Neklopať!

Miestnosť plnú stoličiek s rôzne dlhými nohami obklopovali steny polepené zažltnutými plagátmi o hepatitíde typu B, rôznych druhoch paródií na materské mlieko a očkovaniach. Na chladnej kovovej stoličke pod oknom sedelo strapatá dievčina. Počítala mŕtve muchy na parapete medzi letáčikmi o liekoch na voľný predaj a ohýbala rožtek žiackej knižky. Zakašlal malý chlapček. Iný chlapček sa naňho pozrel a zakašlal hlasnejšie. Prvého to vyprovokovalo do ešte hlučnejšieho kašľa a tak za sprievodu výčitiek ich mám vzájomne na seba kašlali. Ani jeden z nich si počas súboja nezakryl ústa rukou. Bolo to ohromne zábavné až kým z toho jedného z nich nechytil nefalšovaný záchvat kašľa. Mama mu povedala, že si za to môže sám a posadila si ho na kolená, po čom nasledoval súbor nazúrených kopancov špinavou topánočkou do jej píšťaly v svetlých rifliach. Dievčatko vedľa nej držalo pätnásť centimetrov od tváre mobil a kŕmilo kreslené mačiatka kreslenými rybičkami. Každých pár sekúnd oznámila znudenému ockovi svoje nové skóre. K ockovi si sadol chlapec s náušnicou v nose a slúchadlami v ušiach. Oblečené mal tepláky a kýval hlavou do rytmu. Občas skontroloval mobil, koľko je hodín a či nemá nejaké správy. Nič. Setrička doteraz ani raz neotvorila dvere s krikľavoružovým nápisom NEKLOPAŤ!!!! ktorý mal pacientom pripomenúť, na akej sú v tejto sociálnej situácii pozícii a tak sa ku dverám nik ani nepriblížil. Potom prišla pani s urevaným bábätkom v náručí, sadla si vedľa teplákového chlapca a snažila sa utíšiť vrieskajúci súbor negatívnych emócií zakrútený v perinke. Dvaja chlapci zase začali kašlať. Nasledoval príchod usopleného dievčatka v ružovej vetrovke, ktorú si nezoblieklo ani na druhý príkaz od ocka, ktorý to potom vzdal, a takmer dospelej dámy v tenučkých silónkach, ktorá neprestajne kýchala. Všetci v čakárni túžobne pozerali na dvere a čakali na slovko "ďalší,"no to neprichádzalo. Pribudlo batoľa s matkou, ktorá mu ukazovala obrázky, aha medvedík, áno, macko, ten je kjasny, pohladkaj medvedika, no vidíš, dieťa opackalo oslintanou rukou reklamu na plienky a začalo mrnčať. Jeden z chlapcov začal opäť kašľať, mama druhého sa osopila na mamu prvého a začali sa pošepky hádať, kto za to môže, zatiaľ čo ich synovia kašlali o dušu spasenú, preto sa hádali čoraz hlasnejšie, všetci v čakárni zdvihli pohľady od ich doterajších činností a začali sa sústrediť na hádku. Mama revúceho dieťaťa zrevala tiež, nech sa ukľudnia. Aj to jej decko stíchlo, tak sa zľaklo. A tak v čakárni zavládlo ticho prerušené len občasným poťahovaním nosom, kýchaním a tichučkým kašľom. Do miestnosti vstúpila energická babička, držala ruku malého vnuka a ťahala ho za sebou ako kufrík na kolieskach. Pri pohľade na množstvo ľudí z nej vyšlo len prekristapána to je ľudí a začala bledého vnuka vyzliekať. Hneď ako bol tento úkon hotový a aj jej kabát a klobúk viseli na vešiaku, ostala pri ňom stáť z dôvodu nedostatku voľných stoličiek a začala odporne gániť striedavo na oboch otcov a chlapca-teplákača, z ktorých ani jeden jej nevenoval žiadnu pozornosť. Nahlas vzdychla. Dievča v silónkach si kýchlo. Decko v perinke sa zase rozrevalo. Dievča pri okne natrhlo stránku v žiackej knižke a trochu sa preľaklo. Našťastie to boli len oznamy. Naseldujúcich pár minút sa počas nezneseiteľného kojeneckého jačania striedali len zvuky kýchania, vzdychania a čísla, ktoré vykrikovalo dievčatko s mobilom na ocka. Staršia pani drgla do mamy s uslintaným batoľaťom a zašepkala, že sú to typickí muži. Dievča pri okne hlboko vzdychlo, rozlúčilo sa so stoličkou síce tvrdou, ale predsa len pohodlnejšou než státie a dnes prvý raz prehovorilo, sadnite si, teta. Teta sa najprv predstierane okúňala, potom si sadla a položila si bledého chlapčeka na kolená. Chvíľu sedela, potom pozrela na stojace dievča, počúvaj, je niekto vo vnútri? dievča povedalo, že nevie, veď naozaj nevedelo, čo ak tam niekto vošiel oknom, ale táto otázka vzbudila vo všetkých rodičoch nepokoj, začali sa pozerať na hodinky a veľmi sa čudovať. Papier s nápisom NEKLOPAŤ!!!! im však jasne dával najavo, že nemajú klopať. No odteraz sa okrem detí mrvili aj dospelí. Stoličky vŕzgali a škrípali, známy priestor za dverami a jeho nejasný obsah bol nanajvýš znepokojujúci, všetci si začali šepkať. Silónkovej sa kýchlo, malé dievčatko zakričalo, sedemsto, oci, sedemsto, z malej hlavy trčiacej z perinky sa ozýval hlučný rev a malí chlapci zas začali kašlať, stojace dievča začali omínať päty. Nervozita rástla, ale klopať sa nik neodvážil. Otecko spoteného dievčatka vo vetrovke zrazu prišiel so skvelým nápadom. Vytiahol mobil a  vytočil číslo pevnej linky v ambulancii. Všetci okrem hlasiviek vrieskajúceho decka stíchli a čakali, čo sa stane. Telefón za dverami zazvonil. A potom zas. Aj tretí raz. Aj štvrtý a piaty a nik ho nezodvihol.
Stará pani sa nazúrene postavila zo stoličky, div, že pritom nehodila vnuka o zem a zamierila k dverám, kde ešte pred zabúchaním objavila na malom papieriku odkaz:
"Ambulancia je, ako všetky ostatné v širokom okolí zatvorená na neurčito pre nález niekoľkonásobku povolenej normy nebezpečných agresívnych baktérií spôsobujúcich dlhotrvajúce zdravotné problémy. Ďakujeme za porozumenie."
Prvá zmiznutá dvojica bol otec s oblečenou dcérou, ostatní sa navalili k vešiaku, prevrhli ho na zem, ani ho nezodvihli, len rýchlo zhrabli svoje veci a už sa tisli von dverami. Stúpali si na nohy a nadávali si, všetci ziapali, no najviac z nich decko v perinke. Po pár sekundách dvere zavŕzgali a v celej čakárni sa dali počuť len bicie zo slúchadiel teplákového chlapca, ktorý si akurát vyložil nohy na vedľajšiu stoličku.