Vločka.

Prišiel biely kôň. O mesiac neskôr za ním dobehol aj Martin, ale to už bolo všade nasnežené. Všetci boli nahnevaní, cestári, šoféri, babičky a deduškovia, aj farár a predavačka. Len deti lepili nošteky na studené okná izieb a obzerali si tú nádheru, zapackali malými prstami sklo a mamky ich za to pokarhali. Domy boli ako opačné snežítka, niekto nimi zatriasol, no snežiť začalo vonku. Bolo ticho, ako keď biela mačka prešliapne z labky na labku.

Maruška patrila k tým deťom, ktoré sa lepili k oknám, no jej mamka si zatiaľ nič nevšimla, a tak pokojne opierala čelo o vyleštené sklo a s otvorenými ústami sledovala chuchvalce vločiek, ako sa krútia a šantia. Ako keby bol vzduch plný mladúch na svojich svadbách a žiadni ženísi. Keď vonku hrmelo, tatko vravel, že sa čerti ženia, ale Maruška nevedela za koho, lebo nevesty padali teraz, keď bolo ticho. Videla ich čoraz horšie, vlastný dych jej zastieral výhľad. Odtiahla sa od okna a nakreslila do hmlového obláčika kostrbatú snehovú vločku. A už sa rozhodla. Keď bude veľká, bude snehová vločka alebo nevesta. Alebo ešte možno smetiar, aby sa mohla voziť po stojačky na smetiarskom aute.

Napokon sa stala tou vločkou. Dlho sa učila, ako správne padať, aby to až tak nebolelo a ako sa pohybovať s ľahkosťou a tancovať na špičkách a udržať sa vo vzduchu. Ako byť krásna a chladná, vytvárať jedinečné kryštály a byť bledšia ako list zošitu z geometrie. Samozrejme, stálo to veľa úsilia a sĺz, ale dokázala to. Na tento deň sa pripravovala celý život, toto bola jej premiéra. S ostatnými kolegyňami vločkami sa nervózne chichotali v nebeskej šatni, navzájom si zapínali zipsy na bielych šatách, zakladali si závoje a dookola preskúšavali piruety. Maruška nikdy nebola taká nervózna. Pozerala na seba do zrkadla, bola biela ako stena, ešte belšia ako zvyčajne. Teraz odtancuje svoju životnú úlohu. Ale čo potom? Založila si nohu za hlavu, aby sa rozcvičila. Postrapatila si tým vlasy a skoro sa rozplakala, ale iná vločka jej prišla na pomoc a upravila jej účes.
"Nádhera!" zvolala hlavná vločka. Nikto ju nikdy nepočul prísť, tak nenápadne a potichu sa pohybovala. "Dievčatá, dnes to roztočíte! Nezabudnite na choreografiu, celé roky tréningu by vyšli nazmar!"
Už aj tak nervózne vločky znervózneli ešte viac, začali si hrýzť nechty a kmitať nohami, niektoré sa triasli a plakali.
"Plač je prirodzený, to je klasická predpádová úzkosť, moja," naklonila sa hlavná vločka k plačúcej vločke v kúte, "Teraz máš pocit, že sa ti to neoplatilo, ale keď budeš tam vonku, všetko bude inak."
"Ako viete?" opýtala sa iná vločka roztraseným hlasom. "Sama ste predsa nikdy nespadli."
"Pravda. Ale teóriu mám v malíčku. Tak šup-šup dievčatá, Upraviť závoje, vyrovnať chrbtice, tak, tak, moja, len trochu zdvihni bradu, na špičky, to platí aj pre teba, moja, áno, teba myslím a zaujmite prvú pozíciu. Krása. Iba ty, moja, počúvaj, ruka musí byť v štyridsaťpäť stupňovom uhle, to ti to nestalčilo povedať tých osemstopäťdesiatkrát? No vidíš. A teraz na veľké javisko, dievčatá. Pamätajte, buďte ako labute, krásne, chladné a majestátne."
Hneď ako hlavná vločka opustila šatňu, v miestnosti zmizla podlaha. Maruška zalapala po dychu, takto si to nepredstavovala. No po pár sekundách pádu si to začala užívať. Dokonale naledovala choreografiu, bolo to nádherné, videla ostatné vločky, ako sa trblietajú na svetle a bola taká šťastná, ako nikdy pred tým.

Po niekoľkých minútach však choreografia skončila a medzi padajúcimi vločkami nastal zmätok, začali pobiehať hore-dole, chytali sa za ruky a objímali sa, zem bola čoraz bližšie a s ňou aj dopad. "Čo teraz? Čo teraz?" šepkali medzi sebou vyľakané vločky a ronili slzy strachu. Maruške vstali vlasy dupkom. Cez slzy nič nevidela, nuž zavrela oči a pritisla si kolená k hrudi. Horúce slzy jej tiekli po tvári, až celkom spriesvitnela. Dopadla na komín, kde z nej ostala miniatúrna mláčka.

Obláčik pary z okna zmizol, ale slabý obrys vločky ostal na mieste. Maruška zoskočila z parapety, potiahla nosom a išla popýtať mamku, aby jej uvarila krupicovú kašu.