Pokračovanie.

Krik a zvuk píšťalky sa odrážali od stien telocvične, Katka sedela na zemi za bielou čiarou medzi svojimi pastelkami. Necvičila od úplne prvej telesnej, bola na škole nová a jeden áčkar ju vo vybíjanej trafil tak silno, že sa skoro rozplakala, no tvárila sa, že nič, prvý dojem je predsa všetko, hru dohrala. Večer s ňou šla mamka na pohotovosť, ruka bola zlomená v pleci.

Mala pred sebou položený z jednej strany potlačený papier a kreslila naň dievčatko, malo vlasy po zem a hnedé oči. Podlaha telocvične nebola hladká, v čiernych vlasoch sa dievčatku vytvárali sivé šupiny. Nedalo sa nič robiť, Katka so sebou nemala žiadny zošit. Ešte k tomu sa jej papier hýbal hore-dolu, ak pastelkou veľmi tlačila a nemala si ho čím pridržať, lebo ruku mala prisadrovanú k telu. Zjavila sa pri nej skupinka dievčat z áčky.
"Ty si Katka?" spýtalo sa malé dievča s kučeravými vlasmi.
"Hej," nezaujato, odpovedala Katka a pokračovala v kreslení.
"Ja som Simonka," oznámilo to dievča a ostatné sa pridali, hovoriac svoje mená. Katka nevedela, čo na to povedať, tak nevravela nič.
"Pekne kreslíš." povedala Simonka, ale Katka vedela, že to vraví len tak, aby si ju získala, tento obrázok nebol podarený, mohla za to tá hrozná podlaha a zlomená ruka.
"Ďakujem. Ale tento nie je pekný."
"Je pekný! To si ty?"
Katka v duchu obracala očami až dovnútra hlavy a mala sto chutí spýtať sa Simonky, či je slepá, veď mala krátke svetlé vlasy a modré oči a to dievča na obrázku...
"Nie, to nie som ja."
"Ale podobáš sa."
Chcela jej na to povedať, že sa vôbec nepodobá, ale zahryzla si do jazyka, nechcela si kaziť vzťahy, tak sa iba zasmiala.

V tretej béčke jej od začiatku kládli hlúpe otázky. Prečo toľko číta, či je z tohto storočia, či u nich doma oslavujú Vianoce normálne. Povedala im, že neoslavujú, lebo ocko je mimozemšťan, na Vianoce musia ísť za východu slnka na najbližší kopec a pokloniť sa bukovému žezlu, je to trochu otrava, ale už si zvykla. Neverili jej to, kým im neukázala, ako vie dýchať ušami, chytila si nos rukou, ktorou zakryla pootvorené ústa, tými púšťala a vypúšťala vzduch, vydržala tak aj niekoľko minút, potom už jej všetci uverili a  mali rešpekt.

"Naučíš aj mňa tak kresliť?"
Katka veľmi silno túžila, aby nemusela zodpovedať túto otázku a jej modlitby k bukovému žezlu boli vyslyšané, učiteľka dva razy zapískala a to znamenalo, že sa striedajú tímy, teraz hrali áčkarské dievčatá proti áčkarskym chlapcom a Katka mala pokoj.

Dýchala ušami a vymýšľala si rozprávky o dvoch zajacoch a sliepke, šli na výlet a kúpili si pomaranče, jeden pre každého. Ale nikomu z nich pomaranče nechutili, tak ich len tak kotúľali pred sebou a boli veľmi nešťastní zo svojho rozhodnutia. Ešte mali s pomarančami veľa trampôt v lese a na lúke, v dedine a na poli, až si nakoniec svoje pomaranče obľúbili. Na konci rozprávky idú sliepka so zajacmi po drevenom moste a chýba na ňom jedna doska. Nik z nich si to nevšimne a pomaranče sa im skotúľajú do vody. Všetci sa svorne rozplačú a idú domov.

Dievčatá kričali na chlapcov, že bijú príliš prudko, chlapci kričali na dievčatá, že majú prešľap, učiteľky kričali na deti, nech sa upokoja, ale deti jačali jedno cez druhé. Béčkari teraz sedeli na lavičkách pri stenách a smiali sa, chlapci sa štuchali a vzájomne sa zhadzovali z lavičiek, dievčatá jedna druhej sedeli na kolenách a niektoré z nich plietli bužírky. Učiteľky konečne rozriešili konflikt, áčkari znovu začali hrať, A Katka pokračovala v kreslení čiernovlasého dievčatka.

Nakoniec táto škola nebola až taká zlá.

Z ruky áčkara vyletela najprudšia strela hry, dievčatá v hracom poli sa rozpŕchli. Lopta preletela celou telocvičňou, aby mohla Katke rozbiť sadru na ruke a druhý raz ju zlomiť.