Alfabety

Sivozelená tráva sa z posledných síl plazila po zemi na cintoríne, kým po nej modliaci sa ľud nemilosrdne šliapal zapaľujúc sviečky. Cez husté oblaky sa občas predral lúč a vyzeralo to ako zo svätého obrázku, no to si nik nevšímal.
Pán v čiernom kabáte zašepkal druhému pánovi včiernom kabáte:
"Vieš, čo vidí optimista na cintoríne?"
A druhý pán v čiernom kabáte nadvihol obočie:
"Čo?"
"Samý plus."
Obaja páni sa zachichotali, až im čierne kabáty poskakovali na pleciach.
Dievčatko o dve hrobové uličky ďalej to zbadalo, potiahlo mamku za čierny kabát a ukázalo na pánov prstom.
"Prečo sa smejú, veď cintorín je smutný."
"Cintorín môže byť smutný. Ale oni sú veselí. Neruš a pomodli sa za prapraprababičku, aby šla do neba."
"Už som sa. A ak tam ona ešte nie je, to jej už nepomôžem. Je mi zima na nohy."
"Veď to ešte vydrž."
"Nech sa prapraprababička pomodlí za mňa, aby som neochorela radšej."
"Alžbeta!" pohoršene zvýšila hlas mamka, zatiaľ čo v ich okolí sa otočili dve staršie panie a jedna slečna.
Alžbeta prvá si prvá uvedomila, že reč nebola o nej, poškrabkala sa za uchom nadvihujúc baretku a pokračovala v škrtaní zápalkou.
Alžbeta druhá, pozorujúc Alžbetu prvú, tiež si všimla, že reč nie je o nej, prehrabla si vlasy prstami a vystrela chrbát.
Alžbeta tretia sa cítila urazená, že na ňu kričí akási cudzia sopľaňa, "Čo si to dovoľujete," vraví, "Toto ja nebudem tolerovať!", na čo sa Betkina mamka ohradila slovami: "To sa vás netýka, to táto malá drzaňa." a štuchla do dcéry, ktorá sa dôsledkom štuchnutia potkla o náhrobný kameň prapraprababičky a vypadol jej rozkývaný zub.
Ale Alžbete tretej už celkom nefungoval sluch, preto sa z tejto vety dovtípila, že drzaňou bola nazvaná ona a malá Betka pola postrčená, aby ju fyzicky napadla. Nazúrene preto schytila pohrebný veniec a hodila ho po Betkinej mamke, ktorej sa prevliekol cez hlavu a vyzeral ako kvietkovaný náhrdelník. Tá bola krásna. A rozčúlená. Zvliekla si ho z hlavy a hodila ho naspäť na Alžbetu tretiu, nech sa spamätá. Alžbeta tretia sa však nespamätala ani trochu, pretože medzitým ku nej po štvornožky začalo liezť dieťa s krvavými ústami. Prežehnala sa a rýchlo sa schovala za najbližší kríž. Betka vypľula krv na hrob manžela Alžbety tretej, ktorá od rozčúlenia a strachu nevedela, čo so sebou, tak sa pre istotu pomodlila k Panne Márii. Betkina mamka zdvihla Betku zo zeme, oprášila jej kolená a za ruku ju odvliekla k hrobu prastrýka starej mamy.
Keď druhému ujovi v čiernom kabáte zmizli z dohľadu, naklonil sa k prvému ujovi v čiernom kabáte a zašepkal: "Tak ako alfasamec v revíri, na cintoríne môže byť iba jedna alfabeta."
Prvý sa uškrnul a odvetil:  "Ako som povedal, cintorín je samý plus."
A Alžbeta tretia sa odvtedy každé ráno pokropí svätenou vodou.
A Betke doniesla zúbková víla dve eurá.