Maliny

Adelku svrbela chrasta na kolene. Po nose ju šteklili páperové vlásky, stále jej rástli nové, čo jej nedočiahli do vrkoča. Na bielej ponožke mala prilepený bodliak. Babička jej okolo pása priviazala vedierko šnúrkou z topánky. Aj sebe. Predierali sa malinčím a babička každú chvíľu Adelke pripomenula, ako zle spravila, keď ju neposlúchla a nedala si dlhé nohavice. Adelka sa tvárila, že urobila veľmi dobre a snažila sa nevšímať si škrabance. Babička už mala vedierko skoro plné a Adelka len tak-tak zakryla dno, zberala jednu malinu do vedierka a dve do pusy. Potom videla zaujímavého chrobáčika a celkom zabudla, prečo do lesa vôbec prišla, mal smiešne maličké nožičky a veľmi rýchlo chodil hore-dolu po liste. Zafúkal vietor a chrobák sa stratil v tráve, postavila sa, oprášila kolená a chcela ísť za babičkou, ale babička zmizla. Čo teraz?

Mračila sa, slnko jej svietilo do očí, nohy ju štípali od tŕňov a teraz ešte aj babička zmizne. Dokelu! Čo ak ju zjedol vlk? Rýchlo našla konárik a do hliny pod stromom si začala kresliť mapku. Tak to robili v telke. Tu je chata, tu je potôčik a tu začína les. Ja som niekde tu a babička... Babičku uniesli divé osy a spravili si z nej kráľovnú, na hlavu jej dali korunku. Možno aj korunku päťdesiat. Táto mapa bola nanič, lebo Adelka nevedela, kde je sever a aj keby to vedela, nevedela, na ktorú svetovú stranu je chata. Ach jaj. Babičku uniesli mimozemšťania a teraz určite sledujú aj ju. Musí sa tváriť, že je kameň, inak  ju vezmú na lietajúci tanier a zavrú do klietky. Rýchlo si ľahla na zem, až sa jej skoro všetky maliny vysypali
z vedierka, a snažila sa byť potichu, len srdce jej rýchlo poskakovalo v hrudi, chcela dýchať pomaly, ale veľmi sa bála. A možno to neboli mimozemšťania. Možno to boli len tri prasiatka. Chceli sa hrať kenta a chýbal im člen do partie. Babička bola v kentovi veľmi dobrá, dedko tvrdil, že je to preborník v obore, Adelke sa vždy zdalo, že hovorí, že je to príborník a predstavovala si, ako babičke z uší trčia vidličky. Nahádzala maliny olepené prachom naspäť do vedierka. Prasiatka sa nevedeli dohodnúť, s kým bude babička v tíme, taká bola dobrá, nakoniec sa tak pohádali, že sa prestali rozprávať a babičku to už s nimi nebavilo, tak sa vybrala hľadať Adelku. Tá sedela pod stromom, objímala si kolená a skúmala ten bodliak, čo sa jej prilepil na ponožku, vyzeral ako sivá cukrová vata skrížená s ježkom.

Počula babičkin hlas, ako po nej pátra: "Adelka, kde si? Kam si sa zas schovala? Veď počkaj, ty beťárka!" A tak čakala. Lístie šušťalo ako šuštiaková vetrovka, čo sa nosí na jeseň, bolo to smiešne, lebo nebola jeseň ale leto a stromy aj tak nenosia žiadne vetrovky.
"Ach tu si!" babička bola zadýchaná a bledá.
"Babička, prečo máš také veľké uši?" Adelka zaujato zodvihla hlavu
"Ty viťúz, Adela, vieš ako si ma vystrašila?"
"A prečo máš také veľké oči?"
"Lebo nič iné nerobím, len ťa hľadám, hádam mi aj oči z hlavy vypadnú kvôli tebe!"
"A prečo máš také veľké zuby?"
"Jaaj, Adelka, ale to nie sú moje."
"A čie?" kyslo sa zatvárila.
Babička sa začala smiať a povedala, že toto musí povedať dedkovi. Nedala Adelke žiadnu jasnú odpoveď, len jej nakukla do vedierka a pokrútila hlavou. "Ty si mi ale zberač, v praveku by si zomrela od hladu."
"Ja zomieram od hladu aj v terazveku," spomenula si, že jej škvŕka v bruchu.
"Aj mne už v bruchu hudci vyhrávajú," usmiala sa babička
"Mne už vyhrali."
"Ty si číslo!"
"Som. Tridsať štvorka."

Teraz sa museli všetkými tými hlúpymi kríkmi prehrabať naspäť. Adelka ani nemukla, aj keď ju už nohy štípali skoro na nevydržanie. Už skoro dovideli na chatu, keď ju babička zastavila a presypala jej skoro všetky svoje maliny.
"Pochváliš sa dedkovi, koľko veľa si nazbierala na lekvár," potmehúdsky žmurkla. Dedko bol na Adelku veľmi pyšný. Babička sa mu ani nepochválila, že dnes bola osou kráľovnou.

Z každého ucha jej trčala vidlička, keď si v zime natierala malinový lekvár na vianočku. Musela si ju zapíjať kávou, lebo jej medzi cudzími zubmi škrípal piesok.