Dym.

Razdvatri.

Bol október, dve hodiny poobede. Svietilo slnko. Niekde ďaleko štekal pes. Niekde blízko boli ihličnaté stromy a veľa stredoškolákov z priemyslovky kráčajúcich na autobus. Smiali sa, až im cigaretový dym vylietal z nosných dierok, prebodnutý niekoľkými žltými lúčmi. Všetci niesli v rukách svetre, saká a kabáty, v ktorých im ráno bola zima a teraz túžobne mysleli na plavky. Tašky plné pokrčených učebníc im priliepali tričká o chrbty potom. Bol ich plný chodník a všetky ich slová sa odrážali od okolitých budov. Už chceli piatok. Kráčali v širokých skupinkách.

Tým istým davom sa práve snažila pretisnúť Ema, ona šla z inej školy a jediná na tomto chodníku nebola súčasťou žiadnej skupinky. Trochu ju mrzelo, že je tu taká osamelá, ale na druhej strane ani nechcela patriť medzi ľudí, ktorí odhadzujú ohorky do trávy. Z jej triedy v tejto časti mesta nik nebýval. Hlboko sa nadýchla a obišla po tráve päťčlenný rad chlapcov obklopený dymom. S niektorými z nich chodila do škôlky. Zhadzovali jej vežičky z kociek. Že to ona radšej neobišla inou ulicou.

V protismere školákov tlačila Maťa kočík. V hlave preklínala dymiacich školákov, mysliac na svoju spiacu Esmeraldu. Prehodila jej cez kočiar plienku, aby sa k nej dostalo čo najmenej toho svinstva a upokojovala svoju túžbu hodiť po tých sopliakoch dlažobnú kocku. Alebo ich aspoň pár nabúrať kočiarom, keby to neznamenalo, že sa Esmeralda zobudí a bude mrzutá.

Emu vážne nebavilo byť stredoškoláčkou. Všetky tie predmety, čo ju nebavili a hlúposti, čo sa musela učiť a učitelia, čo jej liezli na nervy. Vlastne len čakala, kedy zmaturuje, nájde si chlapa s dobrým vkusom a zmyslom pre humor a už do smrti mu bude len rodiť deti a variť obedy. Nemohla sa toho dočkať, zatiaľ zabíjala čas čítaním časopisov a udržiavania si akých-takých známok v škole a plánovaním, že bude mať 10 detí, každé s trojročným odstupom a strávi 30 rokov na materskej dovolenke. Zadržala dych a obišla ďalšiu početnú skupinu priemyslovákov. Ani tieto cestydo školy jej nerobili radosť.

Maťa spomínala na svoje stredoškolské roky a bolo jej smutno. Bola tri roky zaľúbená do spolužiaka, mal dva metre a dve orieškové oči a dve lícne kosti. Maťa nepremýšľala dvakrát, či by sa ním nechala odviesť na pustý ostrov, zatiaľ čo on nepotreboval rozmýšľať ani raz, aby ju pustil k vode. Tiež to bol takýto fagan, pomyslela si. Nosil za uchom cigaretu a stále žul žuvačky. Povedal jej, že skončí sama. A aha, ako sa mýlil, teraz má Esmeraldu, jej všetko. Hlupák.

Ema si okrem čítania časopisov a plánovania materskej dovolenky krátila čas ešte jedným spôsobom. Nazerala do kočíkov. Všetkým matkám na ulici tvrdila, že ich bábätká sú najkrajšie, aké kedy videla, aj keď niektoré z nich vôbec neboli také pekné. Ale všetky mali malilinké prstíčky a to Emu vedelo potešiť najviac na svete.

Oproti Mati spomedzi hlučného davu vyštartovalo nejaké dievčisko, dobrýdeňteta, možemsapozrieť? A Maťa ani nestihla protestovať, že jej do kočíka vôjde dym.

Hneď ako zbadala kočiar, nič iné ju nezaujímalo. Ani nevnímala, či je odpoveď najej otázku kladná a hneď sponad bábätka strhla visiacu plienku.

Esmeralda sa zľakla, prestala priasť, nahlas zaprskala a zaťala pazúriky do perinky.