Nič to neznamená.

Je desať hodín a šestnásť minút. Stojím nahá pred zrkadlom a nič to neznamená. Nič, ani moja tvár, ani moje telo. Ja mám také ústa, že mi kútiky nikdy nejdú dolu, vždy sú zakrútené dohora, raz viac a raz menej. Pozerám sa na ne do zrkadla a teraz sú menej. Vlastne sú ešte menej, lebo sú nič. A zas mám červené oči. Ako vždy, teraz sa zahmlia. Pravé oko sa vyjasní prvé.

Vec: Vo filme na náboženstve všetci stále plakali len jedným okom, aj tá žena, aj ten muž len pravým. Katolícke filmy nemajú rozpočet na toľko sĺz. Asi.

Je desať hodín a dvadsaťdva minút. 22:22. Mám zimomravý chrbát. Lakeť mi vŕzga o stôl. Neplačem. Nič to neznamená.

Vyrastiem z toho.

Je to dočasné.

Nemôžem prestať myslieť na to, čo by bolo, keby som z toho nevyrástla. Že by ma to neomrzelo. A rovnako často myslím, na to, že by som z toho nevyrástla práve preto, lebo by ma to omrzelo.

Ďalšia vec: tá postava v divadle, nikdy nevyrástla z topánok, lebo sa naučila lietať a potom už žiadne topánky nepotrebovala. Amatérske divadlá jedného herca nemajú rozpočet na toľko topánok. Asi.

Ale kto vie, či sa dá z nálad vyrásť ako z topánok. A či sa vôbec dá vyrásť z niečoho, keď už nerastiem. A či aj keby som vyrástla, či by to niečo znamenalo. A vrátim sa k tomu, že nie, že by to neznamenalo nič. Že nič z tých vecí nič neznamená. A že ak z toho nevyrastiem, už nikdy nebudem šťastná. Aj keby som z toho nevyrástla, lebo ma to neomrzelo, aj keby som z toho nevyrástla, lebo ma to omrzelo.

Ale neboj. Ja neuletím, aj tak už by som nevyrástla z topánok, môžem ich nosiť navždy.

Ešte ďalšia vec: Aby sa Filip nebál, poslala som mu správu. Že nech sa nebojí. Že ma neudupal slon. Odpísal mi, že dobre. Ale nech si vraj dám pozor na tancujúce hrochy.

A ja ľúbim Filipa, tak si dám pozor na tancujúce hrochy. A ľúbim aj všetkých ostatných, tak si dám pozor aj na iné nástrahy, vrátane tých vnútorných. A pokúsim sa vyrásť z topánok. Zajtra aj pozajtra. Aj potom.

Posledná vec: Tie hlúpe bordové topánky sú mi o dve čísla väčšie.

Povedala som rodičom, že mám sklon k poruchám príjmu potravy, aby na mňa dávali pozor. Aj som raz dva dni nejedla.A možno by som nebola jedla celý týždeň, keby neexistovala čokoláda. Možno by som ich mala upozorniť, že sa ešte stále chcem občas naučiť lietať. A možno tieto slová nikdy nikto nenájde.

Nebaví ma zarmucovať ľudí vlastnou ničotou. Ale nebaví ma ani predstierať, že som šťastná. Čo mám robiť?