Už je to skoro mesiac, čudujem sa, že mi prsty nevrastajú naspäť do rúk. Maci mi povedala, že sa jej vždy páčili moje prsty, že sú také špecificky pekné. Už nesneží. Je mi zima aj bez sneženia, ale nechce sa mi ísť obliecť.
Život neprestal existovať, ale na všetko som zabudla, pamätáš, ako som mala strach z toho, že myšlienky sú príliš krehké a keď si ich pridlho nezapíšeš, vznikne na nich taká pavučinovitá prasklina a časom sa rozpadnú na prach až prášok až prášoček? Stalo sa to. Nič si nepamätám, vlastne som prišla o veľa dní svojho života. Tu na blogu skoro o mesiac.
A je mi chladno.
Tak funguje smútok, nie? Že ti je z ničoho nič zima. Dnes mi bola z ničoho nič zima na kopci a potom mi to bolo ľúto, ale už som to nedokázala vrátiť. Je mi zima ako v lete. A mám popálený jazyk.
Púpavy už sa zošediveli, sedia na lúke, štrikujú papuče vnúčatám a svietia, vyzerajú trochu ako tie okrúhle lampy, čo boli na námestí, keď na ne svieti slnko. Zapadajúce. Tak šikmo.
Vtedy mi ešte boli dobré tie biele šaty s modrými kvetmi, tie čo sme mali s Ivou rovnaké, ale ona bola štíhla a ja som nevedela, že ja nie, kým mi mamina nepovedala, že niektoré veci, čo mám po Ivke, nosiť nemôžem, lebo na to nemám postavu, odvtedy sa ľuďom hanbím hovoriť, koľko vážim. Letá boli horúce, hrýzli sme drievka od nanukov a bolo teplo, aj keď sa zotmelo a svietili tie okrúhle lampy. Trénovali sme Denyho, kučeravého bloňďavého psa, aby prestal kradnúť topánky a skoro sa nám to podarilo, ale potom jedna z nás odišla na dovolenku, alebo niekam. A hrali sme badminton a počítali počet odrazených košíkov bez spadnutia. A Deny štekal. Strašne nahlas. Nič na neho neplatilo, iba jedlo, a to tiež len dovtedy, kým ho bezpečne nemal v žalúdku. Ukradol Adamovi topánočku, keď ešte ani nevedel poriadne rozprávať, Adam sa zľakol a Deny dostal po hlave podošvou, lebo sa schoval pod vlečku aj s topánočkou.
Elektrický drôt prská ako nazúrená mačka, keď sa oň opiera tráva a my ho opatrne obchádzame. Lebo nie sme tráva. Filip ma drží za ruku a chce chytiť ten drôt, tak ho pustím. Potom radšej chytí mňa ako drôt a ideme preč. Niekam ďaleko preč. Len pre výhľad. Pre nič viac, len pre výhľad na autá, z ktorých Filip vzdychá, lebo jazdia na naftu a benzín. Hádžeme z útesu steblá trávy, lebo mi ich zakázal jesť. V hlave som mala spomienku, ako sme tam boli minulé leto, slnko sa opieralo do klasov všetkých tých nepokosených burín a bolo to prekrásne. Teraz slnko nesvietilo a celé to miesto bolo ako cudzie, také ukradnuté, alebo možno vylúpené, všetko odtiaľ zmizlo, len ten pocit stŕpnutých nôh a chladu ostal. Tak sme odišli. Len pre ten výhľad.
A je mi zima.
Bola som sa osprchovať v horúcej vode. Už mi nie je zima.
A Filip už spí.
Bolo mi dobre každý druhý deň. V nedeľu napoly, doobeda som myslela, že sa nevrátim domov živá a poobede sme mali na olovrant šišky. Vrátila som sa domov živá a mamina mi za to kúpila šišku. Som zvyknutá nezmestiť sa do postele, pretože je plná vecí. A naučila som sa vyhýbať sa zrkadlu, teraz mám ošúpaný nos a neviem o tom. A bolia ma kĺby v prstoch a mám smutné zuby a chce sa mi plakať a neplačem. V zrkadle výťahu som vyzerala zúbožene, tomuto zrkadlu sa vyhnúť nedá. Už nechcem počuť vrzgot postele, prosím nepúšťajte ma tam naspäť.
V škole sme boli piati. Gréta na dejepise zaspala tak tvrdo, že sa nám ju nepodarilo zobudiť. Ondrej zaspal ľahšie, toho sme zobudili. Padajú mi viečka, už by som tiež radšej spala, ako počúvala, ako prebiehala francúzska revolúcia, ale teraz mi to ani nik nehovorí, preto radšej píšem tento opozdený príspevok.
Prečo nemajú zvieratá kolieska?
Ostane animágus vo zvieracej forme, ak ho v nej zabijú?
Aké sú strany pravouhlého trojuholníka, ak odvesny majú dokopy 35 cm a výška je 12 cm?
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára