Dospelí sa rozprávajú o politike a pridávajú hlasitosť. Aj tak si každý bude voliť koho chce. A vonku prší. Starká má vo vitrínke brúsené sklo, z ktorého sa neje ani nepije, tri sošky panny Márie a prach. Okrem stojacich visiacich hodín je v obývačke aj idúci stojací budík na stolčeku pod televízorom. Hovorí tik-tak, ale strašne pomaly. Na okrúhlom konferenčnom stolíku je niekoľko druhov jedál. Každý niečo priniesol. Starká najviac, lebo väčšina je na porcelánových tanierikoch a len niektoré veci v plastových škatuľkách. Tik. Studené fašírky na jednom tanieriku, na druhom tatarka a v drevenej miske nakrájaný chlieb. Tak. Na ďalšom tanieriku syr a paradajky a v plastových škatuľkách zákusky a koláče. Tik. A už je čoraz väčšia tma, vynára sa spomedzi drevených dlaždíc, čo sú v tvare stromčeka a dospelí sú hluční. Tak.
Miško sa postaví a prechádza sa po miestnosti. Pochmúrne šero. Pohlcuje ho vzor na koberci. Ľahne si naň bruchom dole a sleduje kmitajúce dospelé kolená mužov a preložené lýtka žien pod stolom. Trochu ho pokúša myšlienka uhryznúť niektorú tetušku do členku. Zo všetkých strán naňho pozerajú ukrižovaní Ježišovia. Prevalí sa na chrbát. Luster sa trochu hojdá, vždy doň niekto narazí hlavou a skríkne a luster sa potom pár minút kýva. Aj tak je zhasnutý.
Starká sa postaví, že postaví vodu na čaj, skoro pristúpi Miškovi prsty na ruke, nevidela ho tam, veľmi nahlas sa ho spýta, čo robí na zemi a prikáže mu, nech sa užaj postaví. Na to zareaguje mama a pošle ho, aby si obliekol sveter a teta mu ponúkne koláčik. Oco sa ho opýta, či už si napísal domáce úlohy, pričom je nedeľa a Miško si vždy píše úlohy v piatok, keď oco ešte nie je doma. Strýko vyzvedá, či sa mu páči nejaká spolužiačka a celá táto návšteva začne byť ešte horšia. Starká mu povie, že je bledý a to má z toho počítača. Ujo ho pohladká po vlasoch tou istou rukou, v ktorej pred chvíľou držal fašírku a prehlási, že musí dbať o svoje zdravie. A potom si poriadne namočí ďalšiu fašírku do tatarky. Teta hodí po ujovi vyčítavý pohľad a pripomenie Miškovi, že už o štyri mesiace bude mať narodeniny a ako ten čas letí, veď ešte len teraz bol v perinke a už je z neho junák. Mama znovu pošle Miška obliecť si sveter, ale to sa už starká vracia z kuchyne a začne lamentovať, že to chlapča je samá kosť a koža. Starký povie, nech ho nechá tak, že aj ich deti boli kosť a koža a koľko toho pojedli. Starká povie niečo o anorexii, ale stryná ju zruší, že anorexiu majú iba dievčatá. Mama stráca nervy a kričí na Miška, že ak si okamžite nepôjde obliecť ten sveter, zakáže mu na dva mesiace počítač.
Miško si oblieka škaredý zelený sveter, ktorý ho hryzie na krku. Starká sa teší, akú má ten sveter výdrž, ten ešte ona štrikovala Miškovmu otcovi a aký je v ňom fešák, len keby nebol taký bledý a chudý, veď to nie je normálne. Teta povie niečo o kolegyninej dcére, čo je tiež chudá, ale taká chorá, že nič nerobí, len do seba pchá tabletky a ako to nie je dobre, lebo farmaceutický priemysel je celý len o peniazoch.
Vtedy to už Miška nezaujíma a prechádza prstom po zaprášených chrbátoch kníh v poličke. Samé detektívky. Na tej istej poličke je miska s cukríkmi, chce si jeden zobrať, ale s ním zdvihne všetky ostatné cukríky aj s miskou z brúseného skla. Tento smiešny jav by rád ukázal aj mame, nech sa zasmeje, ale cestou sa cukríky záhadne odlepia od misky, ktorá dopadá na drevenú dlažbu a rozletí sa na črepinky. Všetci zhíknu a vstanú zo stoličiek, táto miska bola súčasťou svadobného daru, čo dostali starkí od pratetušky z Prahy.
U starých rodičov všetci stoja, len čas Miškovho prehĺtania vzduchu ozlomkrky beží, tiktaktiktaktik.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára