Skusy

Mám taký plán. Dnes v noci utečiem z domu. Všetko už mám pripravené, v kufríku mám pyžamo, medvedíka Ernesta, balíček keksov, baterku, rozprávkovú knižku a niekoľko párov čistých ponožiek. Zubnú kefku si zbalím až večer, lebo keby tam po večeri nebola, bolo by to podozrivé. S Tomáškom sme sa dohodli, že sa stretneme o polnoci pri pouličnej lampe na rohu našej ulice. Skoro som si to už rozmyslela, keď som videla mamku variť obed. Bude mi za ňou smutno, ale musím byť silná. Dobrodružstvo je dobrodružstvo. A teraz nemôžem len tak zradiť Tomáška.

Vytrhla som stranu zo zošita z matematiky – trhanie strán mi nikdy nešlo, vyzerala veľmi zle, tak som odstrihla okraj. Potom som na ňu zeleným gélovým perom s trblietkami napísala:

Milí rodičia,

keď čítate tieto riadky, asi už som utiekla z domu. Nehnevajte sa na mňa, ale každý raz musí ísť na vandrovku, vajce šlo, aj Popolvár šiel, len ja som ešte nikdy nikde nebola. Nebojte sa, viem sa o seba postarať, už si viem spraviť praženicu, aj chlieb vo vajíčku, aj palacinky. Zobrala som si aj veľa ponožiek, aby mi nebola zima. A vlk ma nezje, lebo idem s Tomáškom, a ten je väčší ako ja. Majte sa tu dobre aj bezo mňa, buďte trpezliví a raz sa vrátim. No teraz idem do sveta na skusy.

Vaša Terezka

Keď som to písala a predstavila si mamku s ockom, ako to čítajú mala som slzy na krajíčku. Musím byť statočná, prehla som papier na polovicu a napísala naň MAMKA A OCKO. Keď budem v noci odchádzať, dám to do kuchyne.

Čím viac bolo hodín, tým som bola nervóznejšia. Po večeri som si bleskovo umyla zuby a strčila som si kefku do rukáva z pyžama. Srdce mi tĺklo ako o život. Zdalo sa, že si to nik nevšimol. Starostlivo som zabalila kefku do látkovej vreckovky a položila ju k Ernestovi. Viem, že bez neho nezaspím. Ale čo ak hej? Vytiahla som z tašky peračník a vysypala som si do postele pastelky. Teraz nezaspím, ani keby som chcela.

Ležala som na chrbte s očami dokorán. Po strope občas prebehli svetlá áut, ktoré sa pretisli cez žalúzie. Kvet na okne občas zakýval lístkami, a to v izbe nebol žiadny prievan. Stolička vyzerala ako zhrbená bosorka. Trochu som sa bála, ale musím byť odvážna, ak sa bojím obyčajnej stoličky, čo ma čaká tam vonku? Kdeže. Čo je to vôbec strach? Odvaha je moje druhé meno. Terezka Odvážna druhá. Neviem, či predo mnou bola nejaká iná Terezka odvážna, ale tá druhá znie tak vznešene.  Hodinky tikali akosi príliš hlasno. A príliš pomaly. Už som ležala v posteli celú večnosť a bolo len pol desiatej. Vstala som z postele a trochu som sa poprechádzala. Potom som si sadla na posteľ a oh – dokelu! Zlomila som červenú pastelku. Čo to bol za hlúpy nápad, dať si pastelky do postele? Ach jaj.

Stále som kontrolovala hodiny. Keď bol čas, otvorila som dvere na izbe najtichšie, ako som vedela. Zavŕzgali. Keď hrdinom v rozprávkach bije srdce až v krku, mne bilo až v hlave. Šla som po špičkách, nohy som mala spotené, bolo počuť, ako sa odliepajú od podlahy. Veľmi som sa bála. Vzala som kufrík, nechala rodičom odkaz a vykročila som do tmy.

Tomáško ma na rohu nečakal. Možno zaspal a o chvíľu sa objaví. Ale o chvíľu sa neobjavil žiadny Tomáško, len nejaké auto. Vyklonila sa z neho teta.

„Ty si Terezka?“

Povedala som, že hej a ona ma posadila do auta vedľa urevaného Tomáša.

„Ja som nechcel!“ reval, „ale ona ma počula odomykať dvere!“ ukázal na svoju nahnevanú mamu za volantom.  Zaviezli ma domov. Zo skusov nič nebolo a ešte som aj prišla o červenú pastelku. Hlúpy Tomáš!