Pravidlá obmien radosti a zúfalsta.

Niekedy som príliš šťastná na to, aby som mohla byť šťastná. Pohybujem sa celá pestrofarebná po čiernobielom svete a snažím sa vdýchnuť ľuďom okolo aspoň trošku farby. Ale oni sa bránia, lebo na to sú príliš vystresovaní, majú veľa práce, veľa starostí, veľa nedoriešených vecí, rozprávajú sa len o tom, ako ich niekto vytočil a ako nič nevládzu a ako ich všetko sklamáva. Nemajú čas usmiať sa. Ale ja na nich miniem všetky farby a stanem sa rovnako čiernobielou ako oni. Neviem tomu zabrániť, tak to funguje. Nechcem byť sama, aby som nebola osamelá, ale sama so sebou sa cítim menej osamelo ako medzi ľuďmi uzavretými v priesvitných stenách vlastného zúfalstva. Ja tie steny rozbiť nedokážem. Možno ani oni. A práve preto som radšej náročky sama sama, ako nechtiac sama medzi ľuďmi.

Rodičia: Povedz nám svoje problémy.
Ja: Nechcem vás zaťažovať svojimi problémami, veď je to jedno.
Rodičia: Nie, nás to zaujíma, povedz nám, čo ťa trápi.
Ja: poviem im, čo ma trápi.
Rodičia: A ty si si myslela, že budeš celý čas len šťastná?
Rodičia: To nie sú naozajstné problémy, ľudia majú smrteľné choroby a nie sú takíto.
Rodičia: Nie si trošku sebecká, že si myslíš, že máš problémy?
Rodičia: Myslíš si, že my nemáme problémy?
Ja: Povedala som vám, že vás nechcem zaťažovať. Nechajte to tak.
Rodičia: Nafukuješ to, nemáš právo mať problémy.
Rodičia: To čo hovoríš, ani nie je pravda, tak sa necítiš.
Ja: Tak dobre, no. Tak sa tak asi necítim. Nechajte to tak.
Rodičia: To nemyslíš vážne, že ťa trápia také blbosti. To naozaj si smutná z tohoto?
Mamina: Treba povešať prádlo.
Ocino: Agátka, povešaj prádlo.

Vešiam prádlo, padajú mi slzy na opraté svetre. Potom začnem písať toto, príde ku mne ocino a objíme ma. Spýta sa ma, čo robím, či píšem blog o tom, aká som nahnevaná a smutná. A že nemôžem byť takáto, lebo on mi nič nespravil a ja sa sťažujem na negatívnych ľudí a sama som taká.

A mňa to špirálovito zarmucuje, lebo som smutná z toho,aká som smutná a potom z toho,aká som smutná, že som smutná. Medzitým mi ocino asi pätnásťkrát pripomenie, že ma nepozvali do Kežmarku. Ako sa mám cítiť?

Mám v ústach chuť, ako keby som zjedla prášok do pečiva.