A ja sa necítim sama. Lebo napríklad taký Filip. On si príde a donesie mi vreckovky, lebo sa mi minuli. A margotku, keď budem zdravá (a vlastne ani neviem, prečo by som musela vyzdravieť na to, aby som mohla zjesť margotku, ale to je vlastne fuk). A bol tu a mohla som si zaboriť tvár do jeho pleca, lebo tak to chodí a jeho plece vonia ako láska. To bolo možno presladené. Ale Filip má rád presladené veci a dáva si do vody asi trikrát viac sirupu ako ja. Keď pije sirup, má studené pery. Niekedy mu varím čaj, vtedy má horúce pery a to je príjemné. Odnaučila som ho cukriť, lebo vždy zabudnem, že ľudia si sypú cukor aj do čaju a neponúknem mu ho. A namiesto pomsty mi za to sype cukor do života. Aby som mohla byť takáto šťastná. A potom mi ešte aj vynesie smeti. Must have been kind to the kittens and birds in the previous life, must have thought happy thoughts....
Alebo napríklad taká Livka. Posiela mi všetky fotky zo svojho života, keď tam nemôžem byť. Ako konzumuje plátkový syr. A Lindu ako jej žuje šatku. A Eriku, ako je na kopci. A Lenku, ako pomenováva svoje budúce deti. A vôbec všetko. Chaluha Sargasová.
Gerki balia v Berlíne černosi a je tam drahé pivo, ale menej ako 4 eurá. A bola na hiphopovej párty, čo je už naozaj mätúce, ale vraj sa má dobre.
Teraz sa v mojom živote nedeje nič veľké. Ležím v posteli. A po dlhom čase sa mi chce písať. A vieš, čo v tom môže byť? Anonymný človek mi zložil poklonu na môj štýl, chápeš? Nejaká odborná porota sa rozhodne, že nie som dosť dobrá na základe prác, ktoré ani naozaj neboli dosť dobré a mňa to blokne? Som normálna? Nejaká hračka hračkárska mi tu rozkazuje, čo mám robiť. A pritom nie je väčší od fazule. Tučný, v prúžkovanom tričku... A potom ma pochváli niekto. Niekto úplne mimo, ktorý možno vôbec nemá vkus alebo vzdelanie alebo také tie sprostosti, čo mávajú ľudia, ktorí posudzujú literatúru. A aj tak. Fuck them. Aj tak som vždy písala pre seba.
Je siedmeho siedmy, jedna hodina a 48 minút a vŕzgajú tu skrine.
To je všetko preto, že sa vyjadrujem o tajomstvách, ako keby boli verejnosti.
Deviaty november 2014, mám na sebe červené šaty s bielymi bodkami, silónky s mačičkami, béžový kabát a tie pekné topánky, čo sa mi rozpadli, keď som kývala Filipovi do odchádzajúceho autobusu a zakopla som kvôli tomu. Mám v ústach omrviny z tých takých divných tyčiniek a som strašne nervózna. Sedíme ne treťom schode od plota pri vyrovnávačke. Je pod mrakom. Voda šumí. Som neskutočne nervózna. A mám v ústach tie omrviny. A držím v ruke baliaci papier so sovičkami, darček k narodeninám. A keď sa to stane, bozk, o ktorom sme sa potom rozprávali s Livkou na tom istom mieste, len o desať schodov nižšie, mala som otvorené oči, v ústach tie omrviny a cítila som sa otrasne a úžasne zároveň. A nevedela som čo s rukami, len som držala ten papier a hrozne mi tĺklo srdce. Potom sa ma Filip spýtal, či som mala otvorené oči a kedy sa vezmeme. A ako sa mám. Ukázala som mu medzeru v oblakoch, ktorou presvitalo nebo. Tak sa mám. A prehltla som tie omrviny.
(Dosť dobré? Vidíš, aj tak mi to nik neosrdiečkoval.)
Rozmýšľala som, čo by si o mne teraz myslelo moje mladšie ja. Že ako si vlastne taká dvanásťročná Agáta predstavovala šestnásťročnú. Celkom na mňa sedia predstavy štrnásťročnej. Ako dvanástka som pravdepodobne o takomto čase už dávno vedela hrať na saxofón. A tiež som pravdepodobne už vydala knihu. Alebo možno tri. Okrem toho som supercool a populárna štýlom dievčat z amerických filmov o strednej škole. A už som zachránila aspoň jeden život. A bola na ceste okolo sveta, alebo tak. Časom som zrušila tieto predstavy a radšej som chcela byť šťastná. Agáta0014 chcela, aby Agáta0016 mala lásku, kamky, pod 60 kíl, ach, a pravdepodobne prečítanú tú kopu kníh, čo sa jej robila na stole a ktorú potom rozobrala a vrátila do knižnice. Ale čo. Aspoň som stále nesiahla po cigaretách. To by ma pochválila každá z Agát minulých.
Sú dve hodiny ráno. A ja dávam svoje reči z únavy na internet. What a time to be alive.
Čo som týmto chcela povedať... Najprv to, že neverím, že karma existuje, lebo neviem, čímby som si zaslúžila mať v živote takých super ľudí. Ale potom sa to zvrtlo na rozprávanie o mojich komplexoch z toho, že nie som až taký dobrý spisovateľ, za akého som sa mala a ešte neskôr to skĺzlo do hlbokej temnej minulosti plnej nedorozumení a základoškolských sračiek. Takže sa tým snažím povedať, že som späť aj so svojim zmätenými myšlienkami a za nič nezodpovedám. Čítajte to na vlastné riziko, čakanky.
Alebo napríklad taká Livka. Posiela mi všetky fotky zo svojho života, keď tam nemôžem byť. Ako konzumuje plátkový syr. A Lindu ako jej žuje šatku. A Eriku, ako je na kopci. A Lenku, ako pomenováva svoje budúce deti. A vôbec všetko. Chaluha Sargasová.
Gerki balia v Berlíne černosi a je tam drahé pivo, ale menej ako 4 eurá. A bola na hiphopovej párty, čo je už naozaj mätúce, ale vraj sa má dobre.
Teraz sa v mojom živote nedeje nič veľké. Ležím v posteli. A po dlhom čase sa mi chce písať. A vieš, čo v tom môže byť? Anonymný človek mi zložil poklonu na môj štýl, chápeš? Nejaká odborná porota sa rozhodne, že nie som dosť dobrá na základe prác, ktoré ani naozaj neboli dosť dobré a mňa to blokne? Som normálna? Nejaká hračka hračkárska mi tu rozkazuje, čo mám robiť. A pritom nie je väčší od fazule. Tučný, v prúžkovanom tričku... A potom ma pochváli niekto. Niekto úplne mimo, ktorý možno vôbec nemá vkus alebo vzdelanie alebo také tie sprostosti, čo mávajú ľudia, ktorí posudzujú literatúru. A aj tak. Fuck them. Aj tak som vždy písala pre seba.
Je siedmeho siedmy, jedna hodina a 48 minút a vŕzgajú tu skrine.
To je všetko preto, že sa vyjadrujem o tajomstvách, ako keby boli verejnosti.
Deviaty november 2014, mám na sebe červené šaty s bielymi bodkami, silónky s mačičkami, béžový kabát a tie pekné topánky, čo sa mi rozpadli, keď som kývala Filipovi do odchádzajúceho autobusu a zakopla som kvôli tomu. Mám v ústach omrviny z tých takých divných tyčiniek a som strašne nervózna. Sedíme ne treťom schode od plota pri vyrovnávačke. Je pod mrakom. Voda šumí. Som neskutočne nervózna. A mám v ústach tie omrviny. A držím v ruke baliaci papier so sovičkami, darček k narodeninám. A keď sa to stane, bozk, o ktorom sme sa potom rozprávali s Livkou na tom istom mieste, len o desať schodov nižšie, mala som otvorené oči, v ústach tie omrviny a cítila som sa otrasne a úžasne zároveň. A nevedela som čo s rukami, len som držala ten papier a hrozne mi tĺklo srdce. Potom sa ma Filip spýtal, či som mala otvorené oči a kedy sa vezmeme. A ako sa mám. Ukázala som mu medzeru v oblakoch, ktorou presvitalo nebo. Tak sa mám. A prehltla som tie omrviny.
(Dosť dobré? Vidíš, aj tak mi to nik neosrdiečkoval.)
Rozmýšľala som, čo by si o mne teraz myslelo moje mladšie ja. Že ako si vlastne taká dvanásťročná Agáta predstavovala šestnásťročnú. Celkom na mňa sedia predstavy štrnásťročnej. Ako dvanástka som pravdepodobne o takomto čase už dávno vedela hrať na saxofón. A tiež som pravdepodobne už vydala knihu. Alebo možno tri. Okrem toho som supercool a populárna štýlom dievčat z amerických filmov o strednej škole. A už som zachránila aspoň jeden život. A bola na ceste okolo sveta, alebo tak. Časom som zrušila tieto predstavy a radšej som chcela byť šťastná. Agáta0014 chcela, aby Agáta0016 mala lásku, kamky, pod 60 kíl, ach, a pravdepodobne prečítanú tú kopu kníh, čo sa jej robila na stole a ktorú potom rozobrala a vrátila do knižnice. Ale čo. Aspoň som stále nesiahla po cigaretách. To by ma pochválila každá z Agát minulých.
Sú dve hodiny ráno. A ja dávam svoje reči z únavy na internet. What a time to be alive.
Čo som týmto chcela povedať... Najprv to, že neverím, že karma existuje, lebo neviem, čímby som si zaslúžila mať v živote takých super ľudí. Ale potom sa to zvrtlo na rozprávanie o mojich komplexoch z toho, že nie som až taký dobrý spisovateľ, za akého som sa mala a ešte neskôr to skĺzlo do hlbokej temnej minulosti plnej nedorozumení a základoškolských sračiek. Takže sa tým snažím povedať, že som späť aj so svojim zmätenými myšlienkami a za nič nezodpovedám. Čítajte to na vlastné riziko, čakanky.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára