Silvia sedela vo vlaku, prstom kreslila na semišovú sukňu miniatúrne akty, zadky aj so strieškou z chrbta, rôzne, dámske, pánske, detské, mľandravé ako zle vyžmýkaná plienka, aj svalnaté. Guľaté a ploché. Široké, že by sa nevošli do kresla v kine a úzke, že ba sa ich zmestilo tucet vedľa seba do výťahu osemposchodovej bytovky.
Oproti sedel pán v čiapke, do ktorej by sa mu zmestili dve hlavy, alebo jeden väčší zadok."Zamilovaná, čo?"
"Čo?"
"Ja vravím čo. Si zamilovaná?"
"Prečo?"
"Nevyhýbaj sa odpovedi, kto je ten šťastlivec?"
"Nechápem."
"Srdiečka."
"Jaj aha." obrátila očami a uprela ich na stromy za oknom.
"Niekto zo školy?"
Ujovi sa na hlave čiapka začala nafukovať, rástla ako žuvačková bublina a v nej sa nafukovala ujova hlava. Mala práve veľkosť dvoch XXL zadkov a čiapka sa navrchu pretrhla, ale nespľasla ako bublina, vyliezol z nej ružový krík, kvety mu trčali z nosa aj uší, už ho vôbec nezaujímali školské lásky, iba sa odovzdane pozrel na miesto, kde mal pred tým topánky a skutočnosť, že tam boli len korene ho nijako neudivila.
Silvia pokračovala so svojimi aktami, spokojná, že oproti nej sedí ružový krík.
Z vedľajšieho sedadla, lebo nie je ruža bez tŕňa, sa spustil ružový krik. Mladá dáma s v ružovej bundičke nabrala ružový odtieň.
"Čo to, do riti, je?"
"Ružový krík."
Ruženka mala priemerne veľký zadok, končil zhruba päť centimetrov od okrajov sedadla.
"Čo, nepáči sa ti?"
"Ježišikriste," schmatla fuksiovú kabelku a odišla do iného vagóna.
To by sme mali, pomyslela si, zahladila pravé stehno a kreslila naň nové zadky. Ružový krík sa veselo zavlnil.
"Nedám ti čaj," povedal štrbavý ženský hlas z jedného zo sedadiel cez uličku.
"Ale ja som smädný!" mrnčal chlapček s rumencom na líčkach a zakopal nohami vo vzduchu.
"Mal si ma počúvať. Ja ho teraz celý vypijem."
"Niiijee!" skríklo zúfalé dieťa, ale vôbec mu to nepomohlo, jeho matka obrátila fľašu do úst hore dnom.
"Ty si zlá mama," ozámil jej a ľahol si cez dvojsedačku. Mama k nemu natiahla jedno z ôsmych fialových chápadiel a chytila ho za ucho, takýto si ty syn, aké tu veci vykrikuješ po vlaku, čo si o mne pomyslia a striekali jej sliny cez medzery, čo mala miesto zubov. Chápadlá sa vlnili a rástli a zaplnili celý vagón, ľudia sa nimi dusili. Silvia prestala črtať zadky, matke vrástli chápadlá späť do tela, štrbiny sa jej vyplnili zubmi, vyhladili sa jej vrásky a zamračená tvár jej zamrzla v úsmeve. Čaj sa vrátil do fľašky, ktorá znenazdajky valetela z matkinej tašky rovno do ruky chlapčiatka, to vystrčilo mliečne zúbky a schuti sa napilo, ruka jeho matky sa zrazu vystrela a postrapatila mu tmavé vlasy, trochu so sebou bojovala, mám ťa rada, Paľko, povedala nakoniec chlapčekovi, sama prekvapená, čo to hovorí.
Silvia si vyhladila ľavé stehno.
Kým ho zaplnila novými nákresmi, ružový krík rozvoniaval v celom vlaku, sedadlo vedľa bolo príjemne prázdne a usmiata mamička objímala svojho šťastného syna.
Nezrozumiteľná teta v rozhlase oznámila Silviinu zastávku, potom to po nej po anglicky a po nemecky zopakoval smiešny ujo. Silvia si obliekla kabát, prekročila nohy Ružene, odignorovala poznámku šípkového kríka, venovala posledný súcitný pohľad chlapcovi, ktorému tiekol sopeľ po brade a vystúpila do hustej tmy okolo ošarpanej vlakovej zastávky. Na koľajniciach zakopla a roztrhla si záplatu na rifliach.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára