Čítala som si dvetisícštrnástky. Ako som písala krehko a čipkovo. Ako na svadobné šaty. A medzitým začalo byť všetko menej rozprávka a viac život, čo možno znamená, že dospievam a možno, že som prestala byť pružná malá rastlinka a začínam drevnatieť.
Chcela som zavrieť trochu tých pocitov do zaváraninovej fľaše, ale nakoniec som to nestihla. Na slivkových kompótoch je napísané "zavarená jeseň 2014". Ale nie je to ono a aj keby bolo, tie lekváre sa aj tak zjedia. A púšťam si Lisu a je to ako vlasy mokré od dažďa a náhodní okoloidúci.
A ja už som iná rieka. Ale stále v tom istom brehu, to mi nik nevezme. A už nepíšem pavučinky. Tohtoročné babie leto bolo príliš krátke. A už nejedávam húsenice. Slnko svieti málo. Som šťastná, ale iným spôsobom.
Keď je suchý list mokrý, nešuští naň stúpiť.
Tento rok som nevidela ani jednu čakanku.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára