Šýkavky

Ema nikdy nevedela poriadne hovoriť. Veľmi ju to trápilo a kvárila ju hanba, v škole ju šikanovali, ani doma jej nedali vydýchnuť. Niekedy pre to plakala a niekedy ju plakať nebavilo, tak len tak prežívala každodennú nudu v kuchyni. Tato prišiel pred ňu, že kam to hľadí, ona naňho uprela oči a povedala, že čumí do blba. Tato na ňu nevraživo zagánil a aj by jej jednu vlepil, ale potom ho to prešlo a radšej vytiahol pivo a nalial ho do šálky, čo bola pri hriankovači.
"Čo mlčíš?" použil najobľúbenejšiu vetu, jeho aj jeho ženy.
"Ty vieš prečo."
"To tá tvoja rečová vada, čo? Už by to bolo dávno vyriešené, nebyť tej tvrdohlavosti, čo máš po tvojej mame."
Obrátila očami a vtlačila nechty do operadla, nechali tam malé odtlačky.
"Keby ťa mama počula, nebola by nadšená, tato," Ema bola poriadne vytočená.
"Ešteže kričím tak potichu, čo?" žmurkol na ňu tato a obrátil šálku do hrdla.
"A čo ak to na teba požalujem? Možno by ťa mama tak..." nedopovedala, tato hrozne kašľal a pľul.
"Fuj! Čo bolo v tej šálke?"
"Tie čierne omrvinky, čo vypadnú, keď otočíš hriankovač," šibalsky ho informovala
"Ja ťa pretrhnem!" jačal tato a Ema bola jedným chichotavým krokom v komore a držala kľučku všetkými končatinami. Tato búšil do dverí a kričal rôzne nadávky, keď vo vchodových dverách štrngli kľúče. Ajaj. Mama. Ema, ktorá ešte furt držala kľučku počula tlmený dialóg.
"Čo to bolo tentokrát, Milan?"
"Ona na mňa urobila búdu, Dáša! Dala mi vypiť hriankovačové omrviny!
"Urobila búdu nie je korektné pomenovanie, miláčik. Navyše, možno ich tam dala len tak."
"Nie Dáša. To dieťa ma nenávidí. To všetko preto, že ju odmietaš dať na logopédiu!"
"Nie je to nutné. Nauč ju to ty."
"To určite!"
"Tak vidíš, až tak to neprekáža. Aj Churchill šušľal a kam to dotiahol?"
"No do hrobu, Dáša, do hrobu! Ale ja to vidím, aká matka, taká Katka, obe tvrdohlavé ako barany a aj rovnako šušľú!"
Potom už Emina mama nepovedala nič. Ema v komore počula len ďaleké otvorenie pivovej fľaše. Nenápadne a potichu nechala komoru komorou a pohľadala kontakt na logopédov v okolí.

Podala žiadanku a čakala.

Pichla tatovi do goliera na košeli špendlík, tato penil ako pivo načapované amatérom, mama ho uchlácholila, že špendlík je tam náhodou, červený tato hodil špendlík do koša a Emu to bavilo.

Na prihlášku nik neodpovedal, tak ďalej čakala.

A vmiešala tatovi do piva korenie, tato ním opľul gauč, mama kričala, tato kričal, Ema chichotala do vankúša ako don chichot a bol to nádherný večer, až kým neprišla na to, že ten gauč bude tepovať ona.

A logopédia nič.

Tak Ema urobila katalóg bežných viet, v ktorých nebolo možné šušľať a nadišla éra preúčania. Veľmi jej to nešlo, bola pomýlená a mlčanlivá, pravdepodobne mala viac problémov ako pred tým, no ani to ju neodradilo. Podchvíľou potrebovala uvoľniť ventily, tak niečo vyparatila tatovi, prilepila mu na chrbát papierik "najväčší pampúšik planéty," ten ho vôbec nevšimol, tak ani nebol naštvaný, keď prišiel domov, ani pivo nepil. No nuda.

Ema napriek všetkým problémom prekonala nenávidenú rečovú chybu, a to jednoduchým ignorovaním všetkého, čo nevedela povedať. Mama na ňu bola pyšná, v škole ju už nešikanovali, len tata už navždy kolegovia volali Pampúch, a ten to ani trošku nechápal. Tak to chodí, náprava hovorových návykov vyžaduje obete.