Razdvatriosem.
Vzduchom poletovalo páperie a po dopade na zem sa menilo na šmykné mláčky. Bol štvrtok. Nohy mi kráčali už len tak samy od seba, šál bol príliš úzky, ostrý vietor mi tlačil k hrdlu mrazivý nôž, až mi naskočila husia koža. Zas mi plakalo pravé oko. Cítila som, ako mi studená slza značí čierny chodníček od oka k uchu. Vreckovka jej presušila cestu. Spomenula som si, že je štvrtok, keď som vychádzala spoza rohu na námestie a očakávala som uja, čo predáva knihy. Bol tam. Pristavilo sa pri ňom dievča. Povedalo, že by chcelo knihu, ale nevzalo si okuliare, lebo ide na rande. Ujo sa zasmial, odporučil jej už nikdy nenechávať okuliare doma. A že čo ak bude chalan škaredý a ona si nevšimne.
Vtedy som si povedala, že si pripadám ako v poviedke. Život napodobňoval umenie. Predstavila som si spisovateľa v kockovaných papučiach a s hustým obočím, ako sedí za písacím stolom a píše o ujovi s knihami poviedku, v ktorej iba prejdem po námestí a usmejem sa. To by sa mi páčilo, mať takýto zmysel života. Pre nič iné som neexistovala, len aby som prešla okolo a usmiala sa.
Pouličný kníhkupec potom prežil ešte niekoľko zaujímavých príbehov, kým sa zotmelo a on si pozbieral knihy do kartónovej škatule a naložil do auta, aby šiel domov prečítať svojim deťom rozprávku. A na druhý deň šiel predávať knihy do iného mesta na iné námestie.
A ja som medzi tým prišla domov a stále som sa usmievala, aký mal môj život pekný zmysel a už mi ani tak nevadilo že sneží takto skoro a že už sa stmieva, aj keď som len prišla zo školy a uvarila som si čaj.
Lenže potom mi napadlo, že čo ak nie je žiadny spisovateľ s huňatým obočím za písacím stolom? Kto využije zmysel môjho života? Tak som vzala pero do vlastných rúk. a napísla som o tom, aká mi bola zima, ako mi tiekli slzy a aká som bola šťastná. A tak sa pre istotu umenie inšpirovalo životom.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára