Ariadnini rodičia mali veľkú vieru v symboly. Ariadna naopak nemala vieru v nič. Drkotala zubami a mračila sa na sneh, ktorý jej vypaľoval oči jednoducho svojou existenciou. Cítila ako sa jej ježia chĺpky na krku, nohy sa jej zabárali do snehu, prsty si už skoro necítila a nazúrene preklínala všetky pokolenia jej poverčivej rodiny. Veštby, prekliatia, kraviny... To všetko viedlo k tomu, aby sa z nej teraz pomaly ale isto stávala ľadová socha bez štipky nádeje. Vraj vyvolená. S tým nech si utrú prach z poličky. Ona bola predsa úplne normálne dievča. Pravda, kto by raz za čas nezatúžil byť hrdinkou, tou vyvolenou, ako postavy z bájí, čo si ľsťou poradili s mohutnými príšerami? Ale Ariadna bola skôr teoretická hrdinka. Predstavovať si, ako skolí draka a naozaj ho skoliť, medzi tým je menší rozdiel. Hlavne ten, že predstavovať si to môže aj doma, v teplúčku pri peci rozvoniavajúcej koláčmi. V realite ani netuší, kde by drak mohol byťa či vôbec nejaký drak existuje a už sa niekoľko dní brodí snehom. Prekliate proroctvo. Ona sa na toto fakt nehodí.
Obzrela sa na svoje stopy. Skoro ich nebolo vidno, kvôli vetru, ktorý ich zasypával. Paráda. Takto ani netrafí naspäť domov. Prečo si dopekla nevzala klbko vlny? Na druhej strane, keď ona nevidí svoje stopy, kto áno? Hmm. A celkom zmenila smer.
S úsmevom na tie dni spomínala, keď sa vo svojej pekárni o niekoľko rokov skláňala nad šišky, ktoré boli u dedinčanov veľmi obľúbené. Občas venovala pár myšlienok aj výsmechu proroctvu. Bola podľa seba celkom šikovná, že dokázala zobrať osud do vlastných rúk, rovnako ako krehké pečivo starostlivo posypané cukrom namiesto nepríjemného snehu, kladúc ho na podnos, odkiaľ si ho s obľubou chodili kupovať zástupy fanúšiškov.
Augustín, jeden z fanúšiškov, mal doma repliku dračieho vajca. Nikdy mu nevenoval veľa pozornosti. Bol to dar od jeho poverčivej pratety, ktorá neskôr stretla čiernu mačku a tak sa zľakla, že spadla do jazera a utopila sa. Zdedil po nej všetky časti Eragona, ktoré nikdy neprečítal. Smutný to príbeh. Mal vajce pod písacím stolom a občas ho používal ako ťažítko. Augustín býval v tom istom dome ako Ariadna, ktorá si ho až tak nevšímala napriek jeho záľube v jej nadýchaných šiškách. Avšak jej pečenie sa priamo dotýkalo Augustínovho života, pretože vždy teplučký a voňavý vzduch z pekárne neustále stúpal a Augustín postupne nosil čoraz menej odevu a čoraz viac sa usmieval. Začal písať Ariadne zamilované listy, ale nikdy nemal odvahu jej ich odovzdať, tak ich len dával na kopu pod písacím stolom, kde mu onedlho začalo zavadzať dračie vajce. Ťažko povzdychol, vytiahol ho spod stola a postavil ho do rohu izby. Zhodou okolností to bol práve ten roh, ktorým prechádzal komín.
Augustín každý deň kupoval šišky, aby na chvíľu videl svoju vysnívanú, ale potom sa príliš hanbil, aby sa jej pozrel do očí čokoládových ako plnka v buchtách. A riadne Ariadne liezol na nervy. Začala mu venovať viac pozornosti, jednak preto, lebo keď ostatní mali na sebe kožuchy, on sa pohyboval v okolí pekárne len v košeli a jednak preto, lebo jej vŕtalo v hlave, či je taká škaredá, že sa na ňu ani nepozrie.
Jedného rána Augustín rozlepil oči mimoriadne skoro a čo neuvidel? Normálny malý drak. A v rohu miestnosti len hrubé škrupiny. No to je výborné. Jediný dar, čo kedy od niekoho dostal a on mu do izby vletí drak a rozbije ho, hulvát. Otočil sa na druhý bok. Jaj, počkať. Má tam draka. Pre všetky božstvá sveta, on tam má draka! Skríkol niečo ako "pomoc", ale veľmi potichu, lebo sa bál, že by ho počula Ariadna a považovala by ho za blázna. Ako každý zamilovaný človek, prvé, čo spravil bolo, že pomenoval draka Ariadna. Potom mu nalial do misky pre psa, ktorú dovtedy používal ako nádobu na klince, mlieko, lebo netušil, čo by draci mohli jesť. Pozametal škrupiny, kým sa drak uložil v jeho posteli a mierumilovne mu podpálil perinu. Augustín si zachoval chladnú hlavu a hodil horiacu perinu z okna. Potom si uvedomil, že to nebola chladná hlava,ale hladné brucho a skočil z okna za perinou. Celkom pohodlne na nej pristál a opľul plamene. Našťastie boli Ariadninymi prvými, takže nestáli za veľa. Odniesol si dymiacu perinu naspäť do postele a Ariadne riadne dohovoril.
Ariadna medzi tým sladko spala. Po zobudení zamiesila na šišky a rozmýšľala nad Augustínom. Čo si to dovoľuje.
Ariadna rástla ako z vody. Vlastne bola celkom poslušný drak. Urobila čokoľvek, ak za to dostala Ariadninu šišku. Augustín bol obhorený a švorc, ale inak celkom spokojný. Občas venoval Ariadne krátky pohľad, kým si Ariadna cez diery s čiernym okrajom od Ariadny v košeli obzerala jeho telo. Mal ho také... Červené.
Ariadna prestala rásť do výšky, ale jej brucho sa stále zväčšovalo, pretože jediné, čo bola ochotná zjesť, boli pocukrované čokoládové šišky od Ariadny, no Augustín jej ich nemohol odopierať, lebo Ariadna sa medzitým celkom zlepšila v šľahaní vajíčok (takže šišky boli neodolateľné) a Ariadna sa zlepšila v šľahaní plameňov (tekže teraz by horiacu perinu pár pľuvancov nezachránilo). Augustín si stále stíhal vyhradiť čas na písanie listov, ktoré sa mu už nezmestili ani pod stôl, ani na stôl, tak ich začal klásť na okennú dosku. Čo čert nechcel, vietor uchytil pár listov a zavial ich do šopy na dvore, kam nik nechodil . Augustín si vydýchol, že takto sa k nim aspoň nedostane Ariadna. Ale aj vzdychol, lebo Ariadna nemala zdravý pohyb a už vôbec nie zdravú stravu.
A Ariadna ako keby nič iné nerobila, len peknela. Augustín sa na ňu nemohol vynadívať. Hlavne preto, lebo sa na ňu stále nedokázal pozerať dlhšie,než pár sekúnd.
Po mesiacoch trápenia Ariadnu skolili srdcovo cievne choroby a po niekoľkých hodinách plaču Augustín vyhodnotil situáciu ako neriešiteľnú slzami a išiel vykopať Ariadne hrob. V šope našiel hrdzavú lopatu a vrhol sa na hlinu. Čo čert chcel, vietor zobral listy zo šopy a poďho rovno Ariadne do postele.
Augustín akurát hodil na hrob poslednú lopatu hliny a zotrel z líca poslednú slzu, keď mu Ariadna poklopala po pleci a dala mu do ruky šišku.
"Pozornosť podniku."
"Vezmi si ma."
"Dobre."
A niekoľko mesiacov potom ležali obaja pod ohorenou perinou.
"Poverčivosť prináša nešťastie. Moja prateta, nech je jej zem ľahká, je toho mŕtvym dôkazom."
"Och, keby si vedel."
"Vedel čo?"
"Bola som predurčená zabiť draka."
"Prečo mlčíš?"
"Ešte niečo o tebe vravelo proroctvo?"
"Mala som nabodnúť muža, čo by ma miloval na ostrý predmet. Prečo?"
"Ale... Len tak." odvetil Augustín ukrývajúc psiu misku plnú klincov do skrine.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára