Labuť Ladislav plával proti prúdu, akoby sa nechumelilo. Veď sa ani nechumelilo. Všetci ľudia v tmavých kabátoch, čo išli cez most ponad rieku, nervózne dvíhali pohľady k oblohe a šomrali, že toto čo zas budú za Vianoce a nech už sneží. Odrážalo sa to aj na ich štedrosti, čo sa hádzania suchého pečiva do vody týkalo a Labuť Ladislav už bol tiež celkom nervózny, lebo mal rád, keď jeho inak čisto rybací jedálniček oživilo ľudské jedlo.
Jeho celoživotná láska, labuť Lenka neznášala jeho nervozitu ľahko. Ukryla si hlavu pod krídlo a odmietla sa s ním rozprávať, kým nebude normálny. To na Ladislava doľahlo ako ťažká páperová perina, Ladislav totiž vôbec nevedel, čo pre Lenku znamená "byť normálny". Celý život plával proti prúdu, šiel si za svojimi rybkami, vnáral sa hlboko pod pružnú hladinu, ale kedy bol normálny, to vôbec nevedel. Načechral si perie a šiel na preplávku. Zastal pri moste a uprene sa díval na siluety postáv na ňom. Kráčali rýchlo, krčili ramená a niesli v rukách igelitové tašky. Niekedy sa jeden druhému pozdravili, ale vôbec sa neprestávali mračiť. Iba menšie deti občas zastavili, ovinuli malé rúčky okolo tyčí na zábradlí a pozerali dolu na labute ako spoza mreží, aha mami, oci, pozri, labuťovia, rodičia ich poťahali za kapucňu, že to sa nerobí, že to zábradlie je špinavé a nono a deti sa sklamane zábradlia pustili a utreli si zababrané ručičky do šuštiakov.
Ladislav nikdy ľuďom celkom neporozumel. Bývať pod mostom považovali za niečo zlé, pričom v ríši labutí to bolo jedno z najlepších miest pre domov. Niekedy do vody púšťali jedlo a niekedy do nej pľuli. Nemal rád kačky, chýbala im hrdosť. Človeku by skočili aj na pekáč, len aby utŕžili omrvinku chleba, za to labute, tie za potravou ladne doplávali. Ľudia nikdy nevraveli, že idú kŕmiť kačky. Ani kačky a labute. Aj tie najmenšie deti vedeli, že prišli kŕmiť iba labute a kačky len otravujú.
Ani jeden človek sa dnes nezastavil, aby hodil na zvlnenú hladinu nalámaný chlieb. Labuť Ladislav sklonil hlavu, otočil sa a s prúdom doplával k Lenke, nežne jej zobákom vybral hlavu spod krídla, ospravedlinl sa a aj keď nevedel za čo, povedal jej, že už sa to nikdy nezopakuje. Lenka hlboko vzdychla a popýtala Ladislava, aby jej ulovil rybku na večeru, ale to už Ladislav nepočul, lebo si v duchu želal, aby snežilo a vzbudilo to v ľuďoch predvianočnú chuť pomáhať. A tak obe labute ostali hladné a smutne sa pozerali na hviezdnu oblohu, či z nejnáhodou nzačnú padať chladné vločky.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára