Čakáreň praskala vo švíkoch. Mama ukazovala dieťatku slniečko na nástenke. Dvaja malí chlapci si dali súťaž v kašľaní a za neprestajného okrikovania mamkami kašľali čoraz hlasnejšie a veľmi sa na tom zabávali. Setrička ma zavolala do ambulancie a hneď aj poznamenala, že som si slabo tlačila na vatičku a budem mať z odberu modrinu. A po vyšetrení a ďalšom odbere mi napísala ospravedlnenku an celý deň. A ja som šla do školy. Za odmenu, že som neplakala, keď ma pichali, som si kúpila čokoládovú buchtu. Všade bolo tak ticho. Niekedy mám rada toto mesto.
Videla som prilietať labute. Prvý krát v živote. Boli obrovské a biele a nádherné. A boli tak blízko, že som ich počula šuchotať krídlami. Bolo to čarovné a svietilo slnko. Rada chodím od lekárov, všetko je vtedy celkom iné. Iný sklon lúčov a krajší život. Všetci sú v škole a ja nie. A potom som v škole aj ja. Ale aj tak som šťastná.
A cestou domov som stretla troch zametačov. Sedeli na novoosadenej lavičke a rozprávali sa s okoloidúcou tetou, že čo to majú za prácu. Teraz zametú a zajtra tam je zas všetko lístie. A teta s nimi súhlasila.
Ujo na námestí predával knihy. Fúzatý ozembuch zo syrového stánku na mňa zapískal. stretla som učiteľku zo základky, z diaľky sa na mňa usmievala. Svietilo slnko a všetko bolo v poriadku (okrem toho hvizdu, ale s tým sa viem vyrovnať).
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára