Zoznamy a neznámi.

Som tam. Prebudila som sa v zmätku, vodu už mám po kolená a stále stúpa. Mám dobré známky a málo času. A zrazu mám 30, času ešte menej a nula zážitkov. Lebo chcem všetko stíhať, píšem si zoznamy úloh, po jednej ich vyškrtávam a vždy idem do nového dňa s dlhmi. Pre toto žijem? Aby som ráno vstala, šla do školy, kde sa celé prestávky snažím dobehnúť to, čo som doma nestihla, potom utekala domov, aby som dobehla všetky nesplnené úlohy a našla samú seba v stave zúfalstva, ako už hodinu premýšľam, čím začnem, lebo na nič z toho nemám chuť?
Urobila som si radosť. Uvoľnila som si 20 minút z rozvrhu, aby som si pozrela sitcom a nalakovala si nechty. Nechcem život, v ktorom si uvoľním 20 minút oddychu a nalakujem si nechty. A zároveň nechcem skončiť ako ten človek, ktorým bývam v smutných fázach života, čo nič nerobí, len je, plače a scrolluje.

Chcela som sa z toho vymaniť. Napísala som si zoznam. Začala som cvičiť na skoliózu, na šušlanie, na ohybnosť. Čítam knihy. Veľa sa učím, píšem ročníkovú prácu a prekladám zbierku básní. To znie ako výborný život, vyhliadky do budúcnosti. Ale cvičím, keď nevládzem, čítam, keď nemám chuť, učím sa na predmety, ktoré ma nebavia a na preklad nemám dosť času, aby som ho robila z chuti, lebo 10 strán za deň nie je málo. To je hádam úplný opak výborného života. Zobrala som svoju individualitu a natrela ju hrubou vrstvou bielej farby. Nerobím, čo chcem. Nemám čas na vlastné myšlienky. A v neposlednom rade mám často pocit, že keď sa niekomu zverím, budem na smiech. Kto mi to všetko kázal robiť? No ja.
Zvádzam vnútorné boje, málo spím, prestala som si písať denník. Už dávno som sa naučila plakať tak, aby ma nikto nepočul.
A potom som ležala vo vani, ako to robím často, keď od niečoho utekám. A hladina s rozpustenou penou vyzerala ako Van Goghova maľba a uvedomila som si, že toto je to, čo chcem v živote. Malé pekné zábery. Nie 40 strán dejepisu.

A tu by to skončilo happyendom, keby som si vzápätí nepredstavila písomku z dejepisu so zlou známkou v rohu a sklamaným Mišíkovým pohľadom a následné: "Tak si sa mala učiť, keď si chcela dobrú známku, bože Agáta." Toto je úplne opačný type of peer pressure, ale zdá sa mi, že oveľa deštruktívnejší. Agát zo 14. novembra vie, že rozpustená pena je dôležitejšia ako sprostý Stalin, no Agát týždňa pred polročným vysvedčením ju preklína. Keby som si tak vedela udržať jeden stav mysle dlhšie než mesiac, to by bolo super.

Nechcem žiť pre deadliny. Neviem žiť bez nich. Chýbajú mi vážne a hlboké rozhovory, také čo neskončia pri zľahčovaní, ale pri riešeniach. A chýba mi čas na utretie prachu na poličkách v hlave.

Kedy sa vyslobodím z tohto špirálovitého šialenstva?

Nedelenivosť.

Niekedy rozmýšľam nad tým, či naši susedia neklepú doobeda tĺčikom do poskladanej utierky, aby sme si mysleli, že majú rezne, keď v skutočnosti jedia cestoviny. A potom sa pozerám okolo seba a myslím si, že som v Kvete agátu. Ale som Agát v kvete. Nedele sú na odpočinok. Aj by mali byť. Ale ja som taká, že si dopredu poviem, že idem oddychovať a keď oddychujem, potom sa na seba hnevm, že som zas nič nespravila. To som už taká nahnevaná, že už nerobím vôbec nič. A potom som ako vlani, robím si domáce úlohy cez prestávky, doma mám neporiadok, dokonca aj v hlave, lebo už málo píšem o myšlienkach. Potom je znovu nedeľa a znovu som sa nenaučila španielčinu a znovu mám na stole kopu papierov, kníh a iných zozbierancov. Zajtra družinovku, na ktorú nemáme program a v stredu divadelný, na ktorý tiež nemám program. A rozšitú sukňu, čo ma nebaví, lebo som ju chcela krajšiu.

Triedili sme lekváre a kompóty. Najstaršie, čo malo štítok bol marhuľový kompót z roku 2004. Na slivkových bolo napísané "zaváraná jeseň 2014" a je to pravda. Na chodbe máme nové skrine, ktoré nikto nechcel a nakoniec súfajn, voňajú ako drevo a vojde sa do nich všetko, ba aj viacej. Do nich sme triedili. Všetko má svoje miesto. Len ja neviem, čo so sebou. Bolí ma chrbát a iné. Málo píšem. Málo sa hrám so slovami. Trochu si miznem medzi prstami. Mám plnú náruč povinností a podlamujú sa mi kolená. Niekedy sa mi to všetko rozsype. Plačem a je mi zima. Čím viac toho mám, tým viac času stratím prázdnotou. Chcely ba som čítať knižky a učiť sa veci mimo školy, ale zatiaľ nezvládam ani to, čo potrebujem. Kompóty majú svoje miesto, lekváre majú svoje miesto, topánky majú svoje miesto. Aj ja mám svoje miesto. Patrím do Filipovho objatia, ale zvyčajne nie som na svojom mieste, tak ako všetky tie veci na mojom stole a stoličke. Som taká neuprataná.

Najhoršie, čo sa mi teraz stáva je to, že si nechcem dovoliť oddýchnuť tak oficiálne, že by som prišla zo školy, uvarila si čaj, zababušila sa do periny a dve hodiny čítala blingválne knižky, na ktoré sa už mesiac teším. Prídem domov a ani sa neprezlečiem, aby som nestrácala čas a rovno sa začala dávať do poriadku, robiť si úlohy, plniť povinnosti, plánovať programy, odpisovať na dôležité maily... Ale ešte pred tým, ako s tým všetkým začnem, si na chvíľku sadnem k telke. Alebo začnem scrollovať instagram. Ani sa nenazdám a prejde nielen ten čas, ktorý by som bola strávila čítaním, ale aj ten, za ktorý by som stihla urobiť všetko, čo treba. Spamätám sa akurát, keď je čas na sprchu, umytie zubov a spánok, aby som stihla ráno vstať, ísť do školy, vrátiť sa o siedmej a do desiatej nič nerobiť, potom sa osprchovať, umyť si zuby a ísť spať, aby som na druhý deň mohla vstať do školy...

Sklamávam sa. Ale do budúcej nedele to zmením a dám vedieť!

Pierka.

Mlč. 
Vstala som ráno o štvrtej, bola tma a zima a rednúce hviezdy osvetľovali vlhkú čiernu trávu. Drkotali mi zuby. Boli sme posledná nočná stráž, čo má rozložiť oheň a dávať pozor, aby slnko načas vyšlo spoza špicatých vrcholcov smrekov za potokom. Ešte sme sa rozprávali, sedeli pod jednou chlpatou dekou, kým sa nerozvidnelo. O štvrť na sedem sme zmĺkli. Zazipsovali a zamkli ústa na tri západy. Spustila som v hlave pokazenú platňu. Mlč. Mlč. Mlč. Mlč. Nechám ju spustenú až do zajtra rána. Tábor sa prebúdzal, spolu s ním slnko a kvety. Skauti sa spomalene terigali z podsád a rozliepali oči. Prišlo to. "Ty mlčíš?" Prvý krát zo sto sedemdesiatich štyroch.

O deväť hodín mlčania neskôr už som sa začala cítiť ako nemá ryba vo vode. Bolo to celkom príjemné, nemusieť nasilu viesť rozhovory a naplno sa ponoriť do vlastných myšlienok. Ako skonštatoval Tonko, on by to nezvládol, ale ja toho aj tak veľa nenavravím, takže naše rozhovory vyzerali rovnako, ako tie, keď som hovoriť mohla. Záplava Tonkových monológov a moje úsmevy a krátke prikývnutia. Potom sa mu pretrhla niť. Opýtal sa ma, čo chcem robiť, keď budem veľká. Obzrel si ma a prečítal mi myšlienky; ja už som veľká. A čo teda budem robiť ako zamestnanie. Napísala som na štvorčekový papier dve slová: "Chcem písať." chvíľu na to pozeral, potom povedal: "Tak píš."
Čaro nechceného, ale mal pravdu. Najlepšie, čo môže človek robiť, ak sa chce stať spisovateľom, je písať. A možno aj mlčať.

Uvedomila som si, ako málo potrebujem rozprávať o sebe. Občas mi napadlo niečo, čo by som povedala len tak do éteru, napísala som to, a potom som to nemala komu ukázať. Ako napríklad: "Páči sa mi to, možno budem mlčať už navždy." a sedelo to v riadku, neprečítané, kým sa ku mne nedotisli vĺčatá a nezačali mrnčať, že ak prestanem rozprávať, bude to smutné, lebo sa im páči, keď im čítam.

Našla som akýsi zvláštny pokoj, sedela som za dažďa na polienku v kuchyni a čušala. A čušala. A polienko čušalo so mnou. Aj ja som také polienko.

Večer som o pokoj prišla. Bola tma, rukami a nohami sa ťažko kričí, keď niekoho hľadám a po tme ma nik nevidí. Premokol mi spacák a bola som bezradná. Zaspávala som s vlhkým lícom a pokazenou platňou stále na gramofóne. Mlč, mlč, mlč, mlč.

Neboj sa.
Všetko potrebné už som mala zbalené v ruksaku na chrbte. Roveri mi podávali  ľavé ruky a priali mi veľa šťastia, ako keby som šla na nebezpečnú vojenskú misiu, z ktorej sa ešte nikto nevrátil. Ratrak sa usmievala a povedala mi, nech nekrvácam z nosa a tak, aby si ma nenašli medvede. Prešiel mi mráz po chrbte. "Choď mi z očí, dozajtra, nech ťa nevidím!" Tak som šla. Kráčala som lesom, pekne tam voňalo, len som sa stále akosi dostatočne nevzďaľovala od táboriska, keď tu zrazu som sa dostala na vrchol kopca, ku skale a zbadala niečo nádherné, výhľad, ktorý by som každému priala zažiť. Mohutné vrchy prebodávali nadýchané biele oblaky. Strážili tmavomodrú Liptovskú Maru, len tak ľahostajne si tam pod horou ležala... Nerada sa česala. Takže miesto pre prístrešok bolo jasné. Postavila som ho a až potom som si skúsila ľahnúť. Bol v prudkom kopci. Nemala som čo robiť, tak som si šla nabrať čečinu, aby som ten terén aspoň čiastočne vyrovnala. Nepomohlo. Prístrešok som prestavovala ešte dvakrát. Bolo mi príjemne. Teplo. Samota ma baví. Na kamienečku sedela. Čitala skauting pre chlapcov. A veľa si spievala, lebo ju tu počuli len veveričky, vtáčiky a mravce a tie ju za to nesúdili.

Znovu som mala pocit, že by som to dokázala robiť naveky. Les bol priateľský, slnečný a voňavý. Kým nezašlo slnko.

V noci ma studilo na tvári, mala som podráždené oko z vetra, zosúvalo ma z kopca, každú chvíľu okolo mňa pišťali komáre. Mohlo by byť horšie, vravela som si, keď som zrazu počula neznámy buchot. Hneď sa mi vynoril ten ujo, čo nám vravel, že sa tu túlajú diviaky. Potom Ratrak, ako mi vraví, nech nekrvácam. Stuhla mi krv v žilách. Stuhla som celá v spacáku. Keď sa nebudem hýbať, zviera si ma možno nevšimne. Zvuky sa už neopakovali, tak som sa po pár minútach (alebo to možno boli sekundy, možno hodiny... Kto vie?) odvážila zdvihnúť hlavu omotanú v spacáku a zistiť, že kúsok odo mňa nedávno dopadlo prehnité poleno a roztrieskalo sa na cimpr-campr. Yydýchnla som si, že to nebolo nič živé. Potom som si vydýchla, že spadlo kúsok odo mňa a nie na mňa. Potom som zaspala.

Keď som sa zobudila, les bol znovu priateľský. Na neďalekom konári spievala sýkorka a všetko bolo tak, ako malo byť. Nebolo mi smutno. Nemala som stavy, aké mi ktosi opisoval. Samota je dobrá. Samota lieči. Samota mi neprekážala až do chvíle, keď som si bola celkom istá, že mojich 24 hodín už ubehlo. Tak vyzeralo slnko a tak to tvrdila aj zvoniaca kostolná veža, len píšťalka to ešte netvrdila.

Ukrývala som sa pred okoloidúcimi skautmi. Sedela som v mravenisku, na tvári som mala šrámy od tŕňov, vybral si ma malý kliešť, aby som si potom mohla vybrať ja jeho a celkovo už som prichádzala o trpezlivosť, najmä, keď mi do rukáva vošiel obrovský pavúk, ktorého sa mi nepodarilo vytriasť. A potom na mňa zapískali.

Vrátila som sa do táboriska ako víťaz s úsmevom nielen od ucha k uchu, ale od toho opačného ucha k tomu druhému uchu. Usmievala som sa okolo celej hlavy.

Prehltni si slinky.
Najľahšie pero, inak povedané: orlie pierko, ľahké ako pierko. Na obed som sa prezieravo prežrala. Alebo by som mohla povedať prežieravo prezrala. V každom prípade, vyhladla som až po večeri. Počas nej som chystala šifru na program v poľskom kríži, zamestnalo ma to na dosť dlhý čas, aby som nemusela myslieť na krupicovú kašu.

Práve v tento deň musel byť táborák a museli sa jesť najlepšie jedlá od výmyslu sveta. Odložila som si jeden čokoládový rožtek do hrnčeka v podsade  a dávala si pozor, aby som si neoblizla prsty.

Zaujímavé je, že pri ostatných perách ma neľutoval ani jeden človek. Bolo to len "Ešte si neprehovorila?" a "Držím palce!" ale iba pri hlade boli zrazu všetci veľmi empatickí. Nehovoriť a spať v lese je nič, ak máš jedlo.

Na hlade je zaujímavé to, že keď človek príde po určitú hranicu, hlad sa prestane zväčšovať, proste tam ostane a dá sa naň zvyknúť. V žalúdku mu už neškvŕka a vlastne sa cíti, ako keby nič, len ho dráždia vône a rozprávanie o jedle.

Cítila som sa normálne. Len som mala taký zvláštny pocit vnútornej prázdnoty. Pri tretej úlohe v rozprávkach vždy príde zvrat. Túto som nemala chuť si predĺžiť, aj keď som sa domnievala, že mi nič nechýba. Až keď som sa najedla, zistila som, že som vlastne bola veľmi nervózna a to všetko je pekne krásne pochované pod obrovskou porciou studených špagiet, dvoch dobošiek a, samozrejme, čokoládového rožteka. Víťazné jedlá.

Bolo to všetko. Bolo to celé. Frajerina bola dokonaná.

Usušienky.

Je mi sveta žiť. Od rána sedím v posteli zahádzanej vecami, ktoré mi vôbec nezavadzajú. A rozmýšľam. Pečiem jablkové sušienky, lebo jablká na kredenci už boli celkom usušienky, stačilo by im dať kvietkované šatky na hlavy a boli by na nerozoznanie od usušených stareniek. A behám od jednej činnosti k druhej.

Je leto, čas počúvania hudby zo starých čias a tak striedam svoje letné hudobné lásky z minulých rokov a tancujem. A tuho premýšľam. Vlastne najtuhšie premýšľam nad tým, že ak by bol niekto ochotný čítať o mojom živote spísanom nepohodlným a nepravdivým spôsobom, možno by sa našli ľudia, ktorých by zaujímal aj môj naozajstný pravdivý a dobre napísaný život. Mám 4 mesiace na to, aby som dala dokpy knihu. Časové obmedzenia mi odvždy pomáhali. A baví ma písať o sebe. Skoro všetky moje postavy sú ja. Tak čo?

A cez môj filter je na svete oveľa viac krásnych vecí, ako cez filter utrápeného zaneprázdneného človeka. Jabĺčkové babičky usušienky, starkin hnedý miniatúrny hrnček, v ktorom mi doniesla obed. Mne samej nabalila, ako keby som chovala v skrini dvanásťčlennú rodinu Pažrošovcov. A ešte sú pásikavé steny, keď ráno za žalúziami výjde slnko, a úsmevy cudzincov a tancovanie v parku bez hudby a ako jedno vrecko čaju rozvoňalo celý byt, s akou radosťou stekala žltá jablková šťava po strúhadle a aký príjemný zvuk robilo miesenie cesta. Utrápení a smutní ľudia potrebujú vedieť, ako šťavnato sa vlieva čerstvý vzduch zmiešaný so štebotom vtákov do izby cez pootvorené okno a ako utešene zahrkoce šuflík s príborom, keď chcem otvoriť marhuľový lekvár a viečko prisilno drží. Aká svieža je tráva, keď po nej prejdem rukou a akú radosť robí robiť radosť.

Zbožňujem zaváraniny. Vždy mám pocit, že do nich zatvárame oveľa viac, než si myslíme. Keď v tmavé zimné ráno so zmrznutými oknami otváram marhuľový lekvár, spolu s vôňou z neho vyletí leto, na kratučko sa pripomenie, ako západ slnka o deviatej večer, ako dlhé tiene v tráve, ako bosé nohy od blata, ako ruky unavené vyberaním kôstok z chlpatých vreckových slniečok. A všetko toto chcem zavariť do knižky, v mrazivom januári si uvariť citrónový čaj, vypočuť si štrnganie príborového šuflíka, opatrne vložiť príborový nožík medzi strany a vpustiť pod väzbu trochu vzduchu, aby sa knižka ľahšie otvárala. Knižka sa zaspráva ako Pandorina skrinka za odmenu a vypustí okrem písmenok štebotajúcich na elektrickom vedení aj náladu dneška.

Budem chlípať horúci čaj a usmievať sa. A tešiť sa na ďalšie leto.

14.6.2017

Zobudila som sa o piatej a ležiac v posteli som na opačnú stranu účtenky z pizzérie písala chemické vzorce.

Večer mi bolo ťažko na duši. Zamastila som ocinovi slohy rybou konzervou a rozplakala som sa. Zavesil mi na uši čerešne a povedal, že som ako mamina. Mám na sebe jej modrý sveter, čo si uštrikovala, keď bola ako ja. Ja som tiež ako ja a neviem uštrikovať ani škaredý šál. Povedal mi, že som ako mamina a ja som plakala a čerešne ma studili a mala som ruky mastné od rýb. Svet je pekný a ja plačem. A čítam Čechova, nahlas a so sýkavkami, lebo už o rok a pol idem na prijímačky; sú za rohom.

Filip má pokosené vlasy. Stál na rohu a čakal, kým pôjdem okolo. Dal mi bozk a odhryznúť z kebabu. Bol dobrý. Zahrabla som mu prstami do pokosených vlasov a bolo mi trochu smutno za divokou záhradou, čo tam rástla ešte včera, lúčnymi kvetmi a burinou a trochu som sa tešila z hebkého trávnika - keby som bola vyššia, zaborila by som doňho tvár tak hlboko, až by mi celý Filip prerástol cez hlavu a boli by sme jeden zvláštny hrčovitý strom. A ja by som mohla mať stále na ušiach čerešne.

Cítim sa ako v krátkom amatérskom filme natáčanom cez rybie oko. Rybe vyberú oko a potom z nej spravia konzervu, aby mohla omastiť suché slohy.

Som šťastná, lebo je starká doma z nemocnice. Som šťastná, lebo mám uzavretú jednotku z chémie. Som šťastná, lebo je leto a jahody a čerešne a melóny a sleďové filety v oleji sú dobré. Som šťastná a plačem v tridsaťjedenročnom modrom svetri od maminky a vzácnych čerešňových šperkoch od ocka. Lebo sa mi chce. A je mi peknosmutne.

Bez lásky a bez pointy.

Tento deň mal už odzačiatku akúsi nepríjemnú pachuť. V chlebárni bolo len niekoľko starých rožkov, vonku pršalo, Soni bolo zaťažko vyliezť z postele a keď už to urobila, nemala čo jesť. Postavila vodu na kávu, preložila nohu cez nohu, podoprela si rozostrapatú hlavu dlaňou a stala sa nezaujatým,divákom kvapkových pretekov na okne. Kvapky pretekali jedna radosť, niektoré pretiekli až za cieľovú pásku a stratili sa Soni z dohľadu. Oprela sa píšťalami o stôl a o stehná si oprela zošit. Opisovala prekvapkávané preteky.

Pretekári: Kvapka 1, Kvapka 2, Kvapka 3

Miesto pretekania: Kuchynské okno.

Dôvod konania akcie: Dážď. Hustý. Hnusný.

Cieľová páska: Okraj okna.

Cieľová láska: ???

Posledný riadok škrtla. Písanie o láske jej prišlo patetické. Páčila sa jej predstava jej mena napísaného na obálke knihy. Kniha by sa volala Bez lásky a bez pointy a jej dejová línia by sa netočila okolo lásky. Točila by sa okolo vlastnej osi. Skončila by sa tak, aby bol každý v očakávaní na jej pokračovanie Bez lásky a bez pointy 2. Ale nič také by sa nikdy nestalo.

Priebeh akcie: Kvapka 1 pristála na pretekárskej dráhe a okamžite sa začala rútiť k cieľu. Kvapka 2 pristála o pár sekúnd neskôr, no miesto jej dopadu bolo pomerne stategické, aby nenechala Kvapke 1 náskok. Kvapka 3 už nedočkavo čakala kúsok pod nimi, aby mohla uskutočniť svoj víťazný manéver - nemilosrdne pohltila Kvapku 2 a využila jej hmotnosť pre vlastné víťazstvo.

A možno by jej nevydali ani Bez lásky a bez pointy 1. Ľudia takéto veci nečítajú. A už vôbec nekupujú. Sledovala rebríčky najkupovanejších kníh. Už dvanásť dní si držala prvenstvo príručka ako uloviť ženu snov. V prvej desiatke tiež nikdy nechýbala kuchárska kniha a zároveň náučná kniha o chudnutí. Nič o daždi. Nič o sivých ránach a očiach postúpaných konskými kopytami, zabudnutých podkovách, pavučine v rohu miestnosti a modrinách na kolene. Nič príbuzné tomu, z čoho by jej nenaskakovala husia koža na krku. Možno keby sa narodila s jazykom, ktorým rozpráva viac ako päť miliónov ľudí, bolo by všetko celkom inak. Možno keby vedela písať po anglicky, ale nevie. Voda na kávu zovrela a už stihla aj vychladnúť, dala ju variť znova. Na nohách sa jej spravili škaredé červené odtlačky od stola, už dávno sa zastrája, že ho obalí molitánom, ale nikdy to nespraví.

Kvapka 3 si však pri tomto nekalom manévri neuvedomila, že nie len ona pohltí Kvapku 2, ale aj Kvapka 2 pohltí ju a tak sa obe kvapky ocitli v nepohodlnej kooperácii proti Kvapke 1. Preteky síce vyhrali, ale jediné, čo im to prinieslo bol spoločný pád z parapety okna na šiestom poschodí a spoločné vsiaknutie do zeme, kým kvapka 1 ostala visieť na okne, kým ju nevypil prvý slnečný lúč, čo sa predral pomedzi mračná. Tak kto je tu naozajstný víťaz?

A možno keby napísala do nejakého vydavateľstva... Raz to spraví, povedala si. A vedela, že to nikdy nespraví, tak, ako nikdy neobalí stôl molitanom a nikdy si nezaleje kávu tou stokrát prevretou vodou v kanvici a nikdy si nenájde muža a nikdy nebude šťastná, hlavne nie v rána ako tieto.

Pretekári: Slza 1, Slza 2

Miesto pretekania: Sonina tvár.

Dôvod konania akcie: Život. Prázdny. Hnusný.

Cieľová páska: Brada.

Cieľová láska: 0ks

Šlofík.

Rád by som sa zdôveril s istým problémom. Spím. Nemôžem si pomôcť. Moje prvé spomienky z detstva sú svrbiace červené fľaky na lícach od drsného povrchu sedadiel v autobuse. Mama ma musela začať budiť tri zastávky pred tou našou, aby ma stihla dostať von, kým namrzený šofér nezavrel dvere. Špeciálne nepríjemné boli krátke cesty, napríklad k babičke do vedľajšej dediny, pretože to boli len dve zastávky a mama ma niekedy nestihla zobudiť a tak sme sa museli previezť až na konečnú a čakať tam ďalší autobus. Na tieto nepríjemnosti máme traumatické spomienky všetci, ja, moja mama, babička, nech jej je zem ľahká, a aj šofér autobusu, ktorý mame vždy nadával, že sa vozí ďalej, ako kúpila lístok. Tam však moje problémy len začali.

Keď som začal navštevovať základnú školu, všetko sa ešte zhoršilo. Ráno som nevládal vstávať, mama ma budila aj hodinu dopredu, aby som sa stihol prezliecť z pyžama. Zdá sa, že mala akýsi pocit, že je to oblečenie, čo podmieňuje spánok, a že keď nepôjdem do školy v pyžame, nemal by som zaspať. Ach, ako sa mýlila. Koľkokrát som sa nezobudil ani na krik učiteľa ani na vysmievanie spolužiakov, koľkokrát ma prebral školský zvonec, keď už trieda bola prázdna a strana zošita prilepená na mojej tvári bola plná machúľ z mojich slín. Nie je to výsmech, čo ma poznačilo, popravde som väčšinu z neho prespal, horšie bolo, že môj spánkový problém zo mňa spravil takmer analfabeta. Ako ste sa už iste dovtípili z tohto listu, túto maličkosť sa mi podarilo vyriešiť - doma pri nahlas pustenom rádiu som totiž nezaspával, staré dobré časy, a mojej mame sa ako-tak podarilo naučiť ma veci najdôležitejšie pre život.

Avšak potom prišli časy, keď sme v škole preberali, ba mal by som skôr povedať, že oni preberali, ja som totiž sladko spal na lavici... Teda prišli časy, keď v škole prišli na pretras látky, ktoré už moja mama, ako vedúca závodnej jedálne istej drevorubačskej spoločnosti, nedokázala obsiahnuť. Vtedy započalo peklo. Veľmi som sa snažil. Držal som oči nasilu otvorené, štípal som sa do nohy, hrýzol som si do jazyka, dokonca som sa plne sútreďoval na vysvetľovanú látku, no všetko fungovalo len dočasne. Našťastie, môj intelekt prekonal aj túto prekážku a tých 80% učiva, ktoré som zameškal spánkom, som čiastočne nahradil štúdiom učebníc, pri čítaní totiž zaspávam výrazne menej, než pri väčšine iných činností a cez strednú som hladko preplával na trojkách a štvorkách. Získal som svoj výučný list zo strednej odbornej školy lesníckej a chcel som si nájsť prácu.

Nechceli ma ani ako zametača chodníkov, lebo som často zaspal opretý o metlu, či kdesi pod lavičkou a budil som dojem, že obec zamestnáva akéhosi ožrana. Všimnite si, že tento dojem bol jediné, čo som dokázal budiť bez väčších problémov. Samozrejme, už sa povrávalo, že som notorik, keď mi ešte po brade tieklo mlieko miesto piva. Aj mi dali fúkať, aj zistili, že som triezvy, no aj tak ma museli prepustiť, lebo sa povrávalo. A tiež som bol najmenej produktívny zametač zo všetkých, napriek tomu, že jednému z ostatných chýbala noha a zametal o barlách.

Nakoniec mi mama po známosti vybavila prácu tam, kde varila. Najprv ma chceli nechať v jedálni škrabať zemiaky a umývať dlážku, ale čoskoro zistili, že tento nápad nebol najmúdrejší, pravidelne mi vyťahovali hlavu zo zemiakových šupiek a utierali po mne špinavú vodu z vedra, ktoré sa mi podarilo prevrhnúť. A tak raz v stredu mama stála v okienku s výdajom stravy a široko sa usmievala na riaditeľa. Pýtala sa ho, ako sa mu darí, čo jeho deti, veď ona vie, aj ona má synátora... Naložila mu dva rezne miesto jedného, a aké to boli rezniská! Potom sa ho šla opýtať, ako mu chutilo a či nehľadá statného chlapa do hory, že ja som na takú prácu ako stvorený. Riaditeľ povedal, že mu chutilo veľmi dobre a že sa pozrie, čo sa s tým dá robiť. Mama mu pre istotu nepovedala, že ma už vyhodili aj z komunálnych služieb a že som v podstate nepoužiteľný, aj keď nechtiac. Celý týždeň mu nakladala extra porcie a vyzvedala, či už sa pozrel, čo sa s tým dá robiť. Otravovala ho toľko, že až pristúpil a bol som preradený z kuchyne do lesa. 

Odvtedy je mojou náplňou práce pílenie dreva, čo je veľmi príjemná a pokojná práca, hlavne preto, že ma nik nekontroluje. A keby ma aj kontroloval, môže s čistým svedomím prehlásiť, že drevo pílim statočne.

Čo ma ale trápi najviac je, že často prespím koniec pracovnej doby a to je pre mňa veľmvvvvvvvvvvvvvvvvvvvvvvvvvvvvvvvvvvvvvvvvvvvvvvvvvvvvvvvrgggggggggggggggggggggggggggggggggggggggggggggggggggggggggggtvbbbbbbbbbbbbbbbbbbbbbbbbbbbbbbbbbbbbbbbbbbbbbbbbbbbbbbbbbbbbbbbbbbbbbbbž

Hnacia sila

Je to tak. Už vyše mesiaca som nenapísala poviedku. Je to spôsobené tým, že mám na seba privysoké nároky a zároveň tým, že som lenivé prasa, čo nič nemení na tom, že som úbohá a zúbožená, som ako scéna z paródie na zlý americký film, sedím na posteli, plačem a jem tortu a ľutujem sa, pretože tento život v prvom svete, plný ľudí, čo ma chcú robiť šťastnou, je zrejme málo na to, aby sa som dokázala cez seba aspoň raz preniesť. Hej.

Pretože mám v izbe nezábudky, ktoré nesmú odkvitnúť a tak je tu nonstop otvorené okno a mne je zima a to je všeobecne známe, že mi je zima vždy, keď je mi smutno. A pýtam sa samej seba, čo som dokázala a odpovedám si, že nič moc a potom sa mi pateticky po líci skotúľa dalšia slza a cestou sa míňa, až kým stratí na váhe a nič ju neťahá ďalej. To je môj aktuálny stav, akosi som sa minula po ceste.

A možno som len nevyspatá a trochu chorá a potrebujem zo seba vyplaviť trochu soli, A mám trochu strach a trochu nechuť, lebo sa bojím, že sa už nikdy nikam neposuniem. A to je  ten problém, Bojím sa vôbec vykročiť, aby som náhodou nechodila v kruhoch. Ale naháňanie svojho chvosta je predsa len stále nejaký pohyb.

Prídem do obchodu, vysypem na pult všetky mince a poviem: Prosím si jednu hnaciu silu.

Madrastra.

Dnes z komínov padal dym, ľudia sa lenivo povaľovali, napchávali sa koláčmi a pili kávičky. Hana s vystretým chrbátom sedela za stolom pri okne a učila sa španielske slovíčka. Zanahoría, mrkva plávajúca v polievke medzi rezancami za horami, za dolami. Vago. Lenivý ako vagón šunky. Doobedie voňalo ako hovädzia polievka a tlačiarenská farba knihy Uso de la gramática espaňola. Na bielu dosku stola dopadali ostré slnečné lúče a bodali Hanu do očí, raz do jedného, potom do druhého, kýchla si, achús, rozvírila prach na parapetnej doske a opľula si slovníček. Utrela ho rukávom a podoprela si boľavú hlavu. Padali jej viečka, viseli medzi ňou a španielčinou, tvorili pohyblivé bariéry, Hana cítila, ako sa Zem točí okolo svojej osi a trochu chcela, aby ju to vymrštilo do Vesmíru, kde sú pozemské jazyky banalitou, len čisté prechody medzi svetlom a tmou a prepojenia na vyššej úrovni, než na jazykovej.Chcela byť všetkým živým na planéte, zamávať krídlami a plutvami a okvetnými lístkami, postaviť si hniezdo a loď a vyhrabať noru a vedela že dýcha inými pľúcami ako svojimi, celý svet do seba naraz vtiahol vzduch a naraz ho vypustil a prachové zrniečka sa chaoticky pohybovali v jedinom slnečnom lúči a boli krásne ľahostajné ku všetkému, čo sa dialo.
Ale slovíčka sa samé nenaučia. Vaca. Krava. Prepichnuté ucho, fľakatá koža a zvonec pod krkom, kopytá od cudzích lajen a obžutá tráva, plné vemeno a zvratky v ústach, to je život. Život slovenskej kravy - La vida de una vaca eslovaca. A ani to dýchanie už nie je taká zábava, možno by s ním mohla prestať a bolo by po problémoch. Znechutene si obzerala svoju ohryzenú ceruzku. Fuj.
Uvas. Boli sme u vás, jedli sme hrozno, pamätáte? V prvej chvíli vycucneš šťavu a je ti sladko, hrozienkovo. V druhej chvíli sa ti šťava minie. Jadierka robia škaredé zvuky a ešte škaredšie chutia, vraštíš tvár a je ti hrozne horko a kyslo a prevaľuješ hrču šupiek a jadierok v ústach. Hrozne sa hanbíš, lebo si na návšteve, ale je to utrpenie, až to nakoniec vypľuvas.
Pristihla sa, ako hryzie ceruzku a ako jej po nej tečie číry pramienok slín. Utrela ho do teplákov.
Tortuga. Hlava medzi plecami a zelené brnenie, bezmocnosť ležania na chrbte a toľko vrások. Tortúra päťuholníkovej štruktúry a sklený pohľad zo smutného akvária, spútaná hneď dvoma panciermi, svojim a skleneným.
Sopa. Do dovarenia polievky chýba len sopár minút, všetky zanahoríe sú už mäkké a sladké. Byť mrkvou v polievke musí byť nepríjemné, všetok ten olej v očiach a horúca voda, zmena tvrdosti. Byť polievkou na druhej strane... voda plná všelijakého sajrajtu, všetko buble pod pokrievkou a keď je pokrievka konečne preč, zjedia ťa. A všetok ten pot a para, zmena tvaru a cudzie telesá.
Rana. Neustály strach z bocianích zobákov, žiaden pokoj, neustála zima, samá voda. Rana na žabej duši, keď ju prejde suchozemská duša bicykla a la rana sa posledný krát rozčapí a ostane na rovnakom mieste až do rozkladu.
Quemar. Štipľavý dym jej napĺňa pľúca, má sto chutí strhnúť si kožu, ale ruky má zviazané. Koľká irónia, španielska inquizícia.
Pluma. Plniace pero sucho škriabe po papieri ako nechty učiteľky v hranatých okuliaroch po tabuli, kvíli o pomoc a o atrament, takto to nejde, napluma!
Orejas. Počuješ, ako zo stromu padajú orechy na strechu a zakrývaš si uši, duní ti v bubienkoch a ide ťa roztrhnúť. Uši si štuple.
Naranja. Zuby sa s trhavým zvukom neúprosne predierajú dužinou, všade na okolo strieka oranžová krv, v ústach sa mieša so slinami a celý tento obraz je horúco brutálny, o život bojujúci pomaranč sa ti vytrhne z ruky a odgúľa sa do kúta.
Madre. Hana sa zhlboka nadýchne.
Z kuchyne sa ozve hlučné: "La comida está preparada, tonta, que estás haciendo, dios mios?" a Hana svojej novej matke nerozumie ani slovo.

Maliny

Adelku svrbela chrasta na kolene. Po nose ju šteklili páperové vlásky, stále jej rástli nové, čo jej nedočiahli do vrkoča. Na bielej ponožke mala prilepený bodliak. Babička jej okolo pása priviazala vedierko šnúrkou z topánky. Aj sebe. Predierali sa malinčím a babička každú chvíľu Adelke pripomenula, ako zle spravila, keď ju neposlúchla a nedala si dlhé nohavice. Adelka sa tvárila, že urobila veľmi dobre a snažila sa nevšímať si škrabance. Babička už mala vedierko skoro plné a Adelka len tak-tak zakryla dno, zberala jednu malinu do vedierka a dve do pusy. Potom videla zaujímavého chrobáčika a celkom zabudla, prečo do lesa vôbec prišla, mal smiešne maličké nožičky a veľmi rýchlo chodil hore-dolu po liste. Zafúkal vietor a chrobák sa stratil v tráve, postavila sa, oprášila kolená a chcela ísť za babičkou, ale babička zmizla. Čo teraz?

Mračila sa, slnko jej svietilo do očí, nohy ju štípali od tŕňov a teraz ešte aj babička zmizne. Dokelu! Čo ak ju zjedol vlk? Rýchlo našla konárik a do hliny pod stromom si začala kresliť mapku. Tak to robili v telke. Tu je chata, tu je potôčik a tu začína les. Ja som niekde tu a babička... Babičku uniesli divé osy a spravili si z nej kráľovnú, na hlavu jej dali korunku. Možno aj korunku päťdesiat. Táto mapa bola nanič, lebo Adelka nevedela, kde je sever a aj keby to vedela, nevedela, na ktorú svetovú stranu je chata. Ach jaj. Babičku uniesli mimozemšťania a teraz určite sledujú aj ju. Musí sa tváriť, že je kameň, inak  ju vezmú na lietajúci tanier a zavrú do klietky. Rýchlo si ľahla na zem, až sa jej skoro všetky maliny vysypali
z vedierka, a snažila sa byť potichu, len srdce jej rýchlo poskakovalo v hrudi, chcela dýchať pomaly, ale veľmi sa bála. A možno to neboli mimozemšťania. Možno to boli len tri prasiatka. Chceli sa hrať kenta a chýbal im člen do partie. Babička bola v kentovi veľmi dobrá, dedko tvrdil, že je to preborník v obore, Adelke sa vždy zdalo, že hovorí, že je to príborník a predstavovala si, ako babičke z uší trčia vidličky. Nahádzala maliny olepené prachom naspäť do vedierka. Prasiatka sa nevedeli dohodnúť, s kým bude babička v tíme, taká bola dobrá, nakoniec sa tak pohádali, že sa prestali rozprávať a babičku to už s nimi nebavilo, tak sa vybrala hľadať Adelku. Tá sedela pod stromom, objímala si kolená a skúmala ten bodliak, čo sa jej prilepil na ponožku, vyzeral ako sivá cukrová vata skrížená s ježkom.

Počula babičkin hlas, ako po nej pátra: "Adelka, kde si? Kam si sa zas schovala? Veď počkaj, ty beťárka!" A tak čakala. Lístie šušťalo ako šuštiaková vetrovka, čo sa nosí na jeseň, bolo to smiešne, lebo nebola jeseň ale leto a stromy aj tak nenosia žiadne vetrovky.
"Ach tu si!" babička bola zadýchaná a bledá.
"Babička, prečo máš také veľké uši?" Adelka zaujato zodvihla hlavu
"Ty viťúz, Adela, vieš ako si ma vystrašila?"
"A prečo máš také veľké oči?"
"Lebo nič iné nerobím, len ťa hľadám, hádam mi aj oči z hlavy vypadnú kvôli tebe!"
"A prečo máš také veľké zuby?"
"Jaaj, Adelka, ale to nie sú moje."
"A čie?" kyslo sa zatvárila.
Babička sa začala smiať a povedala, že toto musí povedať dedkovi. Nedala Adelke žiadnu jasnú odpoveď, len jej nakukla do vedierka a pokrútila hlavou. "Ty si mi ale zberač, v praveku by si zomrela od hladu."
"Ja zomieram od hladu aj v terazveku," spomenula si, že jej škvŕka v bruchu.
"Aj mne už v bruchu hudci vyhrávajú," usmiala sa babička
"Mne už vyhrali."
"Ty si číslo!"
"Som. Tridsať štvorka."

Teraz sa museli všetkými tými hlúpymi kríkmi prehrabať naspäť. Adelka ani nemukla, aj keď ju už nohy štípali skoro na nevydržanie. Už skoro dovideli na chatu, keď ju babička zastavila a presypala jej skoro všetky svoje maliny.
"Pochváliš sa dedkovi, koľko veľa si nazbierala na lekvár," potmehúdsky žmurkla. Dedko bol na Adelku veľmi pyšný. Babička sa mu ani nepochválila, že dnes bola osou kráľovnou.

Z každého ucha jej trčala vidlička, keď si v zime natierala malinový lekvár na vianočku. Musela si ju zapíjať kávou, lebo jej medzi cudzími zubmi škrípal piesok.

Šýkavky

Ema nikdy nevedela poriadne hovoriť. Veľmi ju to trápilo a kvárila ju hanba, v škole ju šikanovali, ani doma jej nedali vydýchnuť. Niekedy pre to plakala a niekedy ju plakať nebavilo, tak len tak prežívala každodennú nudu v kuchyni. Tato prišiel pred ňu, že kam to hľadí, ona naňho uprela oči a povedala, že čumí do blba. Tato na ňu nevraživo zagánil a aj by jej jednu vlepil, ale potom ho to prešlo a radšej vytiahol pivo a nalial ho do šálky, čo bola pri hriankovači.
"Čo mlčíš?" použil najobľúbenejšiu vetu, jeho aj jeho ženy.
"Ty vieš prečo."
"To tá tvoja rečová vada, čo? Už by to bolo dávno vyriešené, nebyť tej tvrdohlavosti, čo máš po tvojej mame."
Obrátila očami a vtlačila nechty do operadla, nechali tam malé odtlačky.
"Keby ťa mama počula, nebola by nadšená, tato," Ema bola poriadne vytočená.
"Ešteže kričím tak potichu, čo?" žmurkol na ňu tato a obrátil šálku do hrdla.
"A čo ak to na teba požalujem? Možno by ťa mama tak..." nedopovedala, tato hrozne kašľal a pľul.
"Fuj! Čo bolo v tej šálke?"
"Tie čierne omrvinky, čo vypadnú, keď otočíš hriankovač," šibalsky ho informovala
"Ja ťa pretrhnem!" jačal tato a Ema bola jedným chichotavým krokom v komore a držala kľučku všetkými končatinami. Tato búšil do dverí a kričal rôzne nadávky, keď vo vchodových dverách štrngli kľúče. Ajaj. Mama. Ema, ktorá ešte furt držala kľučku počula tlmený dialóg.
"Čo to bolo tentokrát, Milan?"
"Ona na mňa urobila búdu, Dáša! Dala mi vypiť hriankovačové omrviny!
"Urobila búdu nie je korektné pomenovanie, miláčik. Navyše, možno ich tam dala len tak."
"Nie Dáša. To dieťa ma nenávidí. To všetko preto, že ju odmietaš dať na logopédiu!"
"Nie je to nutné. Nauč ju to ty."
"To určite!"
"Tak vidíš, až tak to neprekáža. Aj Churchill šušľal a kam to dotiahol?"
"No do hrobu, Dáša, do hrobu! Ale ja to vidím, aká matka, taká Katka, obe tvrdohlavé ako barany a aj rovnako šušľú!"
Potom už Emina mama nepovedala nič. Ema v komore počula len ďaleké otvorenie pivovej fľaše. Nenápadne a potichu nechala komoru komorou a pohľadala kontakt na logopédov v okolí.

Podala žiadanku a čakala.

Pichla tatovi do goliera na košeli špendlík, tato penil ako pivo načapované amatérom, mama ho uchlácholila, že špendlík je tam náhodou, červený tato hodil špendlík do koša a Emu to bavilo.

Na prihlášku nik neodpovedal, tak ďalej čakala.

A vmiešala tatovi do piva korenie, tato ním opľul gauč, mama kričala, tato kričal, Ema chichotala do vankúša ako don chichot a bol to nádherný večer, až kým neprišla na to, že ten gauč bude tepovať ona.

A logopédia nič.

Tak Ema urobila katalóg bežných viet, v ktorých nebolo možné šušľať a nadišla éra preúčania. Veľmi jej to nešlo, bola pomýlená a mlčanlivá, pravdepodobne mala viac problémov ako pred tým, no ani to ju neodradilo. Podchvíľou potrebovala uvoľniť ventily, tak niečo vyparatila tatovi, prilepila mu na chrbát papierik "najväčší pampúšik planéty," ten ho vôbec nevšimol, tak ani nebol naštvaný, keď prišiel domov, ani pivo nepil. No nuda.

Ema napriek všetkým problémom prekonala nenávidenú rečovú chybu, a to jednoduchým ignorovaním všetkého, čo nevedela povedať. Mama na ňu bola pyšná, v škole ju už nešikanovali, len tata už navždy kolegovia volali Pampúch, a ten to ani trošku nechápal. Tak to chodí, náprava hovorových návykov vyžaduje obete.

Nehúkaj, bo ťa hodím pod vlak.

Silvia sedela vo vlaku, prstom kreslila na semišovú sukňu miniatúrne akty, zadky aj so strieškou z chrbta, rôzne, dámske, pánske, detské, mľandravé ako zle vyžmýkaná plienka, aj svalnaté. Guľaté a ploché. Široké, že by sa nevošli do kresla v kine a úzke, že ba sa ich zmestilo tucet vedľa seba do výťahu osemposchodovej bytovky.
Oproti sedel pán v čiapke, do ktorej by sa mu zmestili dve hlavy, alebo jeden väčší zadok."Zamilovaná, čo?"
"Čo?"
"Ja vravím čo. Si zamilovaná?"
"Prečo?"
"Nevyhýbaj sa odpovedi, kto je ten šťastlivec?"
"Nechápem."
"Srdiečka."
"Jaj aha." obrátila očami a uprela ich na stromy za oknom.
"Niekto zo školy?"
Ujovi sa na hlave čiapka začala nafukovať, rástla ako žuvačková bublina a v nej sa nafukovala ujova hlava. Mala práve veľkosť dvoch XXL zadkov a čiapka sa navrchu pretrhla, ale nespľasla ako bublina, vyliezol z nej ružový krík, kvety mu trčali z nosa aj uší, už ho vôbec nezaujímali školské lásky, iba sa odovzdane pozrel na miesto, kde mal pred tým topánky a skutočnosť, že tam boli len korene ho nijako neudivila.
Silvia pokračovala so svojimi aktami, spokojná, že oproti nej sedí ružový krík.

Z vedľajšieho sedadla, lebo nie je ruža bez tŕňa, sa spustil ružový krik. Mladá dáma s v ružovej bundičke nabrala ružový odtieň.
"Čo to, do riti, je?"
"Ružový krík."
Ruženka mala priemerne veľký zadok, končil zhruba päť centimetrov od okrajov sedadla.
"Čo, nepáči sa ti?"
"Ježišikriste," schmatla fuksiovú kabelku a odišla do iného vagóna.
To by sme mali, pomyslela si, zahladila pravé stehno a kreslila naň nové zadky. Ružový krík sa veselo zavlnil.

"Nedám ti čaj," povedal štrbavý ženský hlas z jedného zo sedadiel cez uličku.
"Ale ja som smädný!" mrnčal chlapček s rumencom na líčkach a zakopal nohami vo vzduchu.
"Mal si ma počúvať. Ja ho teraz celý vypijem."
"Niiijee!" skríklo zúfalé dieťa, ale vôbec mu to nepomohlo, jeho matka obrátila fľašu do úst hore dnom.
"Ty si zlá mama," ozámil jej a ľahol si cez dvojsedačku. Mama k nemu natiahla jedno z ôsmych fialových chápadiel a chytila ho za ucho, takýto si ty syn, aké tu veci vykrikuješ po vlaku, čo si o mne pomyslia a striekali jej sliny cez medzery, čo mala miesto zubov. Chápadlá sa vlnili a rástli a zaplnili celý vagón, ľudia sa nimi dusili. Silvia prestala črtať zadky, matke vrástli chápadlá späť do tela, štrbiny sa jej vyplnili zubmi, vyhladili sa jej vrásky a zamračená tvár jej zamrzla v úsmeve. Čaj sa vrátil do fľašky, ktorá znenazdajky valetela z matkinej tašky rovno do ruky chlapčiatka, to vystrčilo mliečne zúbky a schuti sa napilo, ruka jeho matky sa zrazu vystrela a postrapatila mu tmavé vlasy, trochu so sebou bojovala, mám ťa rada, Paľko, povedala nakoniec chlapčekovi, sama prekvapená, čo to hovorí.

Silvia si vyhladila ľavé stehno.

Kým ho zaplnila  novými nákresmi, ružový krík rozvoniaval v celom vlaku, sedadlo vedľa bolo príjemne prázdne a usmiata mamička objímala svojho šťastného syna.

Nezrozumiteľná teta v rozhlase oznámila Silviinu zastávku, potom to po nej po anglicky a po nemecky zopakoval smiešny ujo. Silvia si obliekla kabát, prekročila nohy Ružene, odignorovala poznámku šípkového kríka, venovala posledný súcitný pohľad chlapcovi, ktorému tiekol sopeľ po brade a vystúpila do hustej tmy okolo ošarpanej vlakovej zastávky. Na koľajniciach zakopla a roztrhla si záplatu na rifliach.

Podarky.

Prekvapivo sa vôbec nič nedialo. Ani knihy sa nečítali, ani starci sa nepoberali, tento marec bol úplne nanič. A ak sa aj niečo dialo, tak to bol nepodarok. Lenke sa na gauči rozsypali lentilky, boli vo všetkých záhyboch aj na zemi a niektoré jej spadli aj do výstrihu. Nič jej nešlo, zhorelo jej mlieko, vrazila do dvierok od skrinky, porezala si ukazovák a chcela si len chvíľu oddýchnuť. Na lícach mala červené fľaky a z nosa jej neustále tieklo, sneh už bol roztopený, alergie mali voľnú cestu. A teraz ešte tie lentilky. A v jej živote sa nič nedialo. Ticho. Nuda.

Keď sa zobudila, bola tma. Na líci mala prilepenú roztečenú modrú lentilku a ďalšie boli rozdrvené na gauči a na zemi. Rozhodla sa, že sa nejde hýbať. Už nikdy. Alebo aspoň dovtedy, kým neprišiel Murko a nezačal útočiť na lentilky prilepené k jej tričku. Murko bol láska, mala ho už 8 rokov a ničil všetko, čo mu prišlo pod labky, ale priadol od rána do večera. Lentilky nechá tak a napíše rozprávku o Murkovi.

A písala. Napísala dve vety, jednu zmazala a napísala ďalšie dve. Dva kroky tam, jeden späť, ako hovorievala učiteľka na základke, ty si taká Klára, čo cez deň šije a v noci pára, ale to sa nehodilo, Lenka bola Lenka a nie Klára. Bola taká Lena, cez deň pivo, v noci pena. A doobeda súbor neúspechov a poobede... Poobede plakáva. Už len štyri pracovné dni a bude môcť plakať aj doobeda. Vstáva. Káva. Plakáva. A prsty mala chudé ako smrtka, keď behali po klávesnici, bola jej zima a stôl jej vtláčal do predlaktí krátkodobé rany bičom. Nie je ľahké písať veselú rozprávku v takejto nálade, Murka prešlo auto a Lenka plakala. Vymazala auto a Murko sa utopil v rybníku. Išlo to samé. Zmazala aj rybník a Murko sa otrávil jedom na potkany. Na potkání.  Potom ho roztrhal pes, predávkoval sa heroínom, zjedol sklo, padla mu na hlavu tehla a predali ho na orgány. Vôbec jej to nešlo, nemohla to nechávať na náhodu, Murkovi už ostával len jeden život. Vstala od počítača, ponaťahovala sa a povysávala zvyšky lentiliek z gauča. Murko sa niekam schoval, bál sa vysávačovania.

Keď bolo povysávané, nechala všetko tak, uvarila si kávu, párkrát sa vysmrkala a pustila si hudbu, hneď jej bolo ľahšie. Rozprávka sa skončila tým, že si Murko našiel mačaciu ženu a kúpil jej snubný prsteň z mačacieho zlata. Postavili si dom a v obývačke si zarámovali romantickú fotku mačacích hláv.

Akurát išla rozprávku uložiť, keď im v celom byte vyhodilo poistky. Dofrasa! Zapálila si sviečku a vyjavil sa jej nepekný obrázok rozhryzenej šnúry z vysávača a nehybného Murka.

Pokračovanie.

Krik a zvuk píšťalky sa odrážali od stien telocvične, Katka sedela na zemi za bielou čiarou medzi svojimi pastelkami. Necvičila od úplne prvej telesnej, bola na škole nová a jeden áčkar ju vo vybíjanej trafil tak silno, že sa skoro rozplakala, no tvárila sa, že nič, prvý dojem je predsa všetko, hru dohrala. Večer s ňou šla mamka na pohotovosť, ruka bola zlomená v pleci.

Mala pred sebou položený z jednej strany potlačený papier a kreslila naň dievčatko, malo vlasy po zem a hnedé oči. Podlaha telocvične nebola hladká, v čiernych vlasoch sa dievčatku vytvárali sivé šupiny. Nedalo sa nič robiť, Katka so sebou nemala žiadny zošit. Ešte k tomu sa jej papier hýbal hore-dolu, ak pastelkou veľmi tlačila a nemala si ho čím pridržať, lebo ruku mala prisadrovanú k telu. Zjavila sa pri nej skupinka dievčat z áčky.
"Ty si Katka?" spýtalo sa malé dievča s kučeravými vlasmi.
"Hej," nezaujato, odpovedala Katka a pokračovala v kreslení.
"Ja som Simonka," oznámilo to dievča a ostatné sa pridali, hovoriac svoje mená. Katka nevedela, čo na to povedať, tak nevravela nič.
"Pekne kreslíš." povedala Simonka, ale Katka vedela, že to vraví len tak, aby si ju získala, tento obrázok nebol podarený, mohla za to tá hrozná podlaha a zlomená ruka.
"Ďakujem. Ale tento nie je pekný."
"Je pekný! To si ty?"
Katka v duchu obracala očami až dovnútra hlavy a mala sto chutí spýtať sa Simonky, či je slepá, veď mala krátke svetlé vlasy a modré oči a to dievča na obrázku...
"Nie, to nie som ja."
"Ale podobáš sa."
Chcela jej na to povedať, že sa vôbec nepodobá, ale zahryzla si do jazyka, nechcela si kaziť vzťahy, tak sa iba zasmiala.

V tretej béčke jej od začiatku kládli hlúpe otázky. Prečo toľko číta, či je z tohto storočia, či u nich doma oslavujú Vianoce normálne. Povedala im, že neoslavujú, lebo ocko je mimozemšťan, na Vianoce musia ísť za východu slnka na najbližší kopec a pokloniť sa bukovému žezlu, je to trochu otrava, ale už si zvykla. Neverili jej to, kým im neukázala, ako vie dýchať ušami, chytila si nos rukou, ktorou zakryla pootvorené ústa, tými púšťala a vypúšťala vzduch, vydržala tak aj niekoľko minút, potom už jej všetci uverili a  mali rešpekt.

"Naučíš aj mňa tak kresliť?"
Katka veľmi silno túžila, aby nemusela zodpovedať túto otázku a jej modlitby k bukovému žezlu boli vyslyšané, učiteľka dva razy zapískala a to znamenalo, že sa striedajú tímy, teraz hrali áčkarské dievčatá proti áčkarskym chlapcom a Katka mala pokoj.

Dýchala ušami a vymýšľala si rozprávky o dvoch zajacoch a sliepke, šli na výlet a kúpili si pomaranče, jeden pre každého. Ale nikomu z nich pomaranče nechutili, tak ich len tak kotúľali pred sebou a boli veľmi nešťastní zo svojho rozhodnutia. Ešte mali s pomarančami veľa trampôt v lese a na lúke, v dedine a na poli, až si nakoniec svoje pomaranče obľúbili. Na konci rozprávky idú sliepka so zajacmi po drevenom moste a chýba na ňom jedna doska. Nik z nich si to nevšimne a pomaranče sa im skotúľajú do vody. Všetci sa svorne rozplačú a idú domov.

Dievčatá kričali na chlapcov, že bijú príliš prudko, chlapci kričali na dievčatá, že majú prešľap, učiteľky kričali na deti, nech sa upokoja, ale deti jačali jedno cez druhé. Béčkari teraz sedeli na lavičkách pri stenách a smiali sa, chlapci sa štuchali a vzájomne sa zhadzovali z lavičiek, dievčatá jedna druhej sedeli na kolenách a niektoré z nich plietli bužírky. Učiteľky konečne rozriešili konflikt, áčkari znovu začali hrať, A Katka pokračovala v kreslení čiernovlasého dievčatka.

Nakoniec táto škola nebola až taká zlá.

Z ruky áčkara vyletela najprudšia strela hry, dievčatá v hracom poli sa rozpŕchli. Lopta preletela celou telocvičňou, aby mohla Katke rozbiť sadru na ruke a druhý raz ju zlomiť.

Červené hryzú

Malinký mravec preliezol Katke po podrážke červenej sandálky, s námahou sa jej vyštveral na palec ľavej nohy, aby ju mohol poštekliť a zliezť po ostatných prstoch ako po schodíkoch späť na zem. Hlavu mala podopretú o koleno a ústa trochu podchýlené. Toto bol dobrý mravček, čierny, tie nehryzú. Na zadku cítila kamienky, ktorými boli vydláždené schody. Keď sa postaví, bude mať v koži vysedenú mozaiku, ale nik okrem nej sa to nedozvie, lebo ju zakryje sukňa. Mravce pobiehali po kamienkoch, veľmi sa ponáhľali, nechceli vyliezť Katke na ruku, ani na zaprášený lístok skorocelu, čo im nastrkovala. Nebolo pre ňu ťažké sa zabaviť v školskej družine, aj keď sa nechcela hrať loptové hry. Laura odchádzala domov vždy o jednej a Katka ostávala v družine až do pol tretej, bez Laury to bola otrava, dohodli sa, že raz spolu utečú a pôjdu do cukrárne, ale ešte nevymysleli ako, tak jej nezostávalo nič iné, ako sedieť na teplých schodoch a pozorovať mravce.

"Nudíš sa?" Tomáš na ňu vrhol tieň. 

"Nie, pozerám sa na mravce," odpovedala pravdivo. Tomáš bol štvrták.

"Čierne alebo červené?"

"Oboje. Ale červené hryzú."
"Dobre, že ich nepáliš lupou." Keď bol v družine niekto štvrták, to už niečo znamenalo.
"To niekto robí? Hnusné."

"Vieš, keď dáš lupu do správneho uhla..."
"To viem, dá sa s tým založiť aj oheň. Ale nevedela som, že tak niekto ubližuje mravcom." 

"Už ste sa o tom učili?"
"Nie, ukázal mi to starký. Skoro podpálil záhradnú stoličku."

"A čo sa učíte?"
"Na prvouke? Hlavne o počasí a tak, ale radšej mám čítanie. Už som vedela čítať, keď som šla do školy, ale teraz viem ešte lepšie a čítam veľa kníh."
"Ktoré knihy si čítala?"
"Teraz čítam Opice z našej police. Je to super."

Všimol si ich Kubo. Blonďavý tretiak. Na školskom výlete hodil do ohňa na opekanie slimáka. Dostal asi 5 čiernych bodov a poznámku do žiackej a bolo to hrozné. Potom družinárka vysvetľovala všetkým deťom, aké je zlé ubližovať zvieratkám, Katka sa vtedy pozerala do zeme a hrala sa s dlhými steblami trávy okolo pníka, porezala si prst, ale hanbila sa priznať, že nevie, aká vie byť tráva ostrá, tak krvavý prst strčila do vrecka. Mamka sa hnevala, že si zašpinila nohavice, ale vôbec nerozumela, aké by to inak bolo trápne.

"To by som do teba nepovedal Tomáš!"

"Čo by si nepovedal?"
"No... Štvrták a prváčka."

To je hanba. Katke sa obrátil žalúdok a v ňom obed z jedálne. Počas obeda sa nesmelo chodiť na záchod, kto šiel, dostal čierny bod a za tri čierne body šla poznámka do žiackej. Červeným perom! Pred tým, ako mohli odniesť obed, museli ho ukázať družinárke, tá buď prikývla, alebo povedala, že ešte desať plných lyžíc polievky. Alebo svojou vidličkou rozdelila ryžu na dve časti a ukázala na tú, ktorú malo dieťa zjesť skôr, než obed odnieslo. Staršie deti si losovali, do čieho taniera prelejú polievku, aby ju prepašoval k okienku so špinavým riadom, mladšie deti sa báli. Katka dnes ostala v jedálni sedieť sama, kým sa ostatné deti odišli hrať, lebo nedojedla svoje šľachovité mäso. Sadli si k nej nejaké ôsmačky  a povedali jej, že to môže odniesť, že sa to nik nedozvie, ale ona sa bála, že dostane druhý čierny bod a to si nemohla dovoliť, ten prvý dostala, lebo nejaké dievča rozbilo pohár a ona vykríkla a vyrušila ostatných pri jedení. Tak svoje šľachaté mäso pekne poprežúvala a k okienku odniesla prázdny tanier.

"Kubo, neprovokuj prosím ťa," povedal mu Tomáš pokojne

"Ale fakt, nezdá sa ti, že je malá?" ukázal Kubo prstom na Katku, ktorá bola plná hnevu, že jej Kubo povedal, že je malá. Odkedy dočiahla na všetky vodovodné kohútiky bez pomoci dospeláka, už sa cítila veľká. Dokonca už mala 9 trvalých zubov a určite vedela čítať krajšie ako Kubo, lebo chalani nevedia pekne čítať. 

"Vieš čo, daj mi pokoj," povedal Tomáš Kubovi a otočil sa na Katku: "Nič si z toho nerob, on si len niečo kompenzuje." potom sa ešte chvíľu rozprávali a Tomáš sa vrátil k ostatným deťom a ich loptovej hre.

Teraz sa Katka pozerala na mravce oveľa spokojnejšie. 

Večer porozprávala mamke, aká je veľká, že sa s ňou rozprávajú aj štvrtáci a opýtala sa, čo to znamená, keď niekto kompenzuje.

Skusy

Mám taký plán. Dnes v noci utečiem z domu. Všetko už mám pripravené, v kufríku mám pyžamo, medvedíka Ernesta, balíček keksov, baterku, rozprávkovú knižku a niekoľko párov čistých ponožiek. Zubnú kefku si zbalím až večer, lebo keby tam po večeri nebola, bolo by to podozrivé. S Tomáškom sme sa dohodli, že sa stretneme o polnoci pri pouličnej lampe na rohu našej ulice. Skoro som si to už rozmyslela, keď som videla mamku variť obed. Bude mi za ňou smutno, ale musím byť silná. Dobrodružstvo je dobrodružstvo. A teraz nemôžem len tak zradiť Tomáška.

Vytrhla som stranu zo zošita z matematiky – trhanie strán mi nikdy nešlo, vyzerala veľmi zle, tak som odstrihla okraj. Potom som na ňu zeleným gélovým perom s trblietkami napísala:

Milí rodičia,

keď čítate tieto riadky, asi už som utiekla z domu. Nehnevajte sa na mňa, ale každý raz musí ísť na vandrovku, vajce šlo, aj Popolvár šiel, len ja som ešte nikdy nikde nebola. Nebojte sa, viem sa o seba postarať, už si viem spraviť praženicu, aj chlieb vo vajíčku, aj palacinky. Zobrala som si aj veľa ponožiek, aby mi nebola zima. A vlk ma nezje, lebo idem s Tomáškom, a ten je väčší ako ja. Majte sa tu dobre aj bezo mňa, buďte trpezliví a raz sa vrátim. No teraz idem do sveta na skusy.

Vaša Terezka

Keď som to písala a predstavila si mamku s ockom, ako to čítajú mala som slzy na krajíčku. Musím byť statočná, prehla som papier na polovicu a napísala naň MAMKA A OCKO. Keď budem v noci odchádzať, dám to do kuchyne.

Čím viac bolo hodín, tým som bola nervóznejšia. Po večeri som si bleskovo umyla zuby a strčila som si kefku do rukáva z pyžama. Srdce mi tĺklo ako o život. Zdalo sa, že si to nik nevšimol. Starostlivo som zabalila kefku do látkovej vreckovky a položila ju k Ernestovi. Viem, že bez neho nezaspím. Ale čo ak hej? Vytiahla som z tašky peračník a vysypala som si do postele pastelky. Teraz nezaspím, ani keby som chcela.

Ležala som na chrbte s očami dokorán. Po strope občas prebehli svetlá áut, ktoré sa pretisli cez žalúzie. Kvet na okne občas zakýval lístkami, a to v izbe nebol žiadny prievan. Stolička vyzerala ako zhrbená bosorka. Trochu som sa bála, ale musím byť odvážna, ak sa bojím obyčajnej stoličky, čo ma čaká tam vonku? Kdeže. Čo je to vôbec strach? Odvaha je moje druhé meno. Terezka Odvážna druhá. Neviem, či predo mnou bola nejaká iná Terezka odvážna, ale tá druhá znie tak vznešene.  Hodinky tikali akosi príliš hlasno. A príliš pomaly. Už som ležala v posteli celú večnosť a bolo len pol desiatej. Vstala som z postele a trochu som sa poprechádzala. Potom som si sadla na posteľ a oh – dokelu! Zlomila som červenú pastelku. Čo to bol za hlúpy nápad, dať si pastelky do postele? Ach jaj.

Stále som kontrolovala hodiny. Keď bol čas, otvorila som dvere na izbe najtichšie, ako som vedela. Zavŕzgali. Keď hrdinom v rozprávkach bije srdce až v krku, mne bilo až v hlave. Šla som po špičkách, nohy som mala spotené, bolo počuť, ako sa odliepajú od podlahy. Veľmi som sa bála. Vzala som kufrík, nechala rodičom odkaz a vykročila som do tmy.

Tomáško ma na rohu nečakal. Možno zaspal a o chvíľu sa objaví. Ale o chvíľu sa neobjavil žiadny Tomáško, len nejaké auto. Vyklonila sa z neho teta.

„Ty si Terezka?“

Povedala som, že hej a ona ma posadila do auta vedľa urevaného Tomáša.

„Ja som nechcel!“ reval, „ale ona ma počula odomykať dvere!“ ukázal na svoju nahnevanú mamu za volantom.  Zaviezli ma domov. Zo skusov nič nebolo a ešte som aj prišla o červenú pastelku. Hlúpy Tomáš!

Haven't been this happy in a long time.

Hocikedy si poviem, že už sa mám najlepšie na svete a potom sa stane, že sa mám ešte lepšie. Lebo s Filipom upečieme čokoládové muffiny a on umyje riady a je pri tom strašne krásny, lebo on je pri všetkom. A ja sa cítim ako kôpka šťastia, mesiac je červený a veľký, až cez tri pásiky žalúzií a konečne je mi teplo a som najedená a šťastnejšia ako šťastná a kde sa to všetko berie. A ešte aj tie muffiny sú najlepšie.

Love is the answer to the question that I've forgotten, but the answer's got to be love.

Neklopať!

Miestnosť plnú stoličiek s rôzne dlhými nohami obklopovali steny polepené zažltnutými plagátmi o hepatitíde typu B, rôznych druhoch paródií na materské mlieko a očkovaniach. Na chladnej kovovej stoličke pod oknom sedelo strapatá dievčina. Počítala mŕtve muchy na parapete medzi letáčikmi o liekoch na voľný predaj a ohýbala rožtek žiackej knižky. Zakašlal malý chlapček. Iný chlapček sa naňho pozrel a zakašlal hlasnejšie. Prvého to vyprovokovalo do ešte hlučnejšieho kašľa a tak za sprievodu výčitiek ich mám vzájomne na seba kašlali. Ani jeden z nich si počas súboja nezakryl ústa rukou. Bolo to ohromne zábavné až kým z toho jedného z nich nechytil nefalšovaný záchvat kašľa. Mama mu povedala, že si za to môže sám a posadila si ho na kolená, po čom nasledoval súbor nazúrených kopancov špinavou topánočkou do jej píšťaly v svetlých rifliach. Dievčatko vedľa nej držalo pätnásť centimetrov od tváre mobil a kŕmilo kreslené mačiatka kreslenými rybičkami. Každých pár sekúnd oznámila znudenému ockovi svoje nové skóre. K ockovi si sadol chlapec s náušnicou v nose a slúchadlami v ušiach. Oblečené mal tepláky a kýval hlavou do rytmu. Občas skontroloval mobil, koľko je hodín a či nemá nejaké správy. Nič. Setrička doteraz ani raz neotvorila dvere s krikľavoružovým nápisom NEKLOPAŤ!!!! ktorý mal pacientom pripomenúť, na akej sú v tejto sociálnej situácii pozícii a tak sa ku dverám nik ani nepriblížil. Potom prišla pani s urevaným bábätkom v náručí, sadla si vedľa teplákového chlapca a snažila sa utíšiť vrieskajúci súbor negatívnych emócií zakrútený v perinke. Dvaja chlapci zase začali kašlať. Nasledoval príchod usopleného dievčatka v ružovej vetrovke, ktorú si nezoblieklo ani na druhý príkaz od ocka, ktorý to potom vzdal, a takmer dospelej dámy v tenučkých silónkach, ktorá neprestajne kýchala. Všetci v čakárni túžobne pozerali na dvere a čakali na slovko "ďalší,"no to neprichádzalo. Pribudlo batoľa s matkou, ktorá mu ukazovala obrázky, aha medvedík, áno, macko, ten je kjasny, pohladkaj medvedika, no vidíš, dieťa opackalo oslintanou rukou reklamu na plienky a začalo mrnčať. Jeden z chlapcov začal opäť kašľať, mama druhého sa osopila na mamu prvého a začali sa pošepky hádať, kto za to môže, zatiaľ čo ich synovia kašlali o dušu spasenú, preto sa hádali čoraz hlasnejšie, všetci v čakárni zdvihli pohľady od ich doterajších činností a začali sa sústrediť na hádku. Mama revúceho dieťaťa zrevala tiež, nech sa ukľudnia. Aj to jej decko stíchlo, tak sa zľaklo. A tak v čakárni zavládlo ticho prerušené len občasným poťahovaním nosom, kýchaním a tichučkým kašľom. Do miestnosti vstúpila energická babička, držala ruku malého vnuka a ťahala ho za sebou ako kufrík na kolieskach. Pri pohľade na množstvo ľudí z nej vyšlo len prekristapána to je ľudí a začala bledého vnuka vyzliekať. Hneď ako bol tento úkon hotový a aj jej kabát a klobúk viseli na vešiaku, ostala pri ňom stáť z dôvodu nedostatku voľných stoličiek a začala odporne gániť striedavo na oboch otcov a chlapca-teplákača, z ktorých ani jeden jej nevenoval žiadnu pozornosť. Nahlas vzdychla. Dievča v silónkach si kýchlo. Decko v perinke sa zase rozrevalo. Dievča pri okne natrhlo stránku v žiackej knižke a trochu sa preľaklo. Našťastie to boli len oznamy. Naseldujúcich pár minút sa počas nezneseiteľného kojeneckého jačania striedali len zvuky kýchania, vzdychania a čísla, ktoré vykrikovalo dievčatko s mobilom na ocka. Staršia pani drgla do mamy s uslintaným batoľaťom a zašepkala, že sú to typickí muži. Dievča pri okne hlboko vzdychlo, rozlúčilo sa so stoličkou síce tvrdou, ale predsa len pohodlnejšou než státie a dnes prvý raz prehovorilo, sadnite si, teta. Teta sa najprv predstierane okúňala, potom si sadla a položila si bledého chlapčeka na kolená. Chvíľu sedela, potom pozrela na stojace dievča, počúvaj, je niekto vo vnútri? dievča povedalo, že nevie, veď naozaj nevedelo, čo ak tam niekto vošiel oknom, ale táto otázka vzbudila vo všetkých rodičoch nepokoj, začali sa pozerať na hodinky a veľmi sa čudovať. Papier s nápisom NEKLOPAŤ!!!! im však jasne dával najavo, že nemajú klopať. No odteraz sa okrem detí mrvili aj dospelí. Stoličky vŕzgali a škrípali, známy priestor za dverami a jeho nejasný obsah bol nanajvýš znepokojujúci, všetci si začali šepkať. Silónkovej sa kýchlo, malé dievčatko zakričalo, sedemsto, oci, sedemsto, z malej hlavy trčiacej z perinky sa ozýval hlučný rev a malí chlapci zas začali kašlať, stojace dievča začali omínať päty. Nervozita rástla, ale klopať sa nik neodvážil. Otecko spoteného dievčatka vo vetrovke zrazu prišiel so skvelým nápadom. Vytiahol mobil a  vytočil číslo pevnej linky v ambulancii. Všetci okrem hlasiviek vrieskajúceho decka stíchli a čakali, čo sa stane. Telefón za dverami zazvonil. A potom zas. Aj tretí raz. Aj štvrtý a piaty a nik ho nezodvihol.
Stará pani sa nazúrene postavila zo stoličky, div, že pritom nehodila vnuka o zem a zamierila k dverám, kde ešte pred zabúchaním objavila na malom papieriku odkaz:
"Ambulancia je, ako všetky ostatné v širokom okolí zatvorená na neurčito pre nález niekoľkonásobku povolenej normy nebezpečných agresívnych baktérií spôsobujúcich dlhotrvajúce zdravotné problémy. Ďakujeme za porozumenie."
Prvá zmiznutá dvojica bol otec s oblečenou dcérou, ostatní sa navalili k vešiaku, prevrhli ho na zem, ani ho nezodvihli, len rýchlo zhrabli svoje veci a už sa tisli von dverami. Stúpali si na nohy a nadávali si, všetci ziapali, no najviac z nich decko v perinke. Po pár sekundách dvere zavŕzgali a v celej čakárni sa dali počuť len bicie zo slúchadiel teplákového chlapca, ktorý si akurát vyložil nohy na vedľajšiu stoličku.

Se voisi olla huonompi

"Mohlo by byť horšie," povedal si Juuso, "aspoň mi nie je ťažko do žalúdka." Z tejto stravy mohlo byť niekomu ťažko len ťažko, hlavne pre ten beztiažový stav. Juuso bol zvyknutý. Strava bola výživná a tma mu neprekážala, v detstve sa s ňou naučil žiť, celé zimy sedával pod pouličnou lampou a chytal na jazyk osvetlené vločky. Samota mu tiež neprekážala, od ľudí sa rád držal ďalej, ba až najďalej, obežná dráha Zeme bola tak akurát, nemusel čeliť žiadnemu narúšaniu osobného priestoru, ktorý bol v jeho prípade okruh s polomerom stopäťdesiat kilometrov. Na palube Valkoinenu mu to bolo umožnené a tak si užíval svoje milované takmer nekonečné ticho. Jediné, čo narúšalo dokonalosť tejto cesty bolo občasné pípanie a rapčanie vysielačky. Teraz však nechytala poriadny signál už niekoľko dní. Juusa to nijako mimoriadne neznepokojovalo, ostal sám so svojimi myšlienkami tak, ako to mal rád. Myslel na Vanajavesi, jazero neďaleko svojho rodného domu na okraji Hämmelina, s celou rodinou si tam chodili zaplávať po saune, aj Aalto, ich pes sa vždy pridal. Po vylezení z vody zavrtel chvostom a striasol vodu na Juusovu mamu, hnevala sa a začala Aalta naháňať, ten utekal oveľa rýchlejšie a ukryl sa do živého plota. Tak to bolo, kým nezostarol a neochorel. Pochovali ho k tomu živému plotu. Se voisi olla huonompi, mohlo by byť horšie.

Vtedy vysielačka zachrčala a ozval sa z nej neidentifikovateľný zvuk. Potom zas stíchla.

Ako chlapci sa chodili korčuľovať na Vanajavesi, mamy sa im vyhrážali, že ak sa prepadnú pod ľad, tak ich zabijú. Nik sa nikdy neprepadol, a tak ostali nažive. Všetci chceli byť hokejisti. Juuso tiež.  Aj tak ho vždy postavili do brány. Korčule mal trochu zodraté, po bratovi, ale aj tak sa vedel korčuľovať aj dozadu. Veľmi chcel byť hokejista, ale v škole mu povedali, že hokejistov je veľa a on to mal aj v hlave všetko pokope, všetci ho posielali na vedeckú cestu. A tak sa ňou vydal. A bol rád, aj keď tá strava naozaj za nič nestála.

Z vysielačky sa ozval hlas, ale Juuso nevedel rozoznať hlas. "Kuuletko minua? Počujete ma? Rozprávate po anglicky?"
"Ani nie."
"Kto je tam?"
"My. Aký jazyk?"
"Sulomanainen kieli? Fínsky?"
"Okei sitten. Tak dobre."
"S kým mám tú česť?"
"Päť česť sedem."
"Haló?"
"Nie."
Znovu to zachrčalo a kontakt sa stratil.

Juuso si nebol istý, čo sa mu práve stalo. Tento podivný rozhovor mu prerušil niť myšlienok. Čakal, či vysielačka ešte niečo vyšle, ale nevyslala. Nebol to dobrý pocit. Ako vtedy, v siedmej triede. Ponúkol Elme, modrookému dievčatku so svetlými vrkočmi a náznakom budúcej ženskej postavy pod voľným tričkom, svoje salmiakki, čierny pelendrek, kas tässä, Elma, tu máš. Elma si ho premerala od ryšavých vlasov a pieh na nose až po zle zaviazané šnúrky na teniskách a otočila sa mu chrbtom pokračujúc v rozhovore s kamarátkami. Bolelo to. Nuž, viac salmiakki pre Juusa. Voisi olla huonompi.

"Oletko sielä? Si tam?"
"Kyllä. Áno. Povedz mi, kto si."
"Meno Gork'Ar."
Juuso rýchlo schmatol zápisník a pero a zapísal si neúhľadným písmom cez tri riadky: Gorkär
"Kde si, Gorkär?"
"Tu! Okrúhle. Kylmä, chlad."
"Čo je hore?"
"Vidíme malé okrúhle."
"Zelené?"
"Mikä on?"
"Farba ako tráva."
"Mikä on tráva?"

A znovu sa to prerušilo. Juuso si vtedy napchal do úst polku balíčka salmiakki naraz. Páčilo sa mu, ako sa vo filmoch ľudia predávkovali liekmi. On bol teraz smutný, tiež sa chcel symbolicky predávkovať. Potom zjedol aj druhú polku balíčka. Celú noc zvracal. O tretej začalo svitať. Prvé lúče odhalili tmavú stránku tejto situácie. Všetko bolo čierne, dlaždičky v kúpeľni, záchodová doska, jeho pyžamo, obliečka z paplóna, vykvapkaná čierna cestička od jeho postele až do kúpeľne. Aj zuby mal čierne. Ale aspoň čerstvo vymaľované steny ostali pekné biele. Myslel si, že to bola najhoršia noc jeho života, ale mýlil sa. Voisi olla huonompi.

"Haloo!"
"Mistä tulet? Odkiaľ prichádzate?"
"To fuk. Už vieme, kde."
"Kde ste?"
"Možno obežník zeme?"
"Na Mesiaci? Ohhoh! Kde ste sa tam vzali?"
"My nie manžel."
Chrr.

To máme spoločné, milý Gäkar, pomyslel si Juuso. Keď mal sedemnásť a vedel si viazať topánky tak, aby to vyzeralo dobre, zavolal Elmu na Vanhojen Tanssit, školský ples. Elma mu povedala, že už niekoho má, spýtal sa koho a ona nevedela. Nakoniec s Juusom šla. Nechcela tancovať a nechcela, aby ju s ním niekto videl. Stále sa chodila upravovať na záchody a vracala sa po čoraz dlhšom čase, až sa nakoniec vôbec nevrátila. Juuso šiel domov a vypil pol fľaše vodky. A celú noc zvracal. Na dlaždičky, na dosku, na pyžamo, obliečku, na zem a aj na biele steny. Teraz Elma hlásila počasie v televíznych správach na stanici Yle TV 2.

"Čo rozmýšľaš nad?"
"Nebudeš rozumieť."
"Kyllä, budem."
"Dievča. Žena. Chcel som s ňou mať rodinu a ona so mnou nechcela mať ani očný kontakt. Dal som jej cukríky, nechcela, pozval som ju na ples, šla z ľútosi a potom utiekla. Volala sa Elma. Elma Mäkelä. Teraz hlási počasie na nejakej hlúpej televíznej stanici."
"Ohhoh! Ohhoh! To ma podržte!" kričali dva hlasy  na druhej strane a Juuso naozaj nerozumel, čo sa deje.
"Hei, Juuso. Tu sú zabávači z rannej show na Yle TV 2. Zdravíme ťa na Valkoinen. Chceli sme sa ťa len opýtať, ako sa máš, ale zlyhávalo nám pripojenie a toto nám prišlo zábavnejšie, ale takéto šokujúce priznanie sme nečakali, do večera budú toho plné správy, to je senzácia!"

Juusove zvratky sa tento krát len voľne vznášali v priestore a v podstate mali rovnakú štruktúru, ako pôvodné jedlo. Už sa nikdy nechcel vrátiť na Zem. Ei voisi olla huonompi nyt. Už nemohlo byť horšie.

Bodkované šaty, tak čo.

Začalo to nevinne - červenými bodkovanými šatami. Najprv si ich len tak obzerala, približovala a vzďaľovala, predstavovala si, ako ich drží v  rukách, ako si ich oblieka, ako zapína zips a ako sa pri tom vlnia a voňajú novotou. Ako v nich behá po lúke a tráva ju šteklí na lýtkach. Zháčila sa, vedela, že na lúku v nich nikdy nepôjde - na všetkých lúkach v okolí sa pásli kravy, sadla by si do lajna a bolo by po paráde. Tak by v nich šla po ulici a na moste by na ňu trúbili autá, robila by sa, že ich nepočuje, že sa jej to netýka a zladila by si s nimi líca. Šoféri v autách už by to nevideli, už by boli za mostom aj za kostolom a na kruháči a trúbili by na iné dievčatá. Dala ich do košíka a niekoľkokrát denne ich chodila kontrolovať, či ju neomrzia. Neomrzeli. Zakaždým boli krajšie. Tak si ich objednala. Tak čo.

Snívalo sa jej o svadbe. Celú noc zháňala správne dlhý závoj, ani nevedela, koho si to vlastne berie, tak veľmi ju to nebavilo, okolo chodili cudzie deti a hrýzli všetkých do predlaktí. Vraj pre šťastie. Nakoniec sa rozhodla, že si namiesto závoja pripne záclonu z kuchyne, rozbehla sa za ženíchom, ale deti ju hrýzli, hostia ju držali za ruky, za nohy a za záclonu a šaty, nechoď, nechoď prináša to smolu, veď to ešte vydrž, nemohla sa im vytrhnúť, tak sa zobudila. Hnevala sa na seba, že má hlúpe sny. Vymenila kuchynskú záclonu za inú. Tak čo.

Na lavicu jej dopadal kriedový prach, zle sa jej dýchalo, slnko jej svietilo do očí, odrážalo sa od strán zošitu z geografie. Znudene kreslila za okraj malé kvietky. Myslela na leto a na šaty. Túžila po holých pleciach. A po bozkoch na holé plecia. Po niekom, s kým by sa podelila o myšlienky a o zmrzlinu. Mohli by spolu ležať na lúke. Vlastne, na lúke asi nie, lebo je alergická na peľ. A tiež: lajná. Ale mohli by spolu ležať na ceste, ako v tom filme. Možno by ich prešlo auto a ich pozostatky by sa zmiešali natoľko, že by ich nevedeli rozoznať, tak by ich len zoškrabli z cesty a pochovali v rovnakom hrobe - boli by spolu navždy. Predstavovala si to takto: Pôjde po obrubníku. V ten deň bude vyzerať mimoriadne dobre. znenazdajky pôjde po tom istom obrubníku Chlapec. Alebo Muž. To si ešte nerozmyslela. Pôjde oproti nej. Bude čítať knižku, takže neuvidí, že mu niekto ide oproti. A ona neuhne, len tam bude stáť a čakať, kým do nej narazí. Potom sa jej ospravedlní. Bude veľmi hanblivý, číslo mu bude musieť ponúknuť sama. A potom prestrih na svadbu ako tancujú, obaja sa smejú, a vo vlasoch majú slnko. Neskôr sú na pikniku s deťmi, deti pobehujú okolo, hrajú sa naháňačky. Na tejto lúke môžu, nie sú tu lajná.

"Borová! Zopakuj mi, aké je najľudnatešie mesto na svete!"
"No... také, že tam býva veľa ľudí."
"Dávaj pozor, jedna štvorka ti nestačila?"
"Prepáčte."

A bolo po sne. Tak čo.

Prišli šaty. V rukách kuriéra s lícami červenými od zimy a so žuvačkou v ústach. Pri preberaní balíčka sa im na malú chvíľu dotkli ruky. Podpísala mu papiere. On na ňu žmurkol. Ona sa začervenala a zavrela dvere. Oprela sa o ne a spustila sa na zem. Balíček šušťal, kým ho otvárala zubami - nožnice boli ďaleko, až v kuchyni. V chodbe svetla málo, ale dosť na to, aby bolo vidieť bodky na šatách. Obliekla si ich a zatočila sa pred zrkadlom. Na modelke vyzerali lepšie. Smrdeli ako Čína. Ale aspoň boli bodkované. Bodkovaný kuriér už teraz možno medzi inými dverami žmurkal na iné dievča, ale ten svoj žmurk si nechávala v hlave. Páčili sa jej jeho ruky, mal dlhé prsty, nechty čerstvo ostrihané, výrazné žily. Teplé a suché dlane. Mohla by byť jeho zubnou kefkou, celú by ju ovinul teplými prstami a držal a držal... až kým by ju nepustil. Ale bolo by to pekné. A pevné. Tak čo.

Tak si objednala tie isté šaty. V modrej farbe.

Snívalo sa jej, že bola praslička. Stála na lúke a ohýbala sa vo vetre. Široko-ďaleko neboli žiadne kravy, len jedna ruka, tá sa k nej blížila a potom ju zovrela a vytrhla zo zeme, cítila sa ako vyslobodená z väzenia, svietilo slnko, nikde neboli žiadne oblaky, len tá ruka.

Doniesol jej modré šaty. Čakala, že povie, či si ju zapamätal. Povedal: "Tu to podpíš." Podal jej pero. Vzala si ho tak, aby sa ho mohla letmo dotknúť. Podpísala sa. "Borová." "Dobré meno" poznamenal. "Tvoje by som mala radšej," pomyslela si a široko sa naňho usmiala. Tak čo. Jej číslo už má. A objednala si tie šaty aj v žltej. Do leta nadobudla ešte zelené, oranžové fialové, sivé a čierne. Medzidverné stretnutia boli čoraz intenzívnejšie. A kratšie. Verila, že sa z toho ešte niečo vyvine, keď si objednávala poslednú dostupnú farbu - azúrovú. Figu Borovú. doniesol ich štaridsiatnik vo vyťahanom tričku.

Roztrhala balík zubami a hneď si šaty obliekla. Šla na lúku a sadla si do najčerstvejšieho lajna, aké našla. Tak čo.

Polievočka.

Rebeka si podopierala bradu rukou s lakťom na stole a druhou rukou držala lyžicu, ktorou nezaujato prelievala písmenkovú polievku. Stolička jej bola veľká, hompáľala nohami nad kožušinovým kobercom. Končeky svetlých vlasov ju šteklili na bacuľatom zápästí, bola nervózna. Tričko s usmiatym zajačikom jej bolo tesné. A už nechcela polievku ani vidieť.
"Papaj Rebečka, lebo zmeškáš rozprávočku." vyrážala sa jej maminka, zataľ čo si na mobile prezerala instagram. "Aha, vidíš, keďsi včera papala puding, bola si taká chutná, že ťa lajklo dvestotridsaťštyri ľudí.
Rebeka nabrala lyžicu polievky, zdvihla ju vysoko nad tanier a obrátila. Paradajková polievka vyšplechla z taniera na stôl.
"To sa nesmie Rebečka,teraz je stôl špinavý a maminka ho musí utierať. Maminka má veľa inej práce a keď jej budeš vyrábať ďalšiu, bude maminka smutná a bude plakať."
Rebeka sa pozrela maminke do očí, nabrala lyžicu polievkou a vyliala ju na stôl.
"Pac."
"Rebeka, ty chceš aby maminka plakala?"
"N-n."
"Tak prečo robíš zle? Prečo si škaredé dievčatko?"
"Jebeka nece papať pojevocku. Bude pakat!"
"Polievočku papkaj, ak chceš ak chceš rásť, chuť by na ňu bola, ale kde ju nájsť?" zanôtila maminka.
"Nie."
"Čo nie?"
"Necem." vopchala do polievky ruku a vylovila polovicu C-čka "To je co?"
"Cestovinka. Mňam. Daj si. Aaa, dvesto tridsať šesť."
"Necem cestonilku!" rozpučila písmenko o ucho zajačika na tričku.
"No ale teraz si už isto škaredá! Zajačik bude smutný a bude plakať." vzdychla,lebo takú škvrnu na tričku už neodstráni žiadny filter.
"Ja budem pakat!"
"Prečo by si plakala? to je výborná polievočka."
"Tak papaj ty pojevocku."
"No ja ťa tu s tým tanierom asi musím nechať a budem pozerať rozprávočku sama."
"Niiiee!" Rebeka hodila lyžicu o zem. Našťastie minula koberec.
"Tak a dosť! Ja ťa tu nechám aj s polievkou!" a odišla s očami na obrazovke. Rebeka vydala zvuk taký piskľavý, ako to dokážu len malé frustrované dievčatká.
"Keď bude tanier prázdny, môžeš prísť za mnou pozerať." zakričala maminka z obývačky.
O pár minút sa usmiata Rebeka objavila vo dverách a šúchala si rukou zajka na tričku.
"No ty si šikovné dievčatko!" potešila sa maminka a zamierila do kuchyne pozrieť sa na prázdny Rebekin tanier. Vydala taký piskľavý zvuk, aký dokážu vydať len nahnevané maminky. Celý kožušinový koberec bol poliaty červenou tekutinou. Bežala do obývačky, že to svojej dcérenke vytmaví. Rebeka sa schovala pod gauč. Maminka sa rozplakala, vrátila sa do kuchyne,rezignovane zdvihla zo zeme lyžicu, oblizla ju, a tak ju natiahlo, že si ani nestihla uvedomiť, že na dne Rebekinho taniera ostali len tri kúsky cestoviny: FUJ.

Kamene na srdci.

"Čo sú to tu za kamene?" spýtal sa Bonifác Eleny a mykol hlavou v smere malej kôpky kameňov na zemi.
"Také kamene." odpovedala mu Elena a obaja pokračovali v sledovaní detektívneho seriálu v televízii. Bol veľmi napínavý, a preto obaja rýchlo zabudli na všetky kamene sveta. Ich dvadsať rokov trvajúce manželstvo bolo plné podobných hlbokých rozhovorov. A tiež detektívnych seriálov. Zvyčajne k nim v nedeľu večer Bonifác otvoril arašidové chrumky a nahlas šušťal, preto Elena vždy rýchlo odbehla do kuchyne po porcelánovú misku zo svojej výbavy a presypala chrumky do nej. Obal rýchlo pokrčila a položila ho vedľa misky. Za ten čas jej zvyčajne ušla zápletka a preto zvyšok večera strávila bombardovaním Bonifáca otázkami.
"Takže Michael je jej manžel?"
"Ten blonďák? Nie, to je jej brat."
"Ale nie blonďák, ten čierny, pekný."
"Jáj. To je tiež jej brat."
"A kto je jej manžel?"
"Ježiš Mária, Elena. Jej manžela našli mŕtveho v kancelárii. Veď to jeho vraždu vyšetrujú."
"Aha."
"Teraz zas neviem, čo hovoril ten policajt."
"Tak mi máš hneď povedať!"
Obaja si vložili do úst zopár arašidových chrumiek, Elena si oblizla prsty od malíčka po palec a Bonifác si utrel ruku do nohavíc.
"Dal by som si pivo."
"Jedno alebo dvadsať?"
"Jedno."
"No tak si daj."
"Potom mipovedz, čo bolo."
Postavil sa, ešte chvíľu pozeral na obrazovku a potom sa začal presúvať do kuchyne.
"Jaj, čo toto sú za kamene?"
"Už si sa pýtal."
"A čo si mi povedala?"
"Aha, vidíš ako ma počúvaš! choď si ty po to pivo."
Šiel.
"No čo sa stalo?"
"Nič nové."
"Tak ale niečo sa hádam stalo."
"Tak si nemáš chodiť po pivo, keď chceš vedieť, čo sa stalo."
"Veď si mi povedala..."
"Daj mi napiť."
Dal.
"Fuj, ale je horké."
"Výborné."
"Musím si to zajesť." vyhlásila Elena a ponorila ruku do arašidových chrumiek. Postupne ich zjedla a potom si oblizla prsty od malíčka po palec.
"A čo tam robí tento tu?"
"Jááj. To je ich syn."
"Koho?"
"Toho mŕtveho a jeho ženy."
"Tak niečo sa stalo, keďsom bol po pivo."
"No hej. Išli za jeho synom."
Ani jedno zo štyroch očí sa počas rozhovoru neodlepilo od obrazovky. Bonifác nahmatal porcelánovú misku, dal si do úst niekoľko arašidových chrumiek a utrel si ruku do nohavíc. Elena urobila to isté a oblizla si prsty od malíčka po palec. Toto ešte niekoľkokrát obaja zopakovali, kým prišla záverečná scéna. Zabila ho sekretárka, aby na ňu neprezradil, že ukradla firemné peniaze. Elena zívla, Bonifác sa pohodlne oprel a povedal: "Bolo to jasné."
"No ty si mi ale sherlock."
"Tebe to jasné nebolo?"
"A čoby nie." strčila ruku do misky, kde ju čakalo len zopár arašidových omrvín na chladnom porcelánovom dne. Vyviedlo ju to z miery na toľko, že prevrhla misku a tá sa s hrmotom prevrhla až na zem, kde po nej ostalo štrnásť črepín. Oblizla si prsty od palca po malíček, taká pekná miska. Bonifác sa postavil, urobil pár krokov apotom sa otočil spať na Elenu.
"Kde máme metlu?"
"Bývaš tu dvadsať rokov."
"V rohu v šatníku?"
"No vidíš."
"Len som si nevedel spo-"a zakopol o kopu kameňov. V snahe nespadnúť na zem sa chytil háčkovanej dečky na skrinke a zhodil dve vázy, cukorničku a sošku panny Márie.
"Čo do pekla tu robia tie kamene, Elena?"
"Čakajú, kým sa o ne potkneš."

Bola nedeľa večer, Bonifác šušťal chrumkami. Elena odbehla do kuchyne, cestou si spomenula,že ju tam nečaká žiadna miska, sadla si na kuchynskú stoličku a rozplakala sa.

Zásnuby.

Z okna najvyššieho poschodia osemposchodovej bytovky bol výborný výhľad na ohňostroje. Beáta a Lukáš si štrngli šampanským a ešte pred napitím sa vášnivo objali. Lukáš zašepkal Beáte do ucha: "Staneš sa mojou...". Beáte zabehlo a obliala Lukášovi chrbát šampanským. Lukášovi sa prilepila kockovaná košeľa, čo od nej dostal na Vianoce, na chrbát. Beáta sa odtiahla a navrhla, že skočí do kuchyne po papierové utierky. Lukáš sa usmial a kŕčovito si odpil z vlastného šumivého nápoja. Kým bola v kuchyni, zazvonil jej mobil.
"Maminka? Haló? Aj tebe všetko dobré. Ako sa s ockom máte? No, to rada počujem, a čo tá noha? Už lepšie? A dávaš si tú mastičku? Tú smradľavú. No tak vidíš, to máš preto. Nie, nie, nerušíš, ty nikdy nerušíš, maminka. Jasné. A kapustnica sa podarila? Mňam!"
Lukáš sa pomaly zložil na pohovku a sledoval asi pätnásťčlennú skupinu mladíkov s prskavkami. Kreslili vo vzduchu kadejaké obrazce a vyzerali, že sa dobre bavia. Aspoň niekto. " Hej, aj Lukáškovi odkážem. Výborne. Len som ho trošku obliala šampanským. Ježišmária, veď ja som ho šla vysušiť. Dobre maminka, pozdrav ocka. Hej, prídeme. Papa!" Beáta konečne položila a z kuchyne sa ozval zvuk trhania papiera. Lukáš narovnal chrbát, potom ho zas ohol, položil pohár na stopke na stôl, potom si kľakol na obe kolená uprostred koberca. Zatriasol hlavou a kľakol si len na jedno koleno. Pod Beátinými nohami zapraskali parkety, Lukášovi bilo srdce ako o preteky. A Beáte znovu zazvonil mobil. Vďačne si vydýchla a aj s papierovými utierkami sa vrátila do kuchyne. Lukáš vyskočil na rovné nohy a znovu sa pozrel z okna. Niekto zle zapichol raketu do snehu, spadla a ohňostroje vypálili do prskavkovej skupinky, ktorá sa okamžite rozutekala na všetky strany aj so zažatými prskavkami. Tak ani im to nevyšlo tak, ako si predstavovali. Uškrnul sa.
"Aj tebe Šťastný nový rok, Láska!" kričala Beáta do telefónu, "nech si zdravá a šťastná a nech ťa poslúcha frajer. Čo? Kedy? To mi je ľúto... Hej. Máš pravdu. Nájdeš si lepšieho. Chlapi sú svine. Najväčšie. Pa, zlatko, drž sa."
Lukáš sa hodil na koleno. Beáta sa oprela o kredenc a pozerala sa na ohňostroj. Dúfala, že ešte niekto zavolá. Zbadala svoje šampanské na stole a vypila ho na dúšok. Dopekla. Lukáš sa zamračil a poškrabal sa na hlave. Vytiahol z vrecka prsteň a nervózne ho ukryl za chrbát. Obrazovka Beátinho mobilu sa rozžiarila spolu s jej tvárou.
"Milo? Ty čo odo mňa chceš o takomto čase? A to nemáš čo robiť o polnoci na nový rok? Jaj aha. Smutné. čo to trepeš? Veď už nie sme spolu koľko? Tri roky? Tak koľko? Ježiš, ty to počítaš na dni? Nie, vlastne... Nemusíš... A čo mi chceš povedať? Hm, pekné. Gratulujem. Čo? Šibe ti? Každý deň? A aj to na tebe vidno? Hahaha a koľko máš tehličiek, šesť, či osem? To je pekné. To vážne? No schválne, koľko? Ježišmáriajozef, to mesačne? Počúvaj, voláš mi, aby si mi povedal, ako sa máš bezo mňa dobre? A ako to je potom? No... To mi lichotí, ale... Počkaj... Neprerušuj ma. Čo či som? Vydatá? Čo si. Ani zasnúbená."
Lukáš vrátil prsteň späť do vrecka a ľahol si na zem. Vonku stále trieskali ohňostroje.
"Áno má, aby si vedel. Čo je ťa do toho, koľko zarába? No... podnájom v jednoizbáku. No a čo, sme mladí. Kde?! Teraz si nevedel, kde bývam, žartuješ? Z balkóna? Ó môj bože. Žartuješ."
Beáta vošla do izby, prekročila Lukáša a vyšla na balkón. spustila ruku s mobilom dolu, rovnako ako sánku. v snehu pred bytovkou boli zapichané prskavky, ktoré tvorili nápis: "Beátka, daj mi 2. šancu, staň sa mojou ženou!"
Beáta vyronila slzu, zdvihla telefón späť k uchu a zašepkala: "Prečo nie?" čo spustilo obrovskú sériu ružových a žltých ohňostrojov. A Lukášovi ťahalo z otvoreného balkóna na mokrú košeľu a na tridsaťpäťku.