastne. Začala som na večeru jedávať mrkvu a na raňajky chipsy a kyslú vextu. Skoro som nespala, ale vôbec nie som unavená. cítim sa šťastne a spokojne. Počúvam dobrú hudbu, ktorú mi podsúva Spotify. Neprekáža mi tma a proti zime na nohy som sa vyzbrojila mikulášskymi ponožkami. cítim sa ako naozajstný človek. Taký, aký by som chcela byť. Mám vystretý chrbát a do klávesnice ťukám ako do klávesov na klavíri, len trochu rýchlejšie, lebo písmenká viem čítať a noty nie. A som šťastnejšia každým nádychom a cítim sa tak vyrovnane a život je sám o sebe skvelý.

Chcela by som napísať veľa veľa o tom, ako sa mám dobre, ale neviem, aké na to existujú slová. v tejto chvíli na to existujú asi len pocity.

Je krásne zobudiť sa vedľa Filipa. Spolu vstať a ísť si uvariť čaj a iba tak sa mať radi a v studenej a ošarpanej budove jeden do druhého prelievať horúcu a krásnu lásku z veľkej zelenej šálky. A tešiť sa z Harryho Pottera, aj keď sme tri a pol filmu prespali. Ani jednému z nás to nechýba, sme Potterovsky skúsení. A rozostrapatí.

Polovodič.

Malé mole vyžrali dierky do tmavomodrého zamatu, ktorý bol rozprestretý vysoko nad cestou. Na ceste bola čiara, do ktorej asi tiež niekto vyžral diery. A ešte na nej bol autobus, ale ten už nemal diery, iba vodiča. Vodil autobus a možno aj elektrický prúd, ale to už nikto nezisťoval. V každom prípade určite nikoho nevodil za nos.

Okrem toho, že z ničoho nič dostal chuť na mrkvu, padlo naňho uvedomenie, že zabudol zastaviť pri vlakovej stanici, lebo tam nik nevystupoval a hneď mu aj ošediveli dva vlasy. Teraz má teda náskok a cestujúci nestihnú svoj jediný spoj za príbuzenstvom. Na najbližšej zastávke nik nestál, no napriek tomu šofér zastal a ostal stáť dobré dve minúty, aby odčinil svoj náskok. 

Na sedačke v zadnej časti autobusu sa zamrvilo dievčatko s ružovými lícami v ružovej kombinéze s ružovou čiapkou, šálom a rukavičkami a zakričalo z plného hrdla: "Veď poď uuus!"

Cestujúcich sa zmocnili rôzne pocity, niektorí sa začali smiať, iní pokrútili hlavami a vrhli na dievčatko karhavé pohľady, ďalší predstierali, že nič nepočuli a niektorí dokonca naozaj nič nepočuli, lebo boli zaneprázdnení skúmaním hviezd.

Šofér sa s kamennou veľmi pomaly vyklonil spoza svojej šoférskej stoličky, v autobuse náhle nebolo  počuť nič okrem vrčiaceho motoru, cestujúci sedeli ako zarezaní (ak teda zarezaní vedia sedieť) a pozerali sa jeden na druhého s kolkovanou žiadosťou o porozumenie v očiach. Pozrel sa na ružové dievčatko a hlbokým hlasom sa opýtal: "A kam sa tak ponáhľaš?"

Ružové dievčatko zbledlo a schovalo sa pod sedačku. Mamka sa usmiala na vodiča a povedala, že dievčatku je teplo a že už chce byť domka. Vodič sa usmial na mamku a povedal dievčatku, nech vylezie. Dievčatko zaliezlo ešte hlbšie.

"Tak čo povieš, už mám ísť?"

Dievčatko zaryto mlčalo, obzerajúc si všetky krásne žuvačky, čo kedy kto zaspodu nalepil na sedadlo. 

"Bez tvojho povolenia sa ani nepohnem." šofér poreboval vytrhnutie z každodennej rutiny.

ružové dievčatko začalo počítať žuvačky, ale vedelo len do šesť, takže mu to vôbec nestačilo. Mamka povedala šoférovi, nech už ide, ale ten trval na svojom.

Cestujúci sa začali potiť. Nastala tichá panika, ľudia klepkali nohami a šúchali si čelá prstami. Šofér si uvedomil, že o tomto čase už mal byť dávno na ďalšej zastávke a ošediveli mu ďalšie tri vlasy, ale bol to hrdý muž, ktorý si stál za svojím slovom, a tak nemohol odísť, hoci musel. Po krku sa mu skotúľala kvapka potu a znovu sa opýtal dievčatka, čo má robiť. Dievčatko sa hanbilo čoraz viac. Mamka mu prikázala vyliezť spod sedačky, ospravedlniť sa a povedať, aby šli, no dievčatko sa rozplakalo a odmietlo sa pohnúť.

Cestujúci si začali uvedomovať, že takto nestihnú svoje prestupy a nedostanú sa domov ani k príbuzenstvu, budú musieť ostať celú noc na prestupnej zastávke a to sa žiadnemu z nich nepáčilo.  Len tí, čo si obzerali hviezdy sa o nič nestrachovali. Staršia dáma v klobúčiku sa postavila zo sedadla a začala dievčatko ťahať do uličky, ale nakoniec jej len zvliekla ružovú rukavičku s princeznovským motívom a hodila ju do tváre ružovej mame kričiac, aby si vychovala svojho spratka. Ružová mama sa teda pokúsila vychovať svojho spratka, ale márne na ružové dievčaťko kričala, pretože to sa rozplakalo ešte viac, sopeľ jej tiekol na kombinézu a robil fľaky na tvári princeznej Elsy. Slzy z pravého a ľavého oka sa dievčatku stretávali na brade a nechávali za sebou mokré cestičky. 

"Proste povedz, nech už ideme, Rapunzelka a bude dobre!"

Ľudia sa začali otáčať  a chichotali sa na matke, ktorá pomenovala svoje dieťa Rapunzel. To samozrejme boli tí, ktorí nemeškali ne prestup, pretože tí boli zaneprázdnení hľadením na hodinky každých pár sekúnd a hryzením do pier, alebo hľadenímna hviezdy. Ružová Rapunzelka spustila veľmi hlasné rumázganie a celý autobus už bol veľmi nervózny, najmä šofér, ktorý už mal medzitým naozaj veľkú chuť na mrkvu a ošedivelo mu ďalších päť vlasov.

Na zastávku prišiel iný autobus. V tomto autobse to vyvolalo veľký zmätok, ktorý vyústil do nadšeného hulákania a cestujúci sa dožadovali otvorenia dverí. Vodič ich teda pustil von, všetkých, vrátane Ružovej mamy, Rapunzelky aj nahnevanej panej v klobúku, dokonca aj obdivovači hviezd prestali obdivovať hviezdy a prestúpili na druhý autobus, ktorý už o chvíľku plne naložený vyštartoval zo zastávky, čím spravil z vodiča prvého autobusu jediného človeka v okolí. Ten sa pohodlne oprel a začal rozmýšľať, čo so životom. Po dôkladnom premyslení vycúval zo zastávky a namieril si to domov.

Len čo prišiel, vytiahol z chladničky hovädziu polievku a vylovil z nej kus sladkej mrkvy. Potom šiel do spálne, vyzliekol sa do slipov a ľahol si k manželke.
"Ako bolo v práci?" spýtala sa rozospato.
"Veď to poznáš, suchý obed." odvetil a zaspal.

Vločka.

Prišiel biely kôň. O mesiac neskôr za ním dobehol aj Martin, ale to už bolo všade nasnežené. Všetci boli nahnevaní, cestári, šoféri, babičky a deduškovia, aj farár a predavačka. Len deti lepili nošteky na studené okná izieb a obzerali si tú nádheru, zapackali malými prstami sklo a mamky ich za to pokarhali. Domy boli ako opačné snežítka, niekto nimi zatriasol, no snežiť začalo vonku. Bolo ticho, ako keď biela mačka prešliapne z labky na labku.

Maruška patrila k tým deťom, ktoré sa lepili k oknám, no jej mamka si zatiaľ nič nevšimla, a tak pokojne opierala čelo o vyleštené sklo a s otvorenými ústami sledovala chuchvalce vločiek, ako sa krútia a šantia. Ako keby bol vzduch plný mladúch na svojich svadbách a žiadni ženísi. Keď vonku hrmelo, tatko vravel, že sa čerti ženia, ale Maruška nevedela za koho, lebo nevesty padali teraz, keď bolo ticho. Videla ich čoraz horšie, vlastný dych jej zastieral výhľad. Odtiahla sa od okna a nakreslila do hmlového obláčika kostrbatú snehovú vločku. A už sa rozhodla. Keď bude veľká, bude snehová vločka alebo nevesta. Alebo ešte možno smetiar, aby sa mohla voziť po stojačky na smetiarskom aute.

Napokon sa stala tou vločkou. Dlho sa učila, ako správne padať, aby to až tak nebolelo a ako sa pohybovať s ľahkosťou a tancovať na špičkách a udržať sa vo vzduchu. Ako byť krásna a chladná, vytvárať jedinečné kryštály a byť bledšia ako list zošitu z geometrie. Samozrejme, stálo to veľa úsilia a sĺz, ale dokázala to. Na tento deň sa pripravovala celý život, toto bola jej premiéra. S ostatnými kolegyňami vločkami sa nervózne chichotali v nebeskej šatni, navzájom si zapínali zipsy na bielych šatách, zakladali si závoje a dookola preskúšavali piruety. Maruška nikdy nebola taká nervózna. Pozerala na seba do zrkadla, bola biela ako stena, ešte belšia ako zvyčajne. Teraz odtancuje svoju životnú úlohu. Ale čo potom? Založila si nohu za hlavu, aby sa rozcvičila. Postrapatila si tým vlasy a skoro sa rozplakala, ale iná vločka jej prišla na pomoc a upravila jej účes.
"Nádhera!" zvolala hlavná vločka. Nikto ju nikdy nepočul prísť, tak nenápadne a potichu sa pohybovala. "Dievčatá, dnes to roztočíte! Nezabudnite na choreografiu, celé roky tréningu by vyšli nazmar!"
Už aj tak nervózne vločky znervózneli ešte viac, začali si hrýzť nechty a kmitať nohami, niektoré sa triasli a plakali.
"Plač je prirodzený, to je klasická predpádová úzkosť, moja," naklonila sa hlavná vločka k plačúcej vločke v kúte, "Teraz máš pocit, že sa ti to neoplatilo, ale keď budeš tam vonku, všetko bude inak."
"Ako viete?" opýtala sa iná vločka roztraseným hlasom. "Sama ste predsa nikdy nespadli."
"Pravda. Ale teóriu mám v malíčku. Tak šup-šup dievčatá, Upraviť závoje, vyrovnať chrbtice, tak, tak, moja, len trochu zdvihni bradu, na špičky, to platí aj pre teba, moja, áno, teba myslím a zaujmite prvú pozíciu. Krása. Iba ty, moja, počúvaj, ruka musí byť v štyridsaťpäť stupňovom uhle, to ti to nestalčilo povedať tých osemstopäťdesiatkrát? No vidíš. A teraz na veľké javisko, dievčatá. Pamätajte, buďte ako labute, krásne, chladné a majestátne."
Hneď ako hlavná vločka opustila šatňu, v miestnosti zmizla podlaha. Maruška zalapala po dychu, takto si to nepredstavovala. No po pár sekundách pádu si to začala užívať. Dokonale naledovala choreografiu, bolo to nádherné, videla ostatné vločky, ako sa trblietajú na svetle a bola taká šťastná, ako nikdy pred tým.

Po niekoľkých minútach však choreografia skončila a medzi padajúcimi vločkami nastal zmätok, začali pobiehať hore-dole, chytali sa za ruky a objímali sa, zem bola čoraz bližšie a s ňou aj dopad. "Čo teraz? Čo teraz?" šepkali medzi sebou vyľakané vločky a ronili slzy strachu. Maruške vstali vlasy dupkom. Cez slzy nič nevidela, nuž zavrela oči a pritisla si kolená k hrudi. Horúce slzy jej tiekli po tvári, až celkom spriesvitnela. Dopadla na komín, kde z nej ostala miniatúrna mláčka.

Obláčik pary z okna zmizol, ale slabý obrys vločky ostal na mieste. Maruška zoskočila z parapety, potiahla nosom a išla popýtať mamku, aby jej uvarila krupicovú kašu.

Novembrové dni.

Kráčam do školy a zisťujem, že kým som sa nepozerala na stromy, celé sa ošklbali. Je veľa tmy a málo svetla a na plotoch mrznú pavučiny. Pred základkou sa deti hádajú o správnej definícii kickboxu a mne je trochu zima a trochu teplo. Celý deň som akási uštipnutá, správam sa najlepšie ako môžem a dvaja učitelia ma nazvú arogantnou. Trochu ma to mrzí. Trochu tancujem. A spievam, až si necítim hlasivky. Trasie sa mi hlas a kolená a už nevládzem, a tak utečiem a počítam absolútne lomené príklady a absolútne ma to láme. A cestou domov si vravím, že už predsa len musím niečo napísať, lebo všetko zabudnem. A plánujem si, čo všetko spravím, keď prídem domov. Vyzlečiem si kabát, zapnem si hudbu a upečiem koláč, kým bude v rúre, naučím sa chémiu, trochu sa budem tešiť, že máme s Filipom výročie a potom si vyžehlím veci a nalakujem nechty. Prídem domov a vyzlečiem si kabát. Sedím na posteli a pozerám do zeme. Pustím si hudbu. Nemáme čokoládu, nemôžem piecť. Umyjem riady. Ocino príde domov, vyžalujem sa mu na učiteľov, čo mi povedali, že som arogantná a drzá, aj keď som vôbec nebola a strašne sa pri tom rozčúlim. Potom doumývam ten riad. Otvorím si zošit z chémie a po prečítaní kovovej väzby zistím, že toto nepôjde. Tak pridám na instagram peknú fotku, ako dávam Filipovi pusu na líce. Ale chémia sa vôbec nespamätala a ostala nezrozumiteľnou. Tak idem kúpiť čokoládu. Medzitým som celkom smutná, že Trump vyhral voľby. V obchode stretnem suseda. Povie mi, že načo čokoládu. Že najlepšia sladkosť je aj tak šunka. Pečiem koláč. Dám doňho jahodovú detskú výživu, ktorá vôbec nechutí ako jahody. To sa v koláči stratí. Jedno z troch vajíčok má dve žĺtka, tak je to, ako keby som tam dala štyri vajíčka. Filip tvrdí, že jednovaječné dvojičky sú mutanti. Koláč vyšiel z rúry celkom divnej farby, ešteže som mala tú čokoládu. A neviem, čo so sebou. Chémiu sa neučím, tak chcem byť aspoň trochu produktívna. Nakreslím obrázok rozvodovej skrine. Na štvrťroka mi vychádza trojka. Pod sprchou rozmýšľam, čo by sa dialo, keby som skončila so sólovou dvojkou z chémie, nie som si istá, ale mám pocit, že som posledná v triede, kto ešte nikdy nemal dvojku na vysedčení. A je mi smutno. Mám svetabôle. Starnem. Mám zlé známky. Teda jednu. Mám jednu zlú známku. Ale to stačí. A je mi trochu do plaču. Ľudia sa so mnou až tak nerozprávajú a keď áno, tak mi vravia, že som arogantná.


...Ale aspoň som dnes videla dvojžĺtkové vajíčko. Bolo veľmi oválne. A vajíčkové.

Kto je fiktívny teraz, há?

Razdvatriosem.

Vzduchom poletovalo páperie a po dopade na zem sa menilo na šmykné mláčky. Bol štvrtok. Nohy mi kráčali už len tak samy od seba, šál bol príliš úzky, ostrý vietor mi tlačil k hrdlu mrazivý nôž, až mi naskočila husia koža. Zas mi plakalo pravé oko. Cítila som, ako mi studená slza značí čierny chodníček od oka k uchu. Vreckovka jej presušila cestu. Spomenula som si, že je štvrtok, keď som vychádzala spoza rohu na námestie a očakávala som uja, čo predáva knihy. Bol tam. Pristavilo sa pri ňom dievča. Povedalo, že by chcelo knihu, ale nevzalo si okuliare, lebo ide na rande. Ujo sa zasmial, odporučil jej už nikdy nenechávať okuliare doma. A že čo ak bude chalan škaredý a ona si nevšimne.

Vtedy som si povedala, že si pripadám ako v poviedke. Život napodobňoval umenie. Predstavila som si spisovateľa v kockovaných papučiach a s hustým obočím, ako sedí za písacím stolom a píše o ujovi s knihami poviedku, v ktorej iba prejdem po námestí a usmejem sa. To by sa mi páčilo, mať takýto zmysel života. Pre nič iné som neexistovala, len aby som prešla okolo a usmiala sa.

Pouličný kníhkupec potom prežil ešte niekoľko zaujímavých príbehov, kým sa zotmelo a on si pozbieral knihy do kartónovej škatule a naložil do auta, aby šiel domov prečítať svojim deťom rozprávku. A na druhý deň šiel predávať knihy do iného mesta na iné námestie.

A ja som medzi tým prišla domov a stále som sa usmievala, aký mal môj život pekný zmysel a už mi ani tak nevadilo že sneží takto skoro a  že už sa stmieva, aj keď som len prišla zo školy a uvarila som si čaj.

Lenže potom mi napadlo, že čo ak nie je žiadny spisovateľ s huňatým obočím za písacím stolom? Kto využije zmysel môjho života? Tak som vzala pero do vlastných rúk. a napísla som o tom, aká mi bola zima, ako mi tiekli slzy a aká som bola šťastná. A tak sa pre istotu umenie inšpirovalo životom.

Také.

Je jeseň a je zima
a pĺznu stromy a vlasy
a zubné kefky.

A prší a sneží,
ulice zívajú ústami
a prázdnotou.

A som šťastná ako pes,
čo ho v tomto počasí
ani von nevyhnal.

Lebo lepšie byť
šťastná na ulici na jeseň
ako smutná v lese v lete.

Alfabety

Sivozelená tráva sa z posledných síl plazila po zemi na cintoríne, kým po nej modliaci sa ľud nemilosrdne šliapal zapaľujúc sviečky. Cez husté oblaky sa občas predral lúč a vyzeralo to ako zo svätého obrázku, no to si nik nevšímal.
Pán v čiernom kabáte zašepkal druhému pánovi včiernom kabáte:
"Vieš, čo vidí optimista na cintoríne?"
A druhý pán v čiernom kabáte nadvihol obočie:
"Čo?"
"Samý plus."
Obaja páni sa zachichotali, až im čierne kabáty poskakovali na pleciach.
Dievčatko o dve hrobové uličky ďalej to zbadalo, potiahlo mamku za čierny kabát a ukázalo na pánov prstom.
"Prečo sa smejú, veď cintorín je smutný."
"Cintorín môže byť smutný. Ale oni sú veselí. Neruš a pomodli sa za prapraprababičku, aby šla do neba."
"Už som sa. A ak tam ona ešte nie je, to jej už nepomôžem. Je mi zima na nohy."
"Veď to ešte vydrž."
"Nech sa prapraprababička pomodlí za mňa, aby som neochorela radšej."
"Alžbeta!" pohoršene zvýšila hlas mamka, zatiaľ čo v ich okolí sa otočili dve staršie panie a jedna slečna.
Alžbeta prvá si prvá uvedomila, že reč nebola o nej, poškrabkala sa za uchom nadvihujúc baretku a pokračovala v škrtaní zápalkou.
Alžbeta druhá, pozorujúc Alžbetu prvú, tiež si všimla, že reč nie je o nej, prehrabla si vlasy prstami a vystrela chrbát.
Alžbeta tretia sa cítila urazená, že na ňu kričí akási cudzia sopľaňa, "Čo si to dovoľujete," vraví, "Toto ja nebudem tolerovať!", na čo sa Betkina mamka ohradila slovami: "To sa vás netýka, to táto malá drzaňa." a štuchla do dcéry, ktorá sa dôsledkom štuchnutia potkla o náhrobný kameň prapraprababičky a vypadol jej rozkývaný zub.
Ale Alžbete tretej už celkom nefungoval sluch, preto sa z tejto vety dovtípila, že drzaňou bola nazvaná ona a malá Betka pola postrčená, aby ju fyzicky napadla. Nazúrene preto schytila pohrebný veniec a hodila ho po Betkinej mamke, ktorej sa prevliekol cez hlavu a vyzeral ako kvietkovaný náhrdelník. Tá bola krásna. A rozčúlená. Zvliekla si ho z hlavy a hodila ho naspäť na Alžbetu tretiu, nech sa spamätá. Alžbeta tretia sa však nespamätala ani trochu, pretože medzitým ku nej po štvornožky začalo liezť dieťa s krvavými ústami. Prežehnala sa a rýchlo sa schovala za najbližší kríž. Betka vypľula krv na hrob manžela Alžbety tretej, ktorá od rozčúlenia a strachu nevedela, čo so sebou, tak sa pre istotu pomodlila k Panne Márii. Betkina mamka zdvihla Betku zo zeme, oprášila jej kolená a za ruku ju odvliekla k hrobu prastrýka starej mamy.
Keď druhému ujovi v čiernom kabáte zmizli z dohľadu, naklonil sa k prvému ujovi v čiernom kabáte a zašepkal: "Tak ako alfasamec v revíri, na cintoríne môže byť iba jedna alfabeta."
Prvý sa uškrnul a odvetil:  "Ako som povedal, cintorín je samý plus."
A Alžbeta tretia sa odvtedy každé ráno pokropí svätenou vodou.
A Betke doniesla zúbková víla dve eurá.

Pekné.

Čakáreň praskala vo švíkoch. Mama ukazovala dieťatku slniečko na nástenke. Dvaja malí chlapci si dali súťaž v kašľaní a za neprestajného okrikovania mamkami kašľali čoraz hlasnejšie a veľmi sa na tom zabávali. Setrička ma zavolala do ambulancie a hneď aj poznamenala, že som si slabo tlačila na vatičku a budem mať z odberu modrinu. A po vyšetrení a ďalšom odbere mi napísala ospravedlnenku an celý deň. A ja som šla do školy. Za odmenu, že som neplakala, keď ma pichali, som si kúpila čokoládovú buchtu. Všade bolo tak ticho. Niekedy mám rada toto mesto.

Videla som prilietať labute. Prvý krát v živote. Boli obrovské a biele a nádherné. A boli tak blízko, že som ich počula šuchotať krídlami. Bolo to čarovné a svietilo slnko. Rada chodím od lekárov, všetko je vtedy celkom iné. Iný sklon lúčov a krajší život. Všetci sú v škole a ja nie. A potom som v škole aj ja. Ale aj tak som šťastná.

A cestou domov som stretla troch zametačov. Sedeli na novoosadenej lavičke a rozprávali sa s okoloidúcou tetou, že čo to majú za prácu. Teraz zametú a zajtra tam je zas všetko lístie. A teta s nimi súhlasila. 

Ujo na námestí predával knihy. Fúzatý ozembuch zo syrového stánku na mňa zapískal. stretla som učiteľku zo základky, z diaľky sa na mňa usmievala. Svietilo slnko a všetko bolo v poriadku (okrem toho hvizdu, ale s tým sa viem vyrovnať).

Deň.

Pekný deň:
Cez najmenšiu očnú štrbinku mi preniká do hlavy bolesť tupá ako vyšívacia ihla. Ani sa nepokúšam teperiť sa z postele, všetko je čoraz horšie a tmie sa mi pred očami. Pondelok. A potom sa prečo nie, ozvú kŕče z brucha, že čau. A odvtedy sú hlava a brucho spojené nádoby naplnené bolesťou, ktorá ma pripravuje o vzdelanie a socializáciu a paralyzovaná prelievajúcou sa bolesťou, prikovaná tiažou vlastného tela o posteľ, pozerám seriál. Chce sa mi spať, tak ho vypnem, ale v tichu počuť bolesť aj jej ozvenu a druhú ozvenu a tretiu. Každý výlet na záchod a späť prináša niekoľko minút hlbokých nádychov a výdychov a skučania a tisnutia si jednej dlane na čelo a druhej na brucho. Do plastovej krabičky napustím horúcu vodu, aby som si ju mohla prikladať na kritické časti tela, ale zistím, že preteká a potom preteká aj druhá a keď začnem pretekať aj ja, vzdám to. Ja to asi celkom vzdávam.
Taký mám deň.

Povery, proroctvá a Ariadny.

Ariadnini rodičia mali veľkú vieru v symboly. Ariadna naopak nemala vieru v nič. Drkotala zubami a mračila sa na sneh, ktorý jej vypaľoval oči jednoducho svojou existenciou. Cítila ako sa jej ježia chĺpky na krku, nohy sa jej zabárali do snehu, prsty si už skoro necítila a nazúrene preklínala všetky pokolenia jej poverčivej rodiny. Veštby, prekliatia, kraviny... To všetko viedlo k tomu, aby sa z nej teraz pomaly ale isto stávala ľadová socha bez štipky nádeje. Vraj vyvolená. S tým nech si utrú prach z poličky. Ona bola predsa úplne normálne dievča. Pravda, kto by raz za čas nezatúžil byť hrdinkou, tou vyvolenou, ako postavy z bájí, čo si ľsťou poradili s mohutnými príšerami? Ale Ariadna bola skôr teoretická hrdinka. Predstavovať si, ako skolí draka a naozaj ho skoliť, medzi tým je menší rozdiel. Hlavne ten, že predstavovať si to môže aj doma, v teplúčku pri peci rozvoniavajúcej koláčmi. V realite ani netuší, kde by drak mohol byťa či vôbec nejaký drak existuje a už sa niekoľko dní brodí snehom. Prekliate proroctvo. Ona sa na toto fakt nehodí.

Obzrela sa na svoje stopy. Skoro ich nebolo vidno, kvôli vetru, ktorý ich zasypával. Paráda. Takto ani netrafí naspäť domov. Prečo si dopekla nevzala klbko vlny? Na druhej strane, keď ona nevidí svoje stopy, kto áno? Hmm. A celkom zmenila smer.

S úsmevom na tie dni spomínala, keď sa vo svojej pekárni o niekoľko rokov skláňala nad šišky, ktoré boli u dedinčanov veľmi obľúbené. Občas venovala pár myšlienok aj výsmechu proroctvu. Bola podľa seba celkom šikovná, že dokázala zobrať osud do vlastných rúk, rovnako ako krehké pečivo starostlivo posypané cukrom namiesto nepríjemného snehu, kladúc ho na podnos, odkiaľ si ho s obľubou chodili kupovať zástupy fanúšiškov.

Augustín, jeden z fanúšiškov, mal doma repliku dračieho vajca. Nikdy mu nevenoval veľa pozornosti. Bol to dar od jeho poverčivej pratety, ktorá neskôr stretla čiernu mačku a tak sa zľakla, že spadla do jazera a utopila sa. Zdedil po nej všetky časti Eragona, ktoré nikdy neprečítal. Smutný to príbeh. Mal vajce pod písacím stolom a občas ho používal ako ťažítko. Augustín býval v tom istom dome ako Ariadna, ktorá si ho až tak nevšímala napriek jeho záľube v jej nadýchaných šiškách. Avšak jej pečenie sa priamo dotýkalo Augustínovho života, pretože vždy teplučký a voňavý vzduch z pekárne neustále stúpal a Augustín postupne nosil čoraz menej odevu a čoraz viac sa usmieval. Začal písať Ariadne zamilované listy, ale nikdy nemal odvahu jej ich odovzdať, tak ich len dával na kopu pod písacím stolom, kde mu onedlho začalo zavadzať dračie vajce. Ťažko povzdychol, vytiahol ho spod stola a postavil ho do rohu izby. Zhodou okolností to bol práve ten roh, ktorým prechádzal komín.

Augustín každý deň kupoval šišky, aby na chvíľu videl svoju vysnívanú, ale potom sa príliš hanbil, aby sa jej pozrel do očí čokoládových ako plnka v buchtách. A riadne Ariadne liezol na nervy. Začala mu venovať viac pozornosti, jednak preto, lebo keď ostatní mali na sebe kožuchy, on sa pohyboval v okolí pekárne len v košeli a jednak preto, lebo jej vŕtalo v hlave, či je taká škaredá, že sa na ňu ani nepozrie.

Jedného rána Augustín rozlepil oči mimoriadne skoro a čo neuvidel? Normálny malý drak. A v rohu miestnosti len hrubé škrupiny. No to je výborné. Jediný dar, čo kedy od niekoho dostal a on mu do izby vletí drak a rozbije ho, hulvát. Otočil sa na druhý bok. Jaj, počkať. Má tam draka. Pre všetky božstvá sveta, on tam má draka! Skríkol niečo ako "pomoc", ale veľmi potichu, lebo sa bál, že by ho počula Ariadna a považovala by ho za blázna. Ako každý zamilovaný človek, prvé, čo spravil bolo, že pomenoval draka Ariadna. Potom mu nalial do misky pre psa, ktorú dovtedy používal ako nádobu na klince, mlieko, lebo netušil, čo by draci mohli jesť. Pozametal škrupiny, kým sa drak uložil v jeho posteli a mierumilovne mu podpálil perinu. Augustín si zachoval chladnú hlavu a hodil horiacu perinu z okna. Potom si uvedomil, že to nebola chladná hlava,ale hladné brucho a skočil z okna za perinou. Celkom pohodlne na nej pristál a opľul plamene. Našťastie boli Ariadninymi prvými, takže nestáli za veľa. Odniesol si dymiacu perinu naspäť do postele a Ariadne riadne dohovoril.

Ariadna medzi tým sladko spala. Po zobudení zamiesila na šišky a rozmýšľala nad Augustínom. Čo si to dovoľuje.

Ariadna rástla ako z vody. Vlastne bola celkom poslušný drak. Urobila čokoľvek, ak za to dostala Ariadninu šišku. Augustín bol obhorený a švorc, ale inak celkom spokojný. Občas venoval Ariadne krátky pohľad, kým si Ariadna cez diery s čiernym okrajom od Ariadny v košeli obzerala jeho telo. Mal ho také... Červené.

Ariadna prestala rásť do výšky, ale jej brucho sa stále zväčšovalo, pretože jediné, čo bola ochotná zjesť, boli pocukrované čokoládové šišky od Ariadny, no Augustín jej ich nemohol odopierať, lebo Ariadna sa medzitým celkom zlepšila v šľahaní vajíčok (takže šišky boli neodolateľné) a Ariadna sa zlepšila v šľahaní plameňov (tekže teraz by horiacu perinu pár pľuvancov nezachránilo). Augustín si stále stíhal vyhradiť čas na písanie listov, ktoré sa mu už nezmestili ani pod stôl, ani na stôl, tak ich začal klásť na okennú dosku. Čo čert nechcel, vietor uchytil pár listov a zavial ich do šopy na dvore, kam nik nechodil . Augustín si vydýchol, že takto sa k nim aspoň nedostane Ariadna. Ale aj vzdychol, lebo Ariadna nemala zdravý pohyb a už vôbec nie zdravú stravu.

A Ariadna ako keby nič iné nerobila, len peknela. Augustín sa na ňu nemohol vynadívať. Hlavne preto, lebo sa na ňu stále nedokázal pozerať dlhšie,než pár sekúnd.

Po mesiacoch trápenia Ariadnu skolili srdcovo cievne choroby a po niekoľkých hodinách plaču Augustín vyhodnotil situáciu ako neriešiteľnú slzami a išiel vykopať Ariadne hrob. V šope našiel hrdzavú lopatu a vrhol sa na hlinu. Čo čert chcel, vietor zobral listy zo šopy a poďho rovno Ariadne do postele.

Augustín akurát hodil na hrob poslednú lopatu hliny a zotrel z líca poslednú slzu, keď mu Ariadna poklopala po pleci a dala mu do ruky šišku.

"Pozornosť podniku."
"Vezmi si ma."
"Dobre."

A niekoľko mesiacov potom ležali obaja pod ohorenou perinou.
"Poverčivosť prináša nešťastie. Moja prateta, nech je jej zem ľahká, je toho mŕtvym dôkazom."
"Och, keby si vedel."
"Vedel čo?"
"Bola som predurčená zabiť draka."
"Prečo mlčíš?"
"Ešte niečo o tebe vravelo proroctvo?"
"Mala som nabodnúť muža, čo by ma miloval na ostrý predmet. Prečo?"
"Ale... Len tak." odvetil Augustín ukrývajúc psiu misku plnú klincov do skrine.

Plakanka trúbovitá.

Zabudla som, aké to bolo, mať sa zle. A o dobrých veciach nemám potrebu písať, lebo tie sú všetci ochotní počúvať naživo.

Raz za čas mám sériu slabších dní, ktoré sa ale vždy niečím vyvážia a všetko je len o trochu menej fajn ako zvyčajne. Ale teraz sa fajn necítim. tečie mi po pere studený sopeľ a cítim sa ako idiot. Od rána ma neustále naťahuje a vôbec ma to nebaví.

A je mi zima. Je mi vždy zima, keďsom smutná.

Nepáči sa mi hudba ani žiadne iné zvuky a nechutí mi jedlo a nebaví ma ani písať a všetko je naruby. Necítim sa ako doma. Keby sa domov otočil naruby, toby znamenalo, že teraz som vonku. A že preto mi je zima, že som vonku. A keby sa objatie otočilo naruby, znamenalo by bytie v niečom náručí to, že som vlastne úplne všade inde, len nie v tom objatí. Ale zároveň by to aj znamenalo, že keď ma práve nikto neobjíma, mala by som sa cítiť ako keby ma objímali všetci. A vonku by som sa mala cítiť dobre. A tam padá moja teória.

Možno som len znáročnela a zlenivela a možno naozaj pekné veci vyprchajú ako osviežovač vzduchu do záchoda a ľudia sú povrchní ako ochranný lak na nechty a spánok nedobíja energiu, ale len vypĺňa prázdne miesto medzi riadkami ako purpena a možno je život taký prozaický ako táto veta a ja len prichádzam o svoju žuvačkovú bublinu, lebo už ju mám príliš dlho a stráca chuť a žuvateľnosť.

A ľudia čo mi chcú ublížiť mi olamujú komáre a tí, čo mi ublížiť nechcú do mňa omylom párkrát zatnu sekeru a mne je zima a nebaví ma to. A napríklad by som chcela mať dlhšie vlasy, ale tie sa vždy rozštiepia a polámu, Alebo by som chcela krajšie kresliť a menej vážiť a vedieť po anglicky a cítiť nehranú lásku a zohriať sa a neplakať a nenechať sa olámať a polámať. To by ma bavilo.

Ale ja sa hrbím a studenými prstami vtláčam svoju bolesť do necitlivej klávesnice a cez slzy nevidím na písmenká a mám pocit, že to tu už o chvíľu všetko ovraciam, Ale aj tak sa ako hlúpa tvárim, že je všetko v pohode, aby som niekoho neochladila a neolámala, pretože jeden smutný človek je dostatočne veľa.

A bolia ma všetky trubice v tele.
Ale najviac ma bolím ja, lebo som najväčšia trúba.
A trúbim do vreckovky.
Som plakanka.
Plakanka s kŕčmi.
Plakanka z krčmy.

Pompelínový nálev.

Baltazár strčil chápadlo do zaváraninovej fľaše a vylovil z nej mokrú šmykľavú guľatú neurčitosť oranžovej farby.
"Čo je toto?" spýtavo sa pozrel na Kolmína ukazujúc druhým chápadlom sprava na guľatú neurčitosť modrej farby, ktorú bolo vidno cez priesvitnú podlahu vesmírnej lode. Kolmín otrávene zdvihol všetkých osem očí od rozčítanej detektívky, aby Baltazárovi povedal, že nemá poňatia a nech mu dá pokoj. A jednu pompelínu. Zavrel oči a spod hlavy sa mu vysunula malá zásuvka. Baltazár mu neochotne hodil do zásuvky oranžovú neurčitosť, ktorú držal v chápadle a už mu z nej stihlo nakvapkať na priesvitnú podlahu a nahlas zaškvrčať. Kolmín chytil pompelínu do svojej zásuvky a čvachtajúc sa vrátil k detektívke.
"Nudím sa. Myslíš, že ja tá modrá vec obývaná?" opýtal sa Baltazár zotierajúc syčiacu kvapalinu z podlahy.
"Hm. M-m." Kolmín mu vo všeobecnosti nevenoval veľa pozornosti.
"A čo ak hej?" ponoril tretie chápadlo sprava do zaváraninovej fľaše a napchal si do zásuvky tri pompelíny naraz.
"No tak potom tam bývajú nejakí debili." Navlhčil si chápadlo o oko a obrátil stránku.
"Kolmín." Baltazár otvoril chladničku a strčil do nej fľašu s pompelínami.
"Hm?"
"To by bolo vzrušujúce. Vieš ako dlho som už nenapadol žiadnu planétu?"
"Rovnako ako ja."
"Dvadsaťtisíc obehov Latriusa okolo Blábočníka."
"Ty to ale dramatizuješ. Stačilo povedať dva grmbíny. To je vek mojej malej netere."
"Ty máš neter?"
"Ale daj mi pokoj, už piaty krát čítam rovnakú vetu."
Baltazár sa zasníval, až mu z tykadla vytiekla modrá tekutina. To boli časy, keď napádali planéty každých pár nádychov koprazombra. Naposledy, keď sa z chuti navládol nad inou civilizáciou... Všetkých na planéte donútili, aby uzavreli medzi sebou mier a prestali znečisťovať ovzdušie. Naozaj už tam mali veľmi malý percentuálny podiel etánu a hrozilo im vymretie. Utrel modrú tekutinu zadným chápadlom. To boli časy.
"Kolmín."
"Baltazár, ja ťa poviažem. Normálne ti z chápadiel urobím náramok priateľstva! A tým priateľstvom myslím nepriateľstvo, lebo ťa neznášam!"
"Dobre, dobre. Upokoj sa. Ja som len strašne chcel napadnúť planétu, len tak, pre sentiment."
"Zavri šuflík, lebo ti nalejem pompelínový nálev do oka!"
Baltazár zavrel tri oči a zvyšné si zakryl chápadlami. Modrá tekutina z jeho tykadla tiekla prúdom. On si tak veľmi chcel trochu absolutisticky zavládnuť.
Kolmín otočil ďalšiu stranu detektívky, kým dolu na modrej planéte 154 zadĺžených bussinessmanov odmietlo dať drobák 154 žobrákom.

Dym.

Razdvatri.

Bol október, dve hodiny poobede. Svietilo slnko. Niekde ďaleko štekal pes. Niekde blízko boli ihličnaté stromy a veľa stredoškolákov z priemyslovky kráčajúcich na autobus. Smiali sa, až im cigaretový dym vylietal z nosných dierok, prebodnutý niekoľkými žltými lúčmi. Všetci niesli v rukách svetre, saká a kabáty, v ktorých im ráno bola zima a teraz túžobne mysleli na plavky. Tašky plné pokrčených učebníc im priliepali tričká o chrbty potom. Bol ich plný chodník a všetky ich slová sa odrážali od okolitých budov. Už chceli piatok. Kráčali v širokých skupinkách.

Tým istým davom sa práve snažila pretisnúť Ema, ona šla z inej školy a jediná na tomto chodníku nebola súčasťou žiadnej skupinky. Trochu ju mrzelo, že je tu taká osamelá, ale na druhej strane ani nechcela patriť medzi ľudí, ktorí odhadzujú ohorky do trávy. Z jej triedy v tejto časti mesta nik nebýval. Hlboko sa nadýchla a obišla po tráve päťčlenný rad chlapcov obklopený dymom. S niektorými z nich chodila do škôlky. Zhadzovali jej vežičky z kociek. Že to ona radšej neobišla inou ulicou.

V protismere školákov tlačila Maťa kočík. V hlave preklínala dymiacich školákov, mysliac na svoju spiacu Esmeraldu. Prehodila jej cez kočiar plienku, aby sa k nej dostalo čo najmenej toho svinstva a upokojovala svoju túžbu hodiť po tých sopliakoch dlažobnú kocku. Alebo ich aspoň pár nabúrať kočiarom, keby to neznamenalo, že sa Esmeralda zobudí a bude mrzutá.

Emu vážne nebavilo byť stredoškoláčkou. Všetky tie predmety, čo ju nebavili a hlúposti, čo sa musela učiť a učitelia, čo jej liezli na nervy. Vlastne len čakala, kedy zmaturuje, nájde si chlapa s dobrým vkusom a zmyslom pre humor a už do smrti mu bude len rodiť deti a variť obedy. Nemohla sa toho dočkať, zatiaľ zabíjala čas čítaním časopisov a udržiavania si akých-takých známok v škole a plánovaním, že bude mať 10 detí, každé s trojročným odstupom a strávi 30 rokov na materskej dovolenke. Zadržala dych a obišla ďalšiu početnú skupinu priemyslovákov. Ani tieto cestydo školy jej nerobili radosť.

Maťa spomínala na svoje stredoškolské roky a bolo jej smutno. Bola tri roky zaľúbená do spolužiaka, mal dva metre a dve orieškové oči a dve lícne kosti. Maťa nepremýšľala dvakrát, či by sa ním nechala odviesť na pustý ostrov, zatiaľ čo on nepotreboval rozmýšľať ani raz, aby ju pustil k vode. Tiež to bol takýto fagan, pomyslela si. Nosil za uchom cigaretu a stále žul žuvačky. Povedal jej, že skončí sama. A aha, ako sa mýlil, teraz má Esmeraldu, jej všetko. Hlupák.

Ema si okrem čítania časopisov a plánovania materskej dovolenky krátila čas ešte jedným spôsobom. Nazerala do kočíkov. Všetkým matkám na ulici tvrdila, že ich bábätká sú najkrajšie, aké kedy videla, aj keď niektoré z nich vôbec neboli také pekné. Ale všetky mali malilinké prstíčky a to Emu vedelo potešiť najviac na svete.

Oproti Mati spomedzi hlučného davu vyštartovalo nejaké dievčisko, dobrýdeňteta, možemsapozrieť? A Maťa ani nestihla protestovať, že jej do kočíka vôjde dym.

Hneď ako zbadala kočiar, nič iné ju nezaujímalo. Ani nevnímala, či je odpoveď najej otázku kladná a hneď sponad bábätka strhla visiacu plienku.

Esmeralda sa zľakla, prestala priasť, nahlas zaprskala a zaťala pazúriky do perinky.

Čakanky-plakanky.

Čítala som si dvetisícštrnástky. Ako som písala krehko a čipkovo. Ako na svadobné šaty. A medzitým začalo byť všetko menej rozprávka a viac život, čo možno znamená, že dospievam a možno, že som prestala byť pružná malá rastlinka a začínam drevnatieť.

Chcela som zavrieť trochu tých pocitov do zaváraninovej fľaše, ale nakoniec som to nestihla. Na slivkových kompótoch je napísané "zavarená jeseň 2014". Ale nie je to ono a aj keby bolo, tie lekváre sa aj tak zjedia. A púšťam si Lisu a je to ako vlasy mokré od dažďa a náhodní okoloidúci.

A ja už som iná rieka. Ale stále v tom istom brehu, to mi nik nevezme. A už nepíšem pavučinky. Tohtoročné babie leto bolo príliš krátke. A už nejedávam húsenice. Slnko svieti málo. Som šťastná, ale iným spôsobom.

Keď je suchý list mokrý, nešuští naň stúpiť.

Tento rok som nevidela ani jednu čakanku.

Nedeľná polievka. Teda poviedka.

U starých rodičov všetci sedia. Len čas stojí. A z dreva vyrezávané kyvadlové hodiny na stene. A Miško pozerá z okna cez čipkovanú záclonu. 

Dospelí sa rozprávajú o politike a pridávajú hlasitosť. Aj tak si každý bude voliť koho chce. A vonku prší. Starká má vo vitrínke brúsené sklo, z ktorého sa neje ani nepije, tri sošky panny Márie a prach. Okrem stojacich visiacich hodín je v obývačke aj idúci stojací budík na stolčeku pod televízorom. Hovorí tik-tak, ale strašne pomaly. Na okrúhlom konferenčnom stolíku je niekoľko druhov jedál. Každý niečo priniesol. Starká najviac, lebo väčšina je na porcelánových tanierikoch a len niektoré veci v plastových škatuľkách. Tik. Studené fašírky na jednom tanieriku, na druhom tatarka a v drevenej miske nakrájaný chlieb. Tak. Na ďalšom tanieriku syr a paradajky a v plastových škatuľkách zákusky a koláče. Tik. A už je čoraz väčšia tma, vynára sa spomedzi drevených dlaždíc, čo sú v tvare stromčeka a dospelí sú hluční. Tak.

Miško sa postaví a prechádza sa po miestnosti. Pochmúrne šero. Pohlcuje ho vzor na koberci. Ľahne si naň bruchom dole a sleduje kmitajúce dospelé kolená mužov a preložené lýtka žien pod stolom. Trochu ho pokúša myšlienka uhryznúť niektorú tetušku do členku. Zo všetkých strán naňho pozerajú ukrižovaní Ježišovia. Prevalí sa na chrbát. Luster sa trochu hojdá, vždy doň niekto narazí hlavou a skríkne a luster sa potom pár minút kýva. Aj tak je zhasnutý.

Starká sa postaví, že postaví vodu na čaj, skoro pristúpi Miškovi prsty na ruke, nevidela ho tam, veľmi nahlas sa ho spýta, čo robí na zemi a prikáže mu, nech sa užaj postaví. Na to zareaguje mama a pošle ho, aby si obliekol sveter a teta mu ponúkne koláčik. Oco sa ho opýta, či už si napísal domáce úlohy, pričom je nedeľa a Miško si vždy píše úlohy v piatok, keď oco ešte nie je doma. Strýko vyzvedá, či sa mu páči nejaká spolužiačka a celá táto návšteva začne byť ešte horšia. Starká mu povie, že je bledý a to má z toho počítača. Ujo ho pohladká po vlasoch tou istou rukou, v ktorej pred chvíľou držal fašírku a prehlási, že musí dbať o svoje zdravie. A potom si poriadne namočí ďalšiu fašírku do tatarky. Teta hodí po ujovi vyčítavý pohľad a pripomenie Miškovi, že už o štyri mesiace bude mať narodeniny a ako ten čas letí, veď ešte len teraz bol v perinke a už je z neho junák. Mama znovu pošle Miška obliecť si sveter, ale to sa už starká vracia z kuchyne a začne lamentovať, že to chlapča je samá kosť a koža. Starký povie, nech ho nechá tak, že aj ich deti boli kosť a koža a koľko toho pojedli. Starká povie niečo o anorexii, ale stryná ju zruší, že anorexiu majú iba dievčatá. Mama stráca nervy a kričí na Miška, že ak si okamžite nepôjde obliecť ten sveter, zakáže mu na dva mesiace počítač. 

Miško si oblieka škaredý zelený sveter, ktorý ho hryzie na krku. Starká sa teší, akú má ten sveter výdrž, ten ešte ona štrikovala Miškovmu otcovi a aký je v ňom fešák, len keby nebol taký bledý a chudý, veď to nie je normálne. Teta povie niečo o kolegyninej dcére, čo je tiež chudá, ale taká chorá, že nič nerobí, len do seba pchá tabletky a ako to nie je dobre, lebo farmaceutický priemysel je celý len o peniazoch.

Vtedy to už Miška nezaujíma a prechádza prstom po zaprášených chrbátoch kníh v poličke. Samé detektívky. Na tej istej poličke je miska s cukríkmi, chce si jeden zobrať, ale s ním zdvihne všetky ostatné cukríky aj s miskou z brúseného skla. Tento smiešny jav by rád ukázal aj mame, nech sa zasmeje, ale cestou sa cukríky záhadne odlepia od misky, ktorá dopadá na drevenú dlažbu a rozletí sa na črepinky. Všetci zhíknu a vstanú zo stoličiek, táto miska bola súčasťou svadobného daru, čo dostali starkí od pratetušky z Prahy. 

U starých rodičov všetci stoja, len čas Miškovho prehĺtania vzduchu ozlomkrky beží, tiktaktiktaktik.

Si moja druhá osoba.

Máš smiešnu vodorovnú čiarku na nose. A červené líca. A strach z výšok. Vrátila si sa z túry vo veľkej nadmorskej výške. Zabudla si si doma desiatu a prišla si taká hladná, že si uprednostnila perkelt pred sprchou. Ale tvár si si neopláchla, aby si nemala šmuhy pod očami, takto máš nad obočím kryštáliky bielej soli. To všetko vidíš na tvári v zrkadle. Snažíš sa o vytlačenie malej vyrážky nad obočím. Kýchneš na zrkadlo a začneš sa smiať.

Taká si bola dnes večer.

Včera ti v škole pulzovalo čelo, tam kde začínajú vlasy, minulý týždeň si si dôkladne holila nohy a zmenou polohy zo zohnutej na vzpriamenú si sa silno udrela o sklenenú poličku, zatmelo sa ti pred očami a zabudla si na to. Spomenula si si v chemickej učebni, lebo tam hučal digestor a sklenená bolesť sa znovu ozvala. Na obed ste mali tri zemiakové placky a bolelo ťa brucho, boli veľké a mastné. Mala si mastné ruky, v pondelok si chcela prírodný rezeň, nie cestoviny, ale nemohla si sa zapísať.

A predvčerom. Predvčerom si prišla domov a chcela upratať v izbe, narazila si na látku, ktorú si nemala kam dať a tak si si z nej ušila sukňu. Potom si nemala kam dať tú sukňu a bola si smutná, že si ten plán vôbec nedomyslela. A strešným oknom v škole stále padajú také tie malé zlatisté semienka z neurčitej rastliny. Sú na laviciach a vo vlasoch.

A dnes doobedu si si zlomila necht v snahe ostať nažive. Objímala si skalu, ako keby to bola najmilšia vec tvojho života, aj keď to bolo naopak. A za celý deväťhodinový výlet si zjedla banán, kakaové rezy, tri bebe keksy a horalku a aj tak to bolo veľa, lebo si sa trochu bála, že to zhora, z tej skaly niekomu vyvraciaš na hlavu a to by nebola dobrá skutočnosť v tvojom ani jeho živote.
Ale bola si víťaz. Nikoho si neovracala, ani si nespadla a som na teba hrdá.

Prekvapivo nesmutná jeseň.

Haha! Život je super a cítim sa pramálo depresívne, keď zvážim, že dnes začal kolobeh, ktorý tak neznášam.

Cestou po ulici po dvoch mesiacoch znovu stretávam davy štrbatých prváčat, všetka tá vrava okolo základky a potom zvuk úľa v hale, kde je taká otrasná akustika, že z príhovoru počuť tak každé štvrté slovo. Stádovité vtrhnutie do školy (bez prezuviek!) a organizačné pokyny na tento týždeň. Triedna má ako vždy pri takýchto príležitostiach sentimentálnu náladu, rozdáva lízatká a povie nám počet rokov do maturity a ako je to už málo. My máme tiež trochu sentimentálnu náladu, ale trochu menej. Aj tak, tiež sme radi, že ju vidíme. Podpíšeme nejaký papier, triedna všetko unáhli, lebo vie, že chceme čo najskôr vypadnúť a zaželá nám úspešný školský rok.

A zrazu nikto nikde nie je. Len vyložené stoličky a osamelé špendlíky v nástenkách.

(and I wish I had a picture)

A potom sme sa hromadne presunuli do Senátora, kde sa to postupne zvrhávalo a zvrhávalo. Vonku prší. Mám na päte otlak. Asi.

Ale predsa sa mám tak dobre. Tak ako keď je jeseň a nič sa mi nepáči a aj tak som strašne šťastná a vonku prší a ani slivky nemám. Len hudbu. Takú mokrú ako dážď a suchú ako lístie a dozrejú gaštany a bude babie leto. A potom bude rýchlo tma a sneh a ja budem plakať a piť čaj a aj tak nie som smutná. 

Predsavzatia do nového po roka:

1. Budem sa na štúdium sústrediť ešte menej než doteraz, čo znamená nula až mínus sedem a pol. 

2. Neprepadnem

3. Môžem mať dvojku z chémie a prípadne z matematiky, ale inak sa budem držať.

4. Budem robiť všetko preto, aby som nemala depky. A raz za čas budem cez veľkú prestávku čítať učebnicu z dejepisu na úkor kamarátsva.

5. A niekedy si urobím domácu úlohu z matematiky.

6. Budem veľa veľa písať, lebo potrebujem nejaký materiál, aby som sa mohla stať publikovanou autorkou. Lebo sú aj horší, čo im vyšli knihy. Ale asi nie je nik, komu by vyšla kniha a písal by menej než ja.

7. V piatky večer, ako aj doteraz, budem kreslievať. 

8. A budem lepšia k ľuďom a budem ich všetkých ľúbiť.

9. A prestanem budem menej Erike hovoriť, že je škaredá.

10. Budem sa menej venovať písaniu predsavzatí a viac poskladaniu tej deky, o ktoré ma ocino požiadal už pred siedmymi hodinami.

Veci, čo sa dajú skladať:

Deka

Dáždnik

Klobúk

Puzzle

Pesnička

Papierový žeriav

Lalalala. A nebudem po nociach plakať, jedine, že by som bola veľmi veľmi smutná. A ešte budem viac objímať maminu, lebo my sa potrebujeme. Prišla mi ponúknuť koláčik a keď som povedala, že si nedám, zistila, že bol plesnivý. Mám to ja ale spoľahlivú intuíciu.

Ešte som jej dnes povedala, že je posadnutá prevešiavaním prádla z miesta na miesto a to, spolu s telefonovaním Monike, je jej najobľúbenejšia voľnočasová aktivita a ona sa trochu urazila. Tak som jej povedala, že ak ju to napĺňa, prestanem sa jej vysmievať. Vraj mojou voľnočasovou aktivitou je ležanie vo vreci, či už v páre alebo sama. A to jej nemôžem vyvrátiť. Ale v páre sa mi tu sedí lepšie, lebo váha je správne rozložená a nemám zadok na zemi. To je jeden z dôvodov, prečo potrebujem Filipa vo svojim živote.

Čau čakanka. Čakaj kým doprší. Ešte ti napíšem.

Žlté augusty.

August bol vždy môj najobľúbenejší mesiac v roku. Melóny a žlté svetlo, všade všade. Aj včera bolo žlté pri priehrade. Schody na amfiteátri boli studené. Vyzliekla som si bundu a sadla som si na ňu. A začalo mi byť zima na plecia, ako ťažko sa zavďačuje môjmu telu. Hádzali sme skalky do vody. Teda Filip do vody a ja niekde meter až dva bližšie ako by bolo treba, lebo zdanie, že voda je, čo by kameňom dohodil, klame. A tak som našla peknú okrúhlu skalku a popýtala som Filipa, aby hodil šestnástoritú žabku. Pustila som ho k vode, ale len na otočku. Z každého schodíka skočil a svetlo bolo také žlté, žlté, a on, ako žabka skočil dolu a žabka, ktorú držal v ruke pokračovala v jeho suchozemskej ceste až do vody a aj tá voda bola žltá. Okrúhliačik sa odrazil trikrát a nie šestnásť. Filip sa otočil chrbtom k vode a ku mne čelom a prehlásil, že to nebola dobrá skalka a mal žlté svetlo v ostrihaných vlasoch a mihalniciach. A ešte mal aj meniny, aj od tých sa žltosť odrážala. Bolo to vidno, lebo sa veľa usmieval a on sa veľa neusmieva. Potom vyšiel po schodoch. Ako človek. Obliekla som si tú bundu, takže som si už nemohla sadnúť, lebo múrik bol predsa studený a ja chcem deti. Tak mi Filip ponúkol koleno a potom druhé. A z dôvodu, že má len dve nohy a obe boli už vyčerpané, šli sme na prechádzku. 

Stretli sme moju niekdajšiu angličtinárku, ktorá odišla na materskú pred rokom a pol. Má chodiace dieťa. Povedala mu: "Dávido, pozdrav tetu." Dávido sa na mňa začudovane pozrel, lebo zrejme videl, že nie som teta a teda sa nemá komu zdraviť. A možno sa nečudoval a možno ani nevypuľoval oči, lebo ich má také veľké, že vyzerá, že ich púli, aj keď ich nepúli.

Taká teta tisla kočiar a mala holé kríže. Pomyslela som si, že nebude mať deti. Potom som si spomenula, že ona už vlastne deti má. A možno jej to v tom kočiari stačí a zámerne nosí holé kríže, aby sa vyvarovala ďalšiemu. 

A potom aj tak celkovo ten život je taký žltý, aj keď už padá lístie a nespím v tielku a musím nosiť župan.

A vždy keď vidím to svetlo, spomeniem si, aký je život nádherný.

A vždy keď vidím oblaky.

A vždy keď zbadám Filipa a obom nám podskočia kútiky úst a zroluje sa nám koža pri očiach, kde raz pristanú najkrajšie vrásky.

A vždy keď Livka otvorí ústa, pretože z nich vychádzajú samé múdrosti.

A vždy keď mi Erika povie, že ma má rada, aj keď som otravná a tučná.

A vždy keď stretnem Aďku na ulici a potešíme sa, že sa vidíme a pochválime si outfity.

A vždy keď mi Zdenka rozpráva o jej láske k spánku.

A vždy.

Suomi

Ahoj čakanka. Dlho som Ti nedala nič vedieť. Snažila som sa viesť si zápisky, ale nejde mi to. Možno trochu strácam cit. Možno by som si mala založiť denník v inom zápisníku, to by ma mohlo nakopnúť. Možno.

Raz dva tri. Letíme. Prvý krát v živote sedím v lietadle. Je tma. Sedím pri okne a vidím malé svetieločká. Každých pár sekúnd sa otočím na Filipa a nadšene mu oznamujem, že sme vo vzduchu a je to krásne. Celý čas sa pokúšam odfotiť to, ale odrážam sa v okienku.

Počas letu zaspím. Zobudím sa so stŕpnutou nohou a stuhnutým krkom. So zlepenými očami rozbaľujem batožinu z potravinovej fólie a bolí ma hlava. Ale to vôbec nevadí. Lebo sme vo Fínsku. Spím v autobuse. O pol tretej ráno dorazíme do kempu a kým si umývam zuby, spoza jazera začne vychádzať slnko. Všetci sú napoly uchvátení a napoly zaspatí. Je nás tridsať a máme tri stany. Zaspím prvá zo všetkých a nemám ani tušenie, ako to všetko vyriešili. Keď sa zobudím, ostatní už v stane nie sú. Pandová maska mi skĺzla z hlavy. 

Kráčame na raňajky. Nie sú vo vedľajšom dome a ani v tom ďalšom. A potom nie sú ani v poslednom dome na ulici a zahýbame do lesa. V lese nikde nič nie je. Iba skaly. Potom sa vynorí červená drevenica. Cítim sa ako v súbore amatérskych červených čiapočiek. V červenej drevenici sa vraj vyzúva. Pokryjeme podlahu topánkami a ideme sa napchávať jedlom zo švédskeho fínskeho stola. S hrncom v ruke sa obúvam a s rozviazanými šnúrkami si sadám na skalu pri ohnisku. Poznám tu presne troch ľudí. Štyroch, ak sa ráta aj intrenetové stalkovanie. Erika ma rozosmeje až mi skoro vytečie z úst mlieko. Vo Fínsku je krásne.

Vo veľkom kruhu stojí asi 120 ľudí a hrajú sa na kačičky. Patina patina patina qua qua. Po veľkej predstavovačke si nepamätám ani vlastné meno. Na zemi je veľa štrku. Všetci sa usmievajú. Asi sme už kamaráti, keď sme sa zoznámili.

Pokračujeme niekoľko dní spoločnými rozhovormi v lámanej angličtine a oboznamovaním sa s ostatnými kultúrami. A oťukávame Martinčanov. Večer sedíme spolu na móle pri oneskorenom západe slnka a vedieme hlboké rozhovory. Je krásne. Odfotila som ružovú oblohu, ako sa odrážala v mláke. Vyzerala hnedo. 

Máme sa dobre a radi. Na terase sa socializujú ľudia okolo zástrčky vo vzdialenostiach, aké im povoľuje ich káblik. Prisadnem si k nim a počúvam ich rozhovory. Filip hrá v pásikavom tričku na gitaru a vyzerá ako z filmu. Je za ním jazero. Slnko svieti, ako keby nemalo nič lepšie na práci. A našívam si na rovnošatu nášivky. Školský prospech a Uzol dobrých skutkov.

Stojíme v rade na záchod a čistíme si zuby. Občas sa snažíme niečo povedať, ale len v Slovenčine, po anglicky mi nerozumejú ani keď mám prázdne ústa. Filip chodí za Španielmi a vraví im veci ako "Quiero comer tu abuela." a "Mi papá es un bocadillo." Španieli sa smejú. Učí Juliu povedať "Mám riť ako kamión," ale nedarí sa jej vysloviť riť. 

Cez všetko svieti slnko. Ležíme na zemi a hľadáme uplatnenie oblakom. Dinosaurus jediaci brokolicu. A toto je delfín, ktorý sa snaží utiecť od ohňa. 

Jeden deň leje ako z krhly. Všetci sú vytopení. Na červenočiapočkovej ceste je mláka po členky a možno hlbšia. Hráme sa hry v pršiplášťoch a šuštíme.

Chce sa mi strašne spať. Pokračovanie nabudúce, alebo možno nikdy. Uvidím.

Čau, čakanka.

Je zajtra. Už som dlho nemala takéto veselé zajtra. Som veľmi veselá o štvrť na dve. Usmievam sa, lebo si spomínam na smiešne veci. Napríklad na toho chlapca, oh dear, na toho chlapca v obrovskom dave, v takej tlačenici. šial okolo a spýtal sa, či sme náhodou nevideli skupinku desiatich ľudí.

A ja sa necítim sama. Lebo napríklad taký Filip. On si príde a donesie mi vreckovky, lebo sa mi minuli. A margotku, keď budem zdravá (a vlastne ani neviem, prečo by som musela vyzdravieť na to, aby som mohla zjesť margotku, ale to je vlastne fuk). A bol tu a mohla som si zaboriť tvár do jeho pleca, lebo tak to chodí a jeho plece vonia ako láska. To bolo možno presladené. Ale Filip má rád presladené veci a dáva si do vody asi trikrát viac sirupu ako ja. Keď pije sirup, má studené pery. Niekedy mu varím čaj, vtedy má horúce pery a to je príjemné. Odnaučila som ho cukriť, lebo vždy zabudnem, že ľudia si sypú cukor aj do čaju a neponúknem mu ho. A namiesto pomsty mi za to sype cukor do života. Aby som mohla byť takáto šťastná. A potom mi ešte aj vynesie smeti. Must have been kind to the kittens and birds in the previous life, must have thought happy thoughts....

Alebo napríklad taká Livka. Posiela mi všetky fotky zo svojho života, keď tam nemôžem byť. Ako konzumuje plátkový syr. A Lindu ako jej žuje šatku. A Eriku, ako je na kopci. A Lenku, ako pomenováva svoje budúce deti. A vôbec všetko. Chaluha Sargasová.

Gerki balia v Berlíne černosi a je tam drahé pivo, ale menej ako 4 eurá. A bola na hiphopovej párty, čo je už naozaj mätúce, ale vraj sa má dobre.

Teraz sa v mojom živote nedeje nič veľké. Ležím v posteli. A po dlhom čase sa mi chce písať. A vieš, čo v tom môže byť? Anonymný človek mi zložil poklonu na môj štýl, chápeš? Nejaká odborná porota sa rozhodne, že nie som dosť dobrá na základe prác, ktoré ani naozaj neboli dosť dobré a mňa to blokne? Som normálna? Nejaká hračka hračkárska mi tu rozkazuje, čo mám robiť. A pritom nie je väčší od fazule. Tučný, v prúžkovanom tričku...  A potom ma pochváli niekto. Niekto úplne mimo, ktorý možno vôbec nemá vkus alebo vzdelanie alebo také tie sprostosti, čo mávajú ľudia, ktorí posudzujú literatúru. A aj tak. Fuck them. Aj tak som vždy písala pre seba.

Je siedmeho siedmy, jedna hodina a 48 minút a vŕzgajú tu skrine.

To je všetko preto, že sa vyjadrujem o tajomstvách, ako keby boli verejnosti.

Deviaty november 2014, mám na sebe červené šaty s bielymi bodkami, silónky s mačičkami, béžový kabát a tie pekné topánky, čo sa mi rozpadli, keď som kývala Filipovi do odchádzajúceho autobusu a zakopla som kvôli tomu. Mám v ústach omrviny z tých takých divných tyčiniek a som strašne nervózna. Sedíme ne treťom schode od plota pri vyrovnávačke. Je pod mrakom. Voda šumí. Som neskutočne nervózna. A mám v ústach tie omrviny. A držím v ruke baliaci papier so sovičkami, darček k narodeninám. A keď sa to stane, bozk, o ktorom sme sa potom rozprávali s Livkou na tom istom mieste, len o desať schodov nižšie, mala som otvorené oči, v ústach tie omrviny a cítila som sa otrasne a úžasne zároveň. A nevedela som čo s rukami, len som držala ten papier a hrozne mi tĺklo srdce. Potom sa ma Filip spýtal, či som mala otvorené oči a kedy sa vezmeme. A ako sa mám. Ukázala som mu medzeru v oblakoch, ktorou presvitalo nebo. Tak sa mám. A prehltla som tie omrviny.

(Dosť dobré? Vidíš, aj tak mi to nik neosrdiečkoval.)

Rozmýšľala som, čo by si o mne teraz myslelo moje mladšie ja. Že ako si vlastne taká dvanásťročná Agáta predstavovala šestnásťročnú. Celkom na mňa sedia predstavy štrnásťročnej. Ako dvanástka som pravdepodobne o takomto čase už dávno vedela hrať na saxofón. A tiež som pravdepodobne už vydala knihu. Alebo možno tri. Okrem toho som supercool a populárna štýlom dievčat z amerických filmov o strednej škole. A už som zachránila aspoň jeden život. A bola na ceste okolo sveta, alebo tak. Časom som zrušila tieto predstavy a radšej som chcela byť šťastná. Agáta0014 chcela, aby Agáta0016 mala lásku, kamky, pod 60 kíl, ach, a pravdepodobne prečítanú tú kopu kníh, čo sa jej robila na stole a ktorú potom rozobrala a vrátila do knižnice. Ale čo. Aspoň som stále nesiahla po cigaretách. To by ma pochválila každá z Agát minulých.

Sú dve hodiny ráno. A ja dávam svoje reči z únavy na internet. What a time to be alive.

Čo som týmto chcela povedať... Najprv to, že neverím, že karma existuje, lebo neviem, čímby som si zaslúžila mať v živote takých super ľudí. Ale potom sa to zvrtlo na rozprávanie o mojich komplexoch z toho, že nie som až taký dobrý spisovateľ, za akého som sa mala a ešte neskôr to skĺzlo do hlbokej temnej minulosti plnej nedorozumení a základoškolských sračiek. Takže sa tým snažím povedať, že som späť aj so svojim zmätenými myšlienkami a za nič nezodpovedám. Čítajte to na vlastné riziko, čakanky.

Pominuteľnosť.

Som šťastná. Už sa nepotrebujem učiť veci, ktoré ma nebavia. Na poslednom seminári z ekonómie vôbec sme sa rozprávali o snoch a aké je v našom veku ľahké za nimi ísť. Začnem chodiť k logopedičke. A cez prázdniny budem písať najviac ako budem vládať. A naučím sa naozajstne kresliť. To možno nie, lebo mi ocino povedal, že moje obrázky sú tým jedinečné, že nie som naozajstný maliar a nemám vykreslenú ruku, tak veci kreslím s amatérskou ľahkosťou. Včera mal deň, napísala som mu ďalší sonet.

A mám rada ľudí, lebo okrem toho že niektorí sú všetci debili, niektorí sú všetci úžasní. A dobrí ku mne len za to, že im vyvolávam úsmevy slovnými hračkami, alebo sa Lenka teší, keď píšem na blog, alebo Livka sa teší, keď jej dám orechovú čokoládu, alebo sa triedna teší, keď číta môj sloh. A ešte aj je pekne, to som si najprv nevšimla, ale potom som šla zakývať Filipovi do Oravky a kopce boli také iné, už je prvý letný deň, aj kopce si všimli, obliekli sa do žltej tak ako ja. Je to iné. Je to iné ako včera večer, všetci mi dávajú na známosť, že to má zmysel. A aj keď každá vec raz pominie, teraz je taká aká je a tá pominuteľnosť je na nej najkrajšia.

(Toto je jedna z tých pominuteľných chvíľ - smeje sa na tom, že robím sviecu a fotím ju pri tom, preto je to také šikmé)

Hocijaké také.

Ah život. Viem, že to nesmiem robiť, ale aj tak to spravím: Hnevám sa na seba, že nepíšem, lebo nepíšem. A asi by som sa na seba hnevala, že píšem málo, aj keby som písala, lebo by som nepísala dosť.

Pri poľnej ceste mlčí vak.
Verše viazané v topánkach,
topánky viazané vo veršoch.
Som neviazaná vo zviazaných šnúrkach.
A na pleciach mi vlčí mak.

Všetky ste na jedno kopyto
povedal
Ký to pán?
pred tým
držal jazyk za šnúrkami.

Napríklad o tom, ako mi slivkový lekvár rozderaví chlieb, keď sa snažím ho rozotrieť. Alebo ako si vždy kúpim o číslo väčšie topánky, aby som v nich mala voľnosť a potom sa mi vyzúvajú. Ako stlačím v rukách kľúče, až mi zbelejú hánky, keď idem ponad kanál. Aký je zvlášnte príjemno-nepríjemný pocit, keď mi melónová šťava steká po lakťoch a po brade. A ako nerada rozprávam o cikaní, ale tak svet nefunguje, musím opustiť svoju komfortnú zónu.

A že už bude leto.

Som prstový hroch, mám na nich hrubú kožu. Keby som nemala látkové rukavice, ale radšej kožené, mala by som hrubú kožu dočasne. Látkové vytvárajú permanentnú. Látkové rukavice, látkové premeny.

Syntetické lekváre, červené s príchuťou cukru. A bravčové rebierka. A pokazený žalúdok. A chce sa mi cikať. Rozpľasnutý melón, ocino šiel z obchodu, držal melón, povedal, hodil by som ho na zem, nech sa celý rozbije, to by bolo krásne, a keď ho to prešlo, vykĺzol mu z ruky a rozpľasol sa na voňavé cimpr-campr. Aj melón to potom skoro prešlo, rýchlo sme ho pozberali, ešteže máme retardér. A tiekla mi melónová šťava po lakťoch a kvapkala na zem vo výťahu. Chcelo sa mi cikať už od Nižnej a potom ocino rozpľasne melón. A šťava mi steká po lakťoch a chce sa mi cikať. Povedala som už v aute, že čikčik, idem prvá na záchod. Ocino povedal, že čikčik on ide prvý spať.

A prišli sme domov.
A nerozviazala som si šnúrky.
A čo, aj tak sa mi samé vyzúvajú.
Aaach.
A šla som sa vycikať.
A on zaspal.

Pravidlá obmien radosti a zúfalsta.

Niekedy som príliš šťastná na to, aby som mohla byť šťastná. Pohybujem sa celá pestrofarebná po čiernobielom svete a snažím sa vdýchnuť ľuďom okolo aspoň trošku farby. Ale oni sa bránia, lebo na to sú príliš vystresovaní, majú veľa práce, veľa starostí, veľa nedoriešených vecí, rozprávajú sa len o tom, ako ich niekto vytočil a ako nič nevládzu a ako ich všetko sklamáva. Nemajú čas usmiať sa. Ale ja na nich miniem všetky farby a stanem sa rovnako čiernobielou ako oni. Neviem tomu zabrániť, tak to funguje. Nechcem byť sama, aby som nebola osamelá, ale sama so sebou sa cítim menej osamelo ako medzi ľuďmi uzavretými v priesvitných stenách vlastného zúfalstva. Ja tie steny rozbiť nedokážem. Možno ani oni. A práve preto som radšej náročky sama sama, ako nechtiac sama medzi ľuďmi.

Rodičia: Povedz nám svoje problémy.
Ja: Nechcem vás zaťažovať svojimi problémami, veď je to jedno.
Rodičia: Nie, nás to zaujíma, povedz nám, čo ťa trápi.
Ja: poviem im, čo ma trápi.
Rodičia: A ty si si myslela, že budeš celý čas len šťastná?
Rodičia: To nie sú naozajstné problémy, ľudia majú smrteľné choroby a nie sú takíto.
Rodičia: Nie si trošku sebecká, že si myslíš, že máš problémy?
Rodičia: Myslíš si, že my nemáme problémy?
Ja: Povedala som vám, že vás nechcem zaťažovať. Nechajte to tak.
Rodičia: Nafukuješ to, nemáš právo mať problémy.
Rodičia: To čo hovoríš, ani nie je pravda, tak sa necítiš.
Ja: Tak dobre, no. Tak sa tak asi necítim. Nechajte to tak.
Rodičia: To nemyslíš vážne, že ťa trápia také blbosti. To naozaj si smutná z tohoto?
Mamina: Treba povešať prádlo.
Ocino: Agátka, povešaj prádlo.

Vešiam prádlo, padajú mi slzy na opraté svetre. Potom začnem písať toto, príde ku mne ocino a objíme ma. Spýta sa ma, čo robím, či píšem blog o tom, aká som nahnevaná a smutná. A že nemôžem byť takáto, lebo on mi nič nespravil a ja sa sťažujem na negatívnych ľudí a sama som taká.

A mňa to špirálovito zarmucuje, lebo som smutná z toho,aká som smutná a potom z toho,aká som smutná, že som smutná. Medzitým mi ocino asi pätnásťkrát pripomenie, že ma nepozvali do Kežmarku. Ako sa mám cítiť?

Mám v ústach chuť, ako keby som zjedla prášok do pečiva.

Dlhé odluky od lúky.

Už je to skoro mesiac, čudujem sa, že mi prsty nevrastajú naspäť do rúk. Maci mi povedala, že sa jej vždy páčili moje prsty, že sú také špecificky pekné. Už nesneží. Je mi zima aj bez sneženia, ale nechce sa mi ísť obliecť.

Život neprestal existovať, ale na všetko som zabudla, pamätáš, ako som mala strach z toho, že myšlienky sú príliš krehké a keď si ich pridlho nezapíšeš, vznikne na nich taká pavučinovitá prasklina a časom sa rozpadnú na prach až prášok až prášoček? Stalo sa to. Nič si nepamätám, vlastne som prišla o veľa dní svojho života. Tu na blogu skoro o mesiac.

A je mi chladno.

Tak funguje smútok, nie? Že ti je z ničoho nič zima. Dnes mi bola z ničoho nič zima na kopci a potom mi to bolo ľúto, ale už som to nedokázala vrátiť. Je mi zima ako v lete. A mám popálený jazyk.

Púpavy už sa zošediveli, sedia na lúke, štrikujú papuče vnúčatám a svietia, vyzerajú trochu ako tie okrúhle lampy, čo boli na námestí, keď na ne svieti slnko. Zapadajúce. Tak šikmo.

Vtedy mi ešte boli dobré tie biele šaty s modrými kvetmi, tie čo sme mali s Ivou rovnaké, ale ona bola štíhla a ja som nevedela, že ja nie, kým mi mamina nepovedala, že niektoré veci, čo mám po Ivke, nosiť nemôžem, lebo na to nemám postavu, odvtedy sa ľuďom hanbím hovoriť, koľko vážim. Letá boli horúce, hrýzli sme drievka od nanukov a bolo teplo, aj keď sa zotmelo a svietili tie okrúhle lampy. Trénovali sme Denyho, kučeravého bloňďavého psa, aby prestal kradnúť topánky a skoro sa nám to podarilo, ale potom jedna z nás odišla na dovolenku, alebo niekam. A hrali sme badminton a počítali počet odrazených košíkov bez spadnutia. A Deny štekal. Strašne nahlas. Nič na neho neplatilo, iba jedlo, a to tiež len dovtedy, kým ho bezpečne nemal v žalúdku. Ukradol Adamovi topánočku, keď ešte ani nevedel poriadne rozprávať, Adam sa zľakol a Deny dostal po hlave podošvou, lebo sa schoval pod vlečku aj s topánočkou.

Elektrický drôt prská ako nazúrená mačka, keď sa oň opiera tráva a my ho opatrne obchádzame. Lebo nie sme tráva. Filip ma drží za ruku a chce chytiť ten drôt, tak ho pustím. Potom radšej chytí mňa ako drôt a ideme preč. Niekam ďaleko preč. Len pre výhľad. Pre nič viac, len pre výhľad na autá, z ktorých Filip vzdychá, lebo jazdia na naftu a benzín. Hádžeme z útesu steblá trávy, lebo mi ich zakázal jesť. V hlave som mala spomienku, ako sme tam boli minulé leto, slnko sa opieralo do klasov všetkých tých nepokosených burín a bolo to prekrásne. Teraz slnko nesvietilo a celé to miesto bolo ako cudzie, také ukradnuté, alebo možno vylúpené, všetko odtiaľ zmizlo, len ten pocit stŕpnutých nôh a chladu ostal. Tak sme odišli. Len pre ten výhľad.

A je mi zima.
Bola som sa osprchovať v horúcej vode. Už mi nie je zima.

A Filip už spí.

Bolo mi dobre každý druhý deň. V nedeľu napoly, doobeda som myslela, že sa nevrátim domov živá a poobede sme mali na olovrant šišky. Vrátila som sa domov živá a mamina mi za to kúpila šišku. Som zvyknutá nezmestiť sa do postele, pretože je plná vecí. A naučila som sa vyhýbať sa zrkadlu, teraz mám ošúpaný nos a neviem o tom. A bolia ma kĺby v prstoch a mám smutné zuby a chce sa mi plakať a neplačem. V zrkadle výťahu som vyzerala zúbožene, tomuto zrkadlu sa vyhnúť nedá. Už nechcem počuť vrzgot postele, prosím nepúšťajte ma tam naspäť.

V škole sme boli piati. Gréta na dejepise zaspala tak tvrdo, že sa nám ju nepodarilo zobudiť. Ondrej zaspal ľahšie, toho sme zobudili. Padajú mi viečka, už by som tiež radšej spala, ako počúvala, ako prebiehala francúzska revolúcia, ale teraz mi to ani nik nehovorí, preto radšej píšem tento opozdený príspevok.

Prečo nemajú zvieratá kolieska?
Ostane animágus vo zvieracej forme, ak ho v nej zabijú?
Aké sú strany pravouhlého trojuholníka, ak odvesny majú dokopy 35 cm a výška je 12 cm?

Prevraty

Sneží. Páperovo, pomaly a rozprávkovo.

Dvadsiateho piateho apríla. A možno aj preto som taká pomýlená. Už som aj našla tri štvorlístky a teraz sneží. Dvanásty október - prvý sneh. Dvadsiaty piaty apríl - dúfam, že posledný sneh. široký rozptyl. Na Vianoce ani vločka.

Možno preto som taká zmätená, konečne mi spadli okovy zimy, rozpustili sa z ľadu na žblnkotavý potôčik a ešte som sa nestihla poriadne roztancovať po tráve a už je naspäť. Nechcem advent. Ale vianočné prázdniny by som brala. Chodím hore-dolu, viem toho málo a ešte menej sa učím. A najviac z toho všetkého jem. Toľko o mojom živote. Ale sú aj zaujímavejšie veci. Napríklad také kvadratické rovnice a Vietove vzťahy. A napríklad také zátvorky na anglickej klávesnici. Píšu sa takto: 9 a 0. Mriežky, mriežky, mriežky. A podnikateľský plán. Máme asi 10 minút na vymyslenie jedného, ale v našej skupine sa rieši len nejaká chata a nejaká Marta, ktorú nemajú rady, lebo má 14, vraj nie je pekná a každého len balí. A častice. A citoslovcia. Vari nie žblnk, či áno?

Ale veď vlastne som šťastná. Lebo som sa začala mať naozaj rada. Ono to nie je až také ťažké, vzhľadom na to, že som super, ale aj tak! O dosť krajšie je to dievča v zrkadle, keď sa usmieva, ako keď je rozmazané slzami. A celkovo. No a čo.

Nič to neznamená.

Je desať hodín a šestnásť minút. Stojím nahá pred zrkadlom a nič to neznamená. Nič, ani moja tvár, ani moje telo. Ja mám také ústa, že mi kútiky nikdy nejdú dolu, vždy sú zakrútené dohora, raz viac a raz menej. Pozerám sa na ne do zrkadla a teraz sú menej. Vlastne sú ešte menej, lebo sú nič. A zas mám červené oči. Ako vždy, teraz sa zahmlia. Pravé oko sa vyjasní prvé.

Vec: Vo filme na náboženstve všetci stále plakali len jedným okom, aj tá žena, aj ten muž len pravým. Katolícke filmy nemajú rozpočet na toľko sĺz. Asi.

Je desať hodín a dvadsaťdva minút. 22:22. Mám zimomravý chrbát. Lakeť mi vŕzga o stôl. Neplačem. Nič to neznamená.

Vyrastiem z toho.

Je to dočasné.

Nemôžem prestať myslieť na to, čo by bolo, keby som z toho nevyrástla. Že by ma to neomrzelo. A rovnako často myslím, na to, že by som z toho nevyrástla práve preto, lebo by ma to omrzelo.

Ďalšia vec: tá postava v divadle, nikdy nevyrástla z topánok, lebo sa naučila lietať a potom už žiadne topánky nepotrebovala. Amatérske divadlá jedného herca nemajú rozpočet na toľko topánok. Asi.

Ale kto vie, či sa dá z nálad vyrásť ako z topánok. A či sa vôbec dá vyrásť z niečoho, keď už nerastiem. A či aj keby som vyrástla, či by to niečo znamenalo. A vrátim sa k tomu, že nie, že by to neznamenalo nič. Že nič z tých vecí nič neznamená. A že ak z toho nevyrastiem, už nikdy nebudem šťastná. Aj keby som z toho nevyrástla, lebo ma to neomrzelo, aj keby som z toho nevyrástla, lebo ma to omrzelo.

Ale neboj. Ja neuletím, aj tak už by som nevyrástla z topánok, môžem ich nosiť navždy.

Ešte ďalšia vec: Aby sa Filip nebál, poslala som mu správu. Že nech sa nebojí. Že ma neudupal slon. Odpísal mi, že dobre. Ale nech si vraj dám pozor na tancujúce hrochy.

A ja ľúbim Filipa, tak si dám pozor na tancujúce hrochy. A ľúbim aj všetkých ostatných, tak si dám pozor aj na iné nástrahy, vrátane tých vnútorných. A pokúsim sa vyrásť z topánok. Zajtra aj pozajtra. Aj potom.

Posledná vec: Tie hlúpe bordové topánky sú mi o dve čísla väčšie.

Povedala som rodičom, že mám sklon k poruchám príjmu potravy, aby na mňa dávali pozor. Aj som raz dva dni nejedla.A možno by som nebola jedla celý týždeň, keby neexistovala čokoláda. Možno by som ich mala upozorniť, že sa ešte stále chcem občas naučiť lietať. A možno tieto slová nikdy nikto nenájde.

Nebaví ma zarmucovať ľudí vlastnou ničotou. Ale nebaví ma ani predstierať, že som šťastná. Čo mám robiť?

If.

Ježkove ponožky. A už zas je vonku zima, ako keby začal advent. Pod kožou mám kusy ľadu. A pod viečkami. Že apríl. Keď ja tak nevládzem.

Everything is awesome

Mám takéto kolísavé nálady:
Kolís-kolís.

Ale teraz sa mám dobre. Hrdlo ma bolí, lebo som veľa spievala od radosti zo života. A možno aj trochu z alergie (ma bolí hrdlo, nie som spievala).

Som chcela napísať niečo krásne, lebo sme dnes stvorili svet a pršalo a svietilo slnko a padali krúpy a mala som blúzku s dáždnikmi, ale dáždnik nie. Len si teraz čistím zuby a potom musím ísť spať, lebo ma mater posiela. Ťažký život.