Začalo to nevinne - červenými bodkovanými šatami. Najprv si ich len tak obzerala, približovala a vzďaľovala, predstavovala si, ako ich drží v rukách, ako si ich oblieka, ako zapína zips a ako sa pri tom vlnia a voňajú novotou. Ako v nich behá po lúke a tráva ju šteklí na lýtkach. Zháčila sa, vedela, že na lúku v nich nikdy nepôjde - na všetkých lúkach v okolí sa pásli kravy, sadla by si do lajna a bolo by po paráde. Tak by v nich šla po ulici a na moste by na ňu trúbili autá, robila by sa, že ich nepočuje, že sa jej to netýka a zladila by si s nimi líca. Šoféri v autách už by to nevideli, už by boli za mostom aj za kostolom a na kruháči a trúbili by na iné dievčatá. Dala ich do košíka a niekoľkokrát denne ich chodila kontrolovať, či ju neomrzia. Neomrzeli. Zakaždým boli krajšie. Tak si ich objednala. Tak čo.
Snívalo sa jej o svadbe. Celú noc zháňala správne dlhý závoj, ani nevedela, koho si to vlastne berie, tak veľmi ju to nebavilo, okolo chodili cudzie deti a hrýzli všetkých do predlaktí. Vraj pre šťastie. Nakoniec sa rozhodla, že si namiesto závoja pripne záclonu z kuchyne, rozbehla sa za ženíchom, ale deti ju hrýzli, hostia ju držali za ruky, za nohy a za záclonu a šaty, nechoď, nechoď prináša to smolu, veď to ešte vydrž, nemohla sa im vytrhnúť, tak sa zobudila. Hnevala sa na seba, že má hlúpe sny. Vymenila kuchynskú záclonu za inú. Tak čo.
Na lavicu jej dopadal kriedový prach, zle sa jej dýchalo, slnko jej svietilo do očí, odrážalo sa od strán zošitu z geografie. Znudene kreslila za okraj malé kvietky. Myslela na leto a na šaty. Túžila po holých pleciach. A po bozkoch na holé plecia. Po niekom, s kým by sa podelila o myšlienky a o zmrzlinu. Mohli by spolu ležať na lúke. Vlastne, na lúke asi nie, lebo je alergická na peľ. A tiež: lajná. Ale mohli by spolu ležať na ceste, ako v tom filme. Možno by ich prešlo auto a ich pozostatky by sa zmiešali natoľko, že by ich nevedeli rozoznať, tak by ich len zoškrabli z cesty a pochovali v rovnakom hrobe - boli by spolu navždy. Predstavovala si to takto: Pôjde po obrubníku. V ten deň bude vyzerať mimoriadne dobre. znenazdajky pôjde po tom istom obrubníku Chlapec. Alebo Muž. To si ešte nerozmyslela. Pôjde oproti nej. Bude čítať knižku, takže neuvidí, že mu niekto ide oproti. A ona neuhne, len tam bude stáť a čakať, kým do nej narazí. Potom sa jej ospravedlní. Bude veľmi hanblivý, číslo mu bude musieť ponúknuť sama. A potom prestrih na svadbu ako tancujú, obaja sa smejú, a vo vlasoch majú slnko. Neskôr sú na pikniku s deťmi, deti pobehujú okolo, hrajú sa naháňačky. Na tejto lúke môžu, nie sú tu lajná.
"Borová! Zopakuj mi, aké je najľudnatešie mesto na svete!"
"No... také, že tam býva veľa ľudí."
"Dávaj pozor, jedna štvorka ti nestačila?"
"Prepáčte."
A bolo po sne. Tak čo.
Prišli šaty. V rukách kuriéra s lícami červenými od zimy a so žuvačkou v ústach. Pri preberaní balíčka sa im na malú chvíľu dotkli ruky. Podpísala mu papiere. On na ňu žmurkol. Ona sa začervenala a zavrela dvere. Oprela sa o ne a spustila sa na zem. Balíček šušťal, kým ho otvárala zubami - nožnice boli ďaleko, až v kuchyni. V chodbe svetla málo, ale dosť na to, aby bolo vidieť bodky na šatách. Obliekla si ich a zatočila sa pred zrkadlom. Na modelke vyzerali lepšie. Smrdeli ako Čína. Ale aspoň boli bodkované. Bodkovaný kuriér už teraz možno medzi inými dverami žmurkal na iné dievča, ale ten svoj žmurk si nechávala v hlave. Páčili sa jej jeho ruky, mal dlhé prsty, nechty čerstvo ostrihané, výrazné žily. Teplé a suché dlane. Mohla by byť jeho zubnou kefkou, celú by ju ovinul teplými prstami a držal a držal... až kým by ju nepustil. Ale bolo by to pekné. A pevné. Tak čo.
Tak si objednala tie isté šaty. V modrej farbe.
Snívalo sa jej, že bola praslička. Stála na lúke a ohýbala sa vo vetre. Široko-ďaleko neboli žiadne kravy, len jedna ruka, tá sa k nej blížila a potom ju zovrela a vytrhla zo zeme, cítila sa ako vyslobodená z väzenia, svietilo slnko, nikde neboli žiadne oblaky, len tá ruka.
Doniesol jej modré šaty. Čakala, že povie, či si ju zapamätal. Povedal: "Tu to podpíš." Podal jej pero. Vzala si ho tak, aby sa ho mohla letmo dotknúť. Podpísala sa. "Borová." "Dobré meno" poznamenal. "Tvoje by som mala radšej," pomyslela si a široko sa naňho usmiala. Tak čo. Jej číslo už má. A objednala si tie šaty aj v žltej. Do leta nadobudla ešte zelené, oranžové fialové, sivé a čierne. Medzidverné stretnutia boli čoraz intenzívnejšie. A kratšie. Verila, že sa z toho ešte niečo vyvine, keď si objednávala poslednú dostupnú farbu - azúrovú. Figu Borovú. doniesol ich štaridsiatnik vo vyťahanom tričku.
Roztrhala balík zubami a hneď si šaty obliekla. Šla na lúku a sadla si do najčerstvejšieho lajna, aké našla. Tak čo.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára