Se voisi olla huonompi

"Mohlo by byť horšie," povedal si Juuso, "aspoň mi nie je ťažko do žalúdka." Z tejto stravy mohlo byť niekomu ťažko len ťažko, hlavne pre ten beztiažový stav. Juuso bol zvyknutý. Strava bola výživná a tma mu neprekážala, v detstve sa s ňou naučil žiť, celé zimy sedával pod pouličnou lampou a chytal na jazyk osvetlené vločky. Samota mu tiež neprekážala, od ľudí sa rád držal ďalej, ba až najďalej, obežná dráha Zeme bola tak akurát, nemusel čeliť žiadnemu narúšaniu osobného priestoru, ktorý bol v jeho prípade okruh s polomerom stopäťdesiat kilometrov. Na palube Valkoinenu mu to bolo umožnené a tak si užíval svoje milované takmer nekonečné ticho. Jediné, čo narúšalo dokonalosť tejto cesty bolo občasné pípanie a rapčanie vysielačky. Teraz však nechytala poriadny signál už niekoľko dní. Juusa to nijako mimoriadne neznepokojovalo, ostal sám so svojimi myšlienkami tak, ako to mal rád. Myslel na Vanajavesi, jazero neďaleko svojho rodného domu na okraji Hämmelina, s celou rodinou si tam chodili zaplávať po saune, aj Aalto, ich pes sa vždy pridal. Po vylezení z vody zavrtel chvostom a striasol vodu na Juusovu mamu, hnevala sa a začala Aalta naháňať, ten utekal oveľa rýchlejšie a ukryl sa do živého plota. Tak to bolo, kým nezostarol a neochorel. Pochovali ho k tomu živému plotu. Se voisi olla huonompi, mohlo by byť horšie.

Vtedy vysielačka zachrčala a ozval sa z nej neidentifikovateľný zvuk. Potom zas stíchla.

Ako chlapci sa chodili korčuľovať na Vanajavesi, mamy sa im vyhrážali, že ak sa prepadnú pod ľad, tak ich zabijú. Nik sa nikdy neprepadol, a tak ostali nažive. Všetci chceli byť hokejisti. Juuso tiež.  Aj tak ho vždy postavili do brány. Korčule mal trochu zodraté, po bratovi, ale aj tak sa vedel korčuľovať aj dozadu. Veľmi chcel byť hokejista, ale v škole mu povedali, že hokejistov je veľa a on to mal aj v hlave všetko pokope, všetci ho posielali na vedeckú cestu. A tak sa ňou vydal. A bol rád, aj keď tá strava naozaj za nič nestála.

Z vysielačky sa ozval hlas, ale Juuso nevedel rozoznať hlas. "Kuuletko minua? Počujete ma? Rozprávate po anglicky?"
"Ani nie."
"Kto je tam?"
"My. Aký jazyk?"
"Sulomanainen kieli? Fínsky?"
"Okei sitten. Tak dobre."
"S kým mám tú česť?"
"Päť česť sedem."
"Haló?"
"Nie."
Znovu to zachrčalo a kontakt sa stratil.

Juuso si nebol istý, čo sa mu práve stalo. Tento podivný rozhovor mu prerušil niť myšlienok. Čakal, či vysielačka ešte niečo vyšle, ale nevyslala. Nebol to dobrý pocit. Ako vtedy, v siedmej triede. Ponúkol Elme, modrookému dievčatku so svetlými vrkočmi a náznakom budúcej ženskej postavy pod voľným tričkom, svoje salmiakki, čierny pelendrek, kas tässä, Elma, tu máš. Elma si ho premerala od ryšavých vlasov a pieh na nose až po zle zaviazané šnúrky na teniskách a otočila sa mu chrbtom pokračujúc v rozhovore s kamarátkami. Bolelo to. Nuž, viac salmiakki pre Juusa. Voisi olla huonompi.

"Oletko sielä? Si tam?"
"Kyllä. Áno. Povedz mi, kto si."
"Meno Gork'Ar."
Juuso rýchlo schmatol zápisník a pero a zapísal si neúhľadným písmom cez tri riadky: Gorkär
"Kde si, Gorkär?"
"Tu! Okrúhle. Kylmä, chlad."
"Čo je hore?"
"Vidíme malé okrúhle."
"Zelené?"
"Mikä on?"
"Farba ako tráva."
"Mikä on tráva?"

A znovu sa to prerušilo. Juuso si vtedy napchal do úst polku balíčka salmiakki naraz. Páčilo sa mu, ako sa vo filmoch ľudia predávkovali liekmi. On bol teraz smutný, tiež sa chcel symbolicky predávkovať. Potom zjedol aj druhú polku balíčka. Celú noc zvracal. O tretej začalo svitať. Prvé lúče odhalili tmavú stránku tejto situácie. Všetko bolo čierne, dlaždičky v kúpeľni, záchodová doska, jeho pyžamo, obliečka z paplóna, vykvapkaná čierna cestička od jeho postele až do kúpeľne. Aj zuby mal čierne. Ale aspoň čerstvo vymaľované steny ostali pekné biele. Myslel si, že to bola najhoršia noc jeho života, ale mýlil sa. Voisi olla huonompi.

"Haloo!"
"Mistä tulet? Odkiaľ prichádzate?"
"To fuk. Už vieme, kde."
"Kde ste?"
"Možno obežník zeme?"
"Na Mesiaci? Ohhoh! Kde ste sa tam vzali?"
"My nie manžel."
Chrr.

To máme spoločné, milý Gäkar, pomyslel si Juuso. Keď mal sedemnásť a vedel si viazať topánky tak, aby to vyzeralo dobre, zavolal Elmu na Vanhojen Tanssit, školský ples. Elma mu povedala, že už niekoho má, spýtal sa koho a ona nevedela. Nakoniec s Juusom šla. Nechcela tancovať a nechcela, aby ju s ním niekto videl. Stále sa chodila upravovať na záchody a vracala sa po čoraz dlhšom čase, až sa nakoniec vôbec nevrátila. Juuso šiel domov a vypil pol fľaše vodky. A celú noc zvracal. Na dlaždičky, na dosku, na pyžamo, obliečku, na zem a aj na biele steny. Teraz Elma hlásila počasie v televíznych správach na stanici Yle TV 2.

"Čo rozmýšľaš nad?"
"Nebudeš rozumieť."
"Kyllä, budem."
"Dievča. Žena. Chcel som s ňou mať rodinu a ona so mnou nechcela mať ani očný kontakt. Dal som jej cukríky, nechcela, pozval som ju na ples, šla z ľútosi a potom utiekla. Volala sa Elma. Elma Mäkelä. Teraz hlási počasie na nejakej hlúpej televíznej stanici."
"Ohhoh! Ohhoh! To ma podržte!" kričali dva hlasy  na druhej strane a Juuso naozaj nerozumel, čo sa deje.
"Hei, Juuso. Tu sú zabávači z rannej show na Yle TV 2. Zdravíme ťa na Valkoinen. Chceli sme sa ťa len opýtať, ako sa máš, ale zlyhávalo nám pripojenie a toto nám prišlo zábavnejšie, ale takéto šokujúce priznanie sme nečakali, do večera budú toho plné správy, to je senzácia!"

Juusove zvratky sa tento krát len voľne vznášali v priestore a v podstate mali rovnakú štruktúru, ako pôvodné jedlo. Už sa nikdy nechcel vrátiť na Zem. Ei voisi olla huonompi nyt. Už nemohlo byť horšie.