Dekel.

A zas je nedeľa.

Sneh sa zmenil na sivú pľačkanicu, cesty boli plné mokrého štrku a  dočasných potôčikov, Grácia venovala svojim zúboženým topánkam smutný pohľad. Všetko je také nevrlé, stromy okmásané, topiaci sa sneh odhalil nepeknú trávu, ktorá sa už pod ním stihla udusiť. Obloha je bezútešne sivá a jednofarebná. Obzerajúc ohavnú prírodu, Grácia stúpila do niekoľko centimetrov hlbokej mláky.
"Kristapána, do pekla!"
"Kto pečie Ježiša?" znenazdajky sa tam objavil chlapec v zelenej bunde. Takej krikľavej, že mala Grácia zrazu neovládateľné nutkanie polámať chlapcovi prsty.
"Uch! Daj mi svätý pokoj." ponožka jej nasiakla špinavou ľadovou vodou a nemala náladu na rozhovory.
"Ty si veľmi nábožné dievča. Ako sa voláš?" nedal sa odradiť zelenovetrovkár.
"Vravím ti, daj mi pokoj!" Grácia pridala do kroku.
"To je príliš dlhé meno. Budem ťa volať Pokojka. Ty ma môžeš volať ako chceš." a tiež pridal do kroku.
"Fajn. Tak ťa budem volať Slizký krikľavý obťažovateľ." jej krok sa už blížil k behu.
"Fíha, ty si rýchla. Máš nejakú bežeckú medajlu,Pokojka?" Slizký krikľavý obťažovateľ prudko vydychoval.
"Dvestoosemdesiattri." mokrá ponožka sa jej lepila na prsty a vysielala chlad do celého tela.
"Takže slečinka je vtipkárka. Počkaj. Nie si ty tá Grácia Deklová?" Obťažovateľ trochu stuhol.
"A čo keby som bola?" Grácia začala mať toho akurát plné zuby.
"To by som sa fakt čudoval, že  také fajn dievča má takých nepríčetných rodičov. A ešte by som sa ťa opýtal, že kde máš tie zvyšné dve, aby si vedela, že sa vyznám aj do toho umenia. A ešte by som ti povedal, že mi z teba od-oné dekel." vysypal Obťažovateľ z rukávu krikľavozelenej vetrovky až sa zadýchal a začaloho pichať v boku.
"Nepríčetných rodičov? To s tými Gráciami počujem úplne-kompletne prvý raz. A vôbec. Odkiaľ by si o mne niečo vedel?" Grácia cítila, ako jej tečie z nosa, nemala vreckovky a to ju ešte viac znervózňovalo. Potiahla nosom.
"Príčetní rodičia nepomenujú decko Grácia. Počkať, si to ty? Tak potom bez urážky. Stále si v novinách, Grácia hento, Grácia tamto, športovcom venujú dva riadky, ale z kultúry sa idú všetci poskladať. Recituješ, nie?"
"Recitujem, áno. A teraz by som už bola rada, keby si na mňa prestal rozprávať a ešte lepšie by bolo, keby si zmenil tempo alebo smer."
"Ja som na tom nikdy nič nevidel. Aby sa celá trieda naučila básničku, potom ju povieš pred spolužiakmi, tí sa rehocú jak debili, zabudneš text, dostaneš päťku a to dookola každý rok. Ale futbal, to je niečo! A je moje meno v novinách? Nikdy."
"Už naozaj neviem, o čo sa snažíš, chceš zapôsobiť, alebo sa hádať? Čo keby si vyhovel mojej požiadavke a už ma naďalej neobšťastňoval svojou prítomnosťou?" studená mokrosť v jej topánke už vyvolávala vrásnenie kože na palci na nohe - cítila ako sa jej hužve a tvaruje mokré pohoria.
"Eej, drsná! Mne sa páčia drsné dievčatá." žmurkol na ňu, ale ona to nevidela.
"Tak sa choď olizovať s brúsnym papierom a daj mi pokoj!" Grácia strácala zvyšky trpezlivosti. Obťažovák sa zasmial. A pokračoval v obťažovaní.
"S brúsnym papierom. Ty si isto vtipná. Teba je na recitovanie škoda. A čo recituješ? Modlitbičky?"
"Ach ale choď do pekla!" znovu musela potiahnuť nosom. Praskla jej pera. Všetko bolo zle.
"Haha, to vieš."
"Ja už naozaj neviem, ako ti to povedať. Otravuješ ma. Mám hrzoný deň. Tečie mi do topánky a je mi zima. Ani sa nepokúšaj navrhnúť mi, že ma zohreješ, lebo budem agresívna. Ak ešte niečo povieš, som schopná zavolať políciu, takéto správanie by sa proste nemalo akceptovať. Vieš koľko krát som ťa požiadala aby si prestal? Asi tak milión. Ale pánko je dôležitý a nedá mi pokoj, ani keď ho popýtam slušne, ani keď ho popýtam neslušne." celý čas sa pozerala na špičky topánok, zvierala päste, srdce jej bilo, ako keby jej šlo o život a očerveneli jej líca.
Obťažovateľ záhadne stíchol.
"No vidíš, ako si to pekne zvládol, debilko." pozrela sa naňho, ale ten už tam nebol. Len na kanáli niekoľko metrov za Gráciiným chrbtom chýbal dekel.