Pominuteľnosť.

Som šťastná. Už sa nepotrebujem učiť veci, ktoré ma nebavia. Na poslednom seminári z ekonómie vôbec sme sa rozprávali o snoch a aké je v našom veku ľahké za nimi ísť. Začnem chodiť k logopedičke. A cez prázdniny budem písať najviac ako budem vládať. A naučím sa naozajstne kresliť. To možno nie, lebo mi ocino povedal, že moje obrázky sú tým jedinečné, že nie som naozajstný maliar a nemám vykreslenú ruku, tak veci kreslím s amatérskou ľahkosťou. Včera mal deň, napísala som mu ďalší sonet.

A mám rada ľudí, lebo okrem toho že niektorí sú všetci debili, niektorí sú všetci úžasní. A dobrí ku mne len za to, že im vyvolávam úsmevy slovnými hračkami, alebo sa Lenka teší, keď píšem na blog, alebo Livka sa teší, keď jej dám orechovú čokoládu, alebo sa triedna teší, keď číta môj sloh. A ešte aj je pekne, to som si najprv nevšimla, ale potom som šla zakývať Filipovi do Oravky a kopce boli také iné, už je prvý letný deň, aj kopce si všimli, obliekli sa do žltej tak ako ja. Je to iné. Je to iné ako včera večer, všetci mi dávajú na známosť, že to má zmysel. A aj keď každá vec raz pominie, teraz je taká aká je a tá pominuteľnosť je na nej najkrajšia.

(Toto je jedna z tých pominuteľných chvíľ - smeje sa na tom, že robím sviecu a fotím ju pri tom, preto je to také šikmé)