Polovodič.

Malé mole vyžrali dierky do tmavomodrého zamatu, ktorý bol rozprestretý vysoko nad cestou. Na ceste bola čiara, do ktorej asi tiež niekto vyžral diery. A ešte na nej bol autobus, ale ten už nemal diery, iba vodiča. Vodil autobus a možno aj elektrický prúd, ale to už nikto nezisťoval. V každom prípade určite nikoho nevodil za nos.

Okrem toho, že z ničoho nič dostal chuť na mrkvu, padlo naňho uvedomenie, že zabudol zastaviť pri vlakovej stanici, lebo tam nik nevystupoval a hneď mu aj ošediveli dva vlasy. Teraz má teda náskok a cestujúci nestihnú svoj jediný spoj za príbuzenstvom. Na najbližšej zastávke nik nestál, no napriek tomu šofér zastal a ostal stáť dobré dve minúty, aby odčinil svoj náskok. 

Na sedačke v zadnej časti autobusu sa zamrvilo dievčatko s ružovými lícami v ružovej kombinéze s ružovou čiapkou, šálom a rukavičkami a zakričalo z plného hrdla: "Veď poď uuus!"

Cestujúcich sa zmocnili rôzne pocity, niektorí sa začali smiať, iní pokrútili hlavami a vrhli na dievčatko karhavé pohľady, ďalší predstierali, že nič nepočuli a niektorí dokonca naozaj nič nepočuli, lebo boli zaneprázdnení skúmaním hviezd.

Šofér sa s kamennou veľmi pomaly vyklonil spoza svojej šoférskej stoličky, v autobuse náhle nebolo  počuť nič okrem vrčiaceho motoru, cestujúci sedeli ako zarezaní (ak teda zarezaní vedia sedieť) a pozerali sa jeden na druhého s kolkovanou žiadosťou o porozumenie v očiach. Pozrel sa na ružové dievčatko a hlbokým hlasom sa opýtal: "A kam sa tak ponáhľaš?"

Ružové dievčatko zbledlo a schovalo sa pod sedačku. Mamka sa usmiala na vodiča a povedala, že dievčatku je teplo a že už chce byť domka. Vodič sa usmial na mamku a povedal dievčatku, nech vylezie. Dievčatko zaliezlo ešte hlbšie.

"Tak čo povieš, už mám ísť?"

Dievčatko zaryto mlčalo, obzerajúc si všetky krásne žuvačky, čo kedy kto zaspodu nalepil na sedadlo. 

"Bez tvojho povolenia sa ani nepohnem." šofér poreboval vytrhnutie z každodennej rutiny.

ružové dievčatko začalo počítať žuvačky, ale vedelo len do šesť, takže mu to vôbec nestačilo. Mamka povedala šoférovi, nech už ide, ale ten trval na svojom.

Cestujúci sa začali potiť. Nastala tichá panika, ľudia klepkali nohami a šúchali si čelá prstami. Šofér si uvedomil, že o tomto čase už mal byť dávno na ďalšej zastávke a ošediveli mu ďalšie tri vlasy, ale bol to hrdý muž, ktorý si stál za svojím slovom, a tak nemohol odísť, hoci musel. Po krku sa mu skotúľala kvapka potu a znovu sa opýtal dievčatka, čo má robiť. Dievčatko sa hanbilo čoraz viac. Mamka mu prikázala vyliezť spod sedačky, ospravedlniť sa a povedať, aby šli, no dievčatko sa rozplakalo a odmietlo sa pohnúť.

Cestujúci si začali uvedomovať, že takto nestihnú svoje prestupy a nedostanú sa domov ani k príbuzenstvu, budú musieť ostať celú noc na prestupnej zastávke a to sa žiadnemu z nich nepáčilo.  Len tí, čo si obzerali hviezdy sa o nič nestrachovali. Staršia dáma v klobúčiku sa postavila zo sedadla a začala dievčatko ťahať do uličky, ale nakoniec jej len zvliekla ružovú rukavičku s princeznovským motívom a hodila ju do tváre ružovej mame kričiac, aby si vychovala svojho spratka. Ružová mama sa teda pokúsila vychovať svojho spratka, ale márne na ružové dievčaťko kričala, pretože to sa rozplakalo ešte viac, sopeľ jej tiekol na kombinézu a robil fľaky na tvári princeznej Elsy. Slzy z pravého a ľavého oka sa dievčatku stretávali na brade a nechávali za sebou mokré cestičky. 

"Proste povedz, nech už ideme, Rapunzelka a bude dobre!"

Ľudia sa začali otáčať  a chichotali sa na matke, ktorá pomenovala svoje dieťa Rapunzel. To samozrejme boli tí, ktorí nemeškali ne prestup, pretože tí boli zaneprázdnení hľadením na hodinky každých pár sekúnd a hryzením do pier, alebo hľadenímna hviezdy. Ružová Rapunzelka spustila veľmi hlasné rumázganie a celý autobus už bol veľmi nervózny, najmä šofér, ktorý už mal medzitým naozaj veľkú chuť na mrkvu a ošedivelo mu ďalších päť vlasov.

Na zastávku prišiel iný autobus. V tomto autobse to vyvolalo veľký zmätok, ktorý vyústil do nadšeného hulákania a cestujúci sa dožadovali otvorenia dverí. Vodič ich teda pustil von, všetkých, vrátane Ružovej mamy, Rapunzelky aj nahnevanej panej v klobúku, dokonca aj obdivovači hviezd prestali obdivovať hviezdy a prestúpili na druhý autobus, ktorý už o chvíľku plne naložený vyštartoval zo zastávky, čím spravil z vodiča prvého autobusu jediného človeka v okolí. Ten sa pohodlne oprel a začal rozmýšľať, čo so životom. Po dôkladnom premyslení vycúval zo zastávky a namieril si to domov.

Len čo prišiel, vytiahol z chladničky hovädziu polievku a vylovil z nej kus sladkej mrkvy. Potom šiel do spálne, vyzliekol sa do slipov a ľahol si k manželke.
"Ako bolo v práci?" spýtala sa rozospato.
"Veď to poznáš, suchý obed." odvetil a zaspal.