Deň.

Pekný deň:
Cez najmenšiu očnú štrbinku mi preniká do hlavy bolesť tupá ako vyšívacia ihla. Ani sa nepokúšam teperiť sa z postele, všetko je čoraz horšie a tmie sa mi pred očami. Pondelok. A potom sa prečo nie, ozvú kŕče z brucha, že čau. A odvtedy sú hlava a brucho spojené nádoby naplnené bolesťou, ktorá ma pripravuje o vzdelanie a socializáciu a paralyzovaná prelievajúcou sa bolesťou, prikovaná tiažou vlastného tela o posteľ, pozerám seriál. Chce sa mi spať, tak ho vypnem, ale v tichu počuť bolesť aj jej ozvenu a druhú ozvenu a tretiu. Každý výlet na záchod a späť prináša niekoľko minút hlbokých nádychov a výdychov a skučania a tisnutia si jednej dlane na čelo a druhej na brucho. Do plastovej krabičky napustím horúcu vodu, aby som si ju mohla prikladať na kritické časti tela, ale zistím, že preteká a potom preteká aj druhá a keď začnem pretekať aj ja, vzdám to. Ja to asi celkom vzdávam.
Taký mám deň.